6
— O pol hodiny je obed, — riekla Taťjana. — Prešli sme vedľa jedálne. Tretie dvere od vás. Nezabudnete?
— Ďakujem, a kde je nemocnica?
— Nina vám všetko povie. O pacientov sa nebojte. Keby šlo iba o nich, neboli by sme vás volali. Pribudnú ďalší, — dodala s istotou a razom prešla na inú tému: — V skrini sú Strešného veci. Môžete ich používať. Nenahnevá sa. Je tam sieť proti komárom a tak ďalej.
Taťjana zmizla.
Keď Pavlyš osamel, rozhodol sa, že sa prezlečie. Prišiel v modrom dennom pracovnom úbore a ponášal sa na papagája medzi vrabcami. Rozbalil si tašku, vytiahol mydlo a štetku. Po výlevke splašene behali malé chrobáky, podobné čiernym mravcom. Pavlyš ich zmyl prúdom vody, umyl sa a potom pristúpil k oknu. Cez mreže bolo vidieť svah pahorku, na ktorého vrchole stála stanica. Na svahu, zvažujúcom sa dolu k lesu, rástlo nízke krovie, z ktorého vyrastalo zopár nízkych stromov so silnými koreňmi. Ďalej sa až po obzor tiahla jednotvárna sivozelená rovina. Ďaleko sa v opare črtal ešte jeden pahorok. Asi vo vzdialenosti troch kilometrov po rovine tiekla rieka, odrážajúca svetlé popolavé oblaky, sčasti priezračné, prepúšťajúce slnečné svetlo; všetky predmety vrhali ľahké rozmazané tiene a samy boli neforemné, nehmotné. Plošina pred stanicou bola prázdna, iba nad akýmsi prístrojom na štípe pri jej okraji krúžil roj hmyzu.
V izbe boli badateľné Strešného stopy. Na stolíku ležali knihy, rozhádzané lístky, kazety. V kúte ležala zmotaná špinavá kombinéza. Lôžko však bolo dôkladne postlané.
Medzi papiermi na stole bola aj hrubá kniha v zelenej väzbe. Pavlyš ju otvoril. Zistil, že lekár je konzervatívny. Nielenže si písal denník, ale ešte ho písal rukou. Mal čitateľný rukopis, písmená boli okrúhle, každé osve. Nevdojak prebehol zrakom prvé riadky. „…Môj denník nebude mať ani vedeckú ani literárnu hodnotu. Skôr mi poslúži ako podklad na vlastné úvahy…“
Vtom si Pavlyš uvedomil, že už uplynulo štyridsať minút. To je faux pas. Všetci sa už zišli v jedálni, veď príchod novej tváre je na vzdialenej stanici udalosťou, isto bude musieť odpovedať na obligátne otázky; človek nie vždy vie, čo nové hrajú vo Veľkom divadle a či už funguje nová baňa na Mesiaci. Pavlyš pozrel do zrkadla. Lekár by vždy mal ísť príkladom; bol dobre oblečený, oholený, upravený. Vtom zahrmel výbuch.
Stanica sa zatriasla. Ktosi prebehol po chodbe. Nastalo ticho.
7
Jedáleň bola prázdna. Ľudia ju opustili v chvate — na stole boli čisté taniere, spod pokrievky hrnca stúpala para, stoličky boli odtiahnuté, jedna ležala prevrátená na zemi, nik si nedal námahu, aby ju zdvihol…
— Dokelu s týmito tajomstvami, — zahromžil Pavlyš a postavil stoličku. — Záhady, tajomstvá a lietajúci Holanďania. Vysvitne, že tu som sám, ostatní bohviekde zmizli.
Pavlyš sa zarazil, vlastný hlas mu znel neprirodzene. Niekoľko sekúnd stál a načúval, potom vyšiel z jedálne a kráčal po chodbe smerom k východu, ku garáži.
Stanica nebola veľká, no zdala sa veľmi priestranná, pretože všade bolo plno dverí, kútov, slepých chodbičiek, laboratórií, skladov a ktovieakých izbietok. Skúsil otvoriť niekoľko dverí, napokon zastal pred dverami, ktoré boli väčšie ako ostatné a podľa neho by mali viesť do garáže. Zdnuka mali masívnu záporu. Pavlyš ju s námahou odsunul. Mýlil sa — dvere viedli priamo von. Tvár mu ovial teplý vlhký vzduch, naplnený bzukotom hmyzu. Vykročil von, vtom ho však ktosi surovo schmatol za plece a mykol nazad. Leskin zasúval záporu.
— Zbláznili ste sa?! — zvolal bez okolkov.
— Prepáčte, — riekol Pavlyš, — ešte som si nezvykol na miestne obyčaje.
— Ak si budete zvykať, dlho sa tu nezdržíte, — oznámil mu Leskin. Na Pavlyšovo prekvapenie bol umytý a ukázalo sa, že je to celkom dôstojný päťdesiatnik; tvár mu brázdili vrásky, akoby ich príroda nevyrezala nožom, ale vytesala dlátom.
— V najlepšom prípade by ste do stanice vpustili plno komárov, — pokračoval Leskin. — Všetci by dostali zimnicu. Vy prvý. A neurážajte sa. Zvyknete si. Pri pohľade na otvorené dvere aj vám bude behať mráz po chrbte. Hľadali ste jedáleň?
— Nie, — riekol Pavlyš. — Obedujúcich.
— Sú v garáži. Obed odložili. Hľadal som vás.
Dvere do garáže boli hneď vedľa.
— Vojdite, — povedal Leskin už prívetivo. — O chvíľu sa vrátia.
Garáž bola prázdna. Planétochod bol preč. Leskin načúval a rýchlo prešiel k spínaču pri dverách garáže.
— Nezľaknite sa, doktor, — povedal.
Pavlyš netušil, čoho by sa mal zľaknúť, no pre každý prípad odstúpil k stene.
Vo dverách sa zjavil tupý predok planétochodu. Vozidlo sa plazilo pomaly, dôstojne, ako drevorubač vracajúci sa domov s poriadnym brvnom. Takisto dôstojne prešlo cez garáž a zastalo tesne pri stene. Vo vleku pritiahlo obrovského tvora, z ktorého ovísali dva čierne zdrapy, veľké ako plachty fregaty.
Na pozadí bieleho rovnobežníka dverí skákali dve postavičky. Vyzerali ako bábky v divadle tieňov, rozhadzovali rukami a strkali sa navzájom. Voľačo veľké, tmavé na okamih zastrelo svetlo a hneď nato zazneli výstrely. Potom sa dvere zatvorili a doslova odrezali hluk.
— Sú tu všetci? — zvolala Nina. Tvár mala zahalenú ako moslimská žena. V ruke držala pištoľ.
— Všetci, — ozval sa Jim, zoskakujúc z planétochodu. — Zrátal som nás.
Malá Taťjana pristúpila k sivej oblude a položila na ňu nohu.
— Hajderabádský maharadža a ukoristený tiger ľudožrút. Kde je fotograf?
— Neblázni, Taťjana, — zahriakol ju Leskin. — Možno je ešte živý.
— Ani jeden tiger neostal živý po výstrele mladého maharadžu, — namietla Taťjana.
Taťjana voľakde stratila náplasť. Čelo mala zaliate krvou. Pavlyš to zbadal, ale nohy ho nevdojak doniesli k opache rozprestretej na zemi. Bol to drak. Aspoň iné pomenovanie mu neprišlo na um. Hlavu mal dobrý meter dlhú, lesklé žlté zuby, sklené oči hrozivo vyvalené a čierne plachty boli krídla.
Tak toto je pôvodca strachu a nešťastia, polapený, porazený vinník.
— Taký vtáčik letáčik, — povedal Jim, ako kráčal k Pavlyšovi. — Videli ste už voľakedy čosi také? Rozpätie krídel má pätnásť metrov.
— Božechráň, — riekol Pavlyš. — Netúžim po takých známostiach.
Vedľa Pavlyša stál nevysoký plešatejúci muž s dobrosrdečnou okrúhlou tvárou.
— Prenasledoval vás? — opýtal sa ho Pavlyš.
— Prenasledoval? — muž sa usmial. — Prenasledoval. Jemne povedané. Ako keď dievčinu prenasleduje nástojčivý nápadník. Nie, poľoval na nás. — Muž sa nešikovne opieral o palicu.
— Takže vám môžem gratulovať?
— Áno, to je prvý, — povedala Nina, odhaľujúc si tvár. — Zoznámte sa — Leopold. Náš seizmológ a geofyzik.
— Pozrite, — zvolala Taťjana a nadvihla okraj krídla. — To ja som včera strieľala. Trafila som ho do krídla.
— A kde je potom maharadžov smrteľný zásah? — opýtal sa Leopold. Zvraštil sa. Mal bolesti, keď stál. Jednu nohu mal vystretú.
Pod krídlom sa zjavila laba vyzbrojená zahnutými pazúrmi. Boli celkom ako orientálne meče.
— To by bol kindžal, — vzrušene povedal Jim. — Na celej Zemi by nemal páru. Zberatelia by šaleli.
— Ešte si naberieš kindžaly, — riekla Nina. — Tohto rozrežeme na kúsky, aby sme zistili jeho stavbu tela.
Pozrela na Pavlyša, akoby mu dávala najavo, že to už je jeho starosť.
— Mám tomu rozumieť tak, že ich je viac?
Otázka prieskumníkov rozveselila.
— S kým myslíte, že sme bojovali, kým planétochod vchádzal do garáže? — opýtala sa Taťjana. — Má rodinu, a tá sa bude kruto mstiť.
Ako na potvrdenie jej slov znova zarachotilo po streche. Bol to taký rachot, že sa museli dorozumievať posunkami. Pevne postavená garáž sa otriasala a Pavlyšovi sa žiadalo čím skôr vojsť otvorenými dverami do vnútra stanice. Jim mohutnou päsťou pohrozil povale, ale nemalo to nijaké dôsledky. Leskin vytiahol pištoľ a namieril nahor. Nina ho chytila za ruku. Všetci stáli s vyvrátenými hlavami a čakali. Strecha nevydržala. Cez otvor v kove vtrhlo biele svetlo a Pavlyš zazrel žlté meče, čo driapali kov, akoby to bol papier.
8
Krátky, ale zato hlučný a zúrivý zápas s drakom, čo sa chcel pomstiť za smrť svojho príbuzného, si Pavlyš pamätal iba popletene a úryvkovite ako človek, čo si chce po poriadku ujasniť, ako vypukla rodinná zvada, no nevie pochopiť, prečo stará mama tresla tetu panvicou. Pamätal sa, ako Leskin strieľal nahor, pamätal sa, ako sa drak pchal do otvoru a jednou labou hompáľal vo vzduchu, snažiac sa schmatnúť voľakoho z ľudí, čo sa pritisli k stene, pamätal sa, ako Jim zapol protipožiarnu hadicu a prúdom vody do rozďavenej papule zahnal netvora, no nevedel si spomenúť, čo sám robil v tých dvoch-troch minútach, hoci dúfal, že sa nesprával zbabelo.
— To by sme teda mali, — povedala Nina a hľadela do širokej diery s obtrhanými okrajmi, nad ktorou nízko leteli oblaky. — Dnes v noci musíme opraviť strechu. Kto sa hlási?
— Urobím to, — ozval sa Jim. — Ani mi nemusíte pomôcť.
— A ja? — opýtal sa Pavlyš.
— Vy sa pohráte s týmto. — Nina ukázala na draka.
— Nie aby ste sa niečím nainfikovali, — upozornil ho Leskin.
— Teraz sa vrátime do jedálne, — povedala Nina. — Budeme pokračovať v prerušenom hodovaní. Leopold, choďte do nemocnice, doktor príde k vám poobede.
Pavlyš narýchlo ošetril ranu malej Taťjane, ktorá s rovnakým stoicizmom znášala bolesť i Pavlyšove výčitky, ba dokonca mu stihla porozprávať, ako zabili draka.
— To vymyslel ešte doktor Strešnij. Veď na ne nič nepôsobí. Aj hlavu môžete zasiahnuť, no mozog je taký maličký, že je to len zbytočné plytvanie strelivom. Strešnij vymyslel spôsob s panákom napojeným na nálož s rozbuškou. Tri dni si atrapu ani nevšimli. Možno reagujú iba na pohyblivý cieľ…
— Je ich veľa? Vydržte, už končím.
— To nič, vydržím. Naraz ich nebýva veľa. Už som sa ich naučila rozlišovať. Ten, ktorého sa nám podarilo uloviť, je pomerne malý. Má matku — tá aj slnko zatieni. Podľa mojej mienky sa práve ona dobýjala k nám. Krúžia na oblohe ako supy, ale nevyzerajú hrozivo. Pikujú ako kamene. Stačí sekunda, a už je tu. Človek v čiernom alebo zelenom oblečení má ešte šancu, no hocijaká svetlá škvrna ich dráždi ako červená handra býka. Možno ste si všimli, že si aj tváre natierame blatom.
— Všimol som si.
— To nie je patologické, ale nevyhnutné.
— A nešlo by to voľajako bez blata?
— Nič iné sa nedá vymyslieť. Líčidlo nemáme. Skafandre sú svetlé. V nich sa vôbec nedá vyjsť. Dá sa ušiť plášť z deky. Nina tak chodí. No v tunajšej horúčave v ňom môže pracovať iba ona. Blato je pohodlnejšie.
— Všetko som pochopil. Poďme sa naobedovať.
9
— Sadnite si, doktor, — vyzvala ho Nina. — Je načase zasvätiť vás do našich problémov.
Pavlyš si poslušne sadol. Taťjana odbehla do nemocnice s jedlom pre pacientov.
— Možno sa vám zdá, že vás náročky strašíme. To nie je planéta, ale akýsi zlý sen, — pokračovala Nina. — Fantastický román. Súrna výzva zo vzdialenej stanice, kde neznáma hrozba ničí život za životom. Potom sa zjavia neznámi, nosidlá, tajomná cesta nad strašnou planétou…
Jim priniesol hrniec s polievkou a nabral do tanierov. Naberačka mu v ruke vyzerala ako čajová lyžička. Aj tanier mal inakší, ako vidieť, vozil si ho so sebou; zmestili sa doň zo tri litre.
— Rozuzlenie sa skrývalo v strašnom netvorovi, čo prenasledoval mierumilovných vedcov, — povedala Taťjana.
— A kŕmili ho mladučkými vedeckými pracovníčkami, — pridal sa Jim.
Leskin sa nezúčastnil na hre. Pustil sa do polievky, jedol systematicky, ale akosi smutne, ako keď sa dospelý náhodou ocitne na detskej oslave.
Taťjana sa vrátila od pacientov a sadla si.
— Ako je možné, že sa o drakoch nevedelo skôr? — spýtal sa Pavlyš.
— Aj my sme sa čudovali, — povedala Nina. — Prvá výprava sa o nich ani len slovkom nezmienila. Nazdávam sa, že vari preto, lebo tábor mali ďaleko odtiaľto na brehu mora, tam boli iné problémy a iná fauna.
— Tiež nie vždy príjemná, — dodala Taťjana.
— Áno. Keď hľadali miesto pre stálu stanicu, padol im do oka náš pahorok. Vtedy bolo obdobie dažďov. Lialo od rána do večera. Tie potvory nelietajú, keď prší. Vyčkávajú v hniezdach.
— To len teraz ustavične pozeráme na oblohu, — povedala Taťjana. — Vtedy sme sa mali ako v kúpeľoch. Len čo prestalo pršať, oteplilo sa. Vybrali sme sa s Ninou do terénu. Sedela som v planétochode, ona niesla prístroje. Dodnes nechápem, ako sa jej podarilo ujsť. Sedím si, a vtom Nina vletela do dverí planétochodu, prístroje kdesi stratila, zabuchla dvere, a ten ba-á-ch po streche. Ničomu som nerozumela. Pamätáš sa, Nina?
Nina prikývla. Pavlyš si dovolil zapochybovať, že sa Nina voľakedy prechádzala po tejto planéte ako po promenáde.
— Dobre, — povedala Nina, keď Taťjana skončila. — Všetko je jasné. Pavlyš už videl draka. Máme aj iné problémy. Najlepšie bude, keď sa s nimi zoznámite hneď. Problémom číslo dva sú komáre. To nie sú komáre, ale pekelná pliaga pre mňa osobne horšia ako draky. Sosák majú asi centimeter dlhý a prepichnú ním akékoľvek tkanivo. Poľujú na nás, len čo zájde slnko. Ak človeka doštípu, dostane zimnicu. Veľká Taťjana teraz leží v nemocnici. Nuž teda tak žijeme, cez deň nás ohrozujú draky, v noci komáre; a veď my musíme vo dne v noci kontrolovať prístroje…
— Nemyslite si, — povedal Leskin, dojedajúc polievku, — že sa sťažujeme. Všade sú nejaké komplikácie.
— Ani mi na um neprišlo…
— Počkajte. Na druhej strane sa môže stať, že podceníte naše problémy práve pre tú ľahkosť, s akou, žiaľ, berieme seriózne veci. Ak nepodnikneme nejaké opatrenia, neviem si predstaviť, ako sa to skončí. Jedzte, polievka vám vychladne.
— Nemôže, — povedala Taťjana, — rozmýšľa, ako by sme sa zbavili drakov. Všetci sme tým prešli, doktor.
Nemocnica bola trochu väčšia izba ako ostatná. V jednej polovici stáli dve postele. Bližšia k dverám bola zastlaná, na druhej ležal Leopold.
Za závesom v druhej polovici tiež bola posteľ. Spala na nej kučeravá žena tmavej pleti.
— Taňa, spíš? — spýtal sa Leopold, keď mu Pavlyš prezrel nohu.
— Nie. Som hore. Doktor, chcela by som sa s vami zoznámiť. — Hlas mala slabý.
Veľká Taťjana mala vysokú horúčku, čelo mala vlhké, oči sa jej leskli… Na čokoládovej tvári vystupovali svetlomodré pery.
— O hodinu sa začne posledný záchvat, — povedala Taťjana. — Už to poznám. Absolvujem to tretí raz. No drakov sa nebojím. Na čiernych sa nevrhajú.
— A kto sa na teba vrhol minulý týždeň? Medveď?
— To bol farboslepý drak, — vysvetlila.
Koketne pozrela na Pavlyša. Páčil sa jej.
— Na poličke by mal byť Strešného zošit, — riekol Leopold. — Je na ňom napísané Komária zimnica. Nájdete v ňom aj Taťjanin chorobopis.
Pavlyš našiel zošit. Známe písmo. Ako keby preberal službu na klinike.