Až o hodinu bol Pavlyš celkom voľný a mohol sa vrátiť do veľkého tunela. Reflektory už boli vypnuté a balóny i girlandy kvetov a zhasnutých lampášikov, visiace z povaly, vyzerali teraz cudzo, nevhodne. Dlážka bola posiata konfetami a zdrapmi papierovej špirály. Kde-tu sa povaľovali papierové čelenky, škrabošky, zhúžvaný mušketiersky klobúk. V kúte osamelý robot upratovač bezradne pohyboval vysávacou trubicou. Ešte nikdy nevidel taký neporiadok.
Pavlyš pristúpil k pódiu. Pred niekoľkými hodinami tu čakal na Marinu Kimovú. Vtedy sa naokolo hemžili ľudia, Bauer v čiernej sutane tancoval so zelenou rusalkou…
Na nohe klavíra zbadal lepiacou páskou pripevnený lístok a na ňom veľkými hranatými písmenami bolo napísané HUSÁR PAVLYŠ.
Pavlyš potiahol lístok za rožtek. Srdce sa mu zovrelo od hrôzy, keď si pomyslel, že sem mohol aj neprísť. Na lístku krížom ležali náhlivé riadky: Prepáčte, že som nemohla včas prísť. Odhalili ma. Za všetko som vinná ja. Zbohom, nehľadajte ma. Ak nezabudnem, pokúsim sa Vás nájsť o dva roky. Marina.
Pavlyš si znova prečítal lístok, ktorý akoby bol z iného, neznámeho života. Popoluška plače na schodišti. Popoluška necháva lístok, v ktorom oznamuje, že ju dolapili, a žiada, aby ju nehľadal. Hodilo sa to skôr do nejakého starodávneho, tajomstvami preplneného gotického románu. Popoluška síce odmietla schôdzku s ním, no za tým sa mohla skrývať nemá prosba o pomoc, lebo únoscovia krásnej neznámej ju sledovali na každom kroku a nešťastné dievča, obávajúc sa o osud svojho vyvoleného, prelievalo slzy a písalo na zdrap papiera, čo jej diktoval jednooký oplan. A vyvolený zatiaľ…
Pavlyš sa uškrnul. Na živnej pôde karnevalu sa dobre darí romantickým tajomstvám. Nezmysel, to je nezmysel!
Pavlyš sa vrátil k Saliasovi do izby, osprchoval sa a ľahol si na diván.
Zobudilo ho vyzváňanie videofónu. Pavlyš vyskočil, pozrel na hodiny. Osem dvadsať. Salias sa ešte nevrátil. Pavlyš zapol videofón. Z obrazovky sa naňho usmieval Bauer. Mal oblečenú vyhladenú uniformu navigátora diaľkovej floty, bol svieži, vyholený, energický.
— Pospal si si, Sláva? Nezobudil som ťa?
— Spal som asi tri hodiny.
— Počuj, Pavlyš, zhováral som sa s kapitánom. Letíme s nákladom na Epištolu. Máme voľné miesto lekára. Môžeš letieť s nami. Tak ako?
— Kedy štartujete?
— Raketa odchádza na štartovacie stanovisko o desiatej. Stihneš to?
– Áno.
— Výborne. Mimochodom, už som oznámil dispečerovi, že poletíš s nami ako lekár.
— Takže celý tento rozhovor je iba formalita?
— Prirodzene.
– Ďakujem, Gleb.
Pavlyš vypol videofón a sadol si napísať lístok Saliasovi.
O pol roka, keď sa Pavlyš vracal na Zem, ostal trčať na planetoide Ascor. Mala sem priletieť loď Praha so zariadením pre výpravy, ktoré pracovali v sústave. Odtiaľto loď robila veľký skok na Zem.
Pavlyš sa potĺkal na planetoide tretí deň. Všetkých tam už poznal a všetci poznali jeho. Chodil na návštevy, popíjal čaj, mal besedu o úspechoch reanimácie a zahral si simultánku, v ktorej na hanbu diaľkovej floty polovicu partií prehral. Loď Praha nechodila.
Pavlyš si všimol u seba istú zvláštnosť. Keď prišiel niekam, kde mal stráviť mesiac, prvých dvadsaťosem dní mu preletelo ako nič, no posledné dva trvali celú večnosť. A keď prišiel niekde na rok, žil normálnym životom jedenásť a pol mesiaca. Tak to bolo aj teraz. Takmer pol roka nemyslel na domov, nemal kedy. Ale posledný týždeň bol preňho hotovým utrpením. Už sa mu zunovalo hľadieť na nevídané zázraky, otrávilo ho počúvať piesne ďalekých svetov… Ťahalo ho domov, domov!
Pavlyš si krátil čas v bufete, čítal Machiavelliho nesmrteľné Dejiny Florencie. Bola to najhrubšia kniha, akú našiel v knižnici. Za pultom stála geologička Ninka a lenivo umývala poháre. V bufete mali službu striedavo.
Planetoid sa zahojdal. Lampy pod plafónom zamihali.
— Kto priletel? — s nádejou i obavami sa spýtal Pavlyš.
— To je tunajší, — odpovedala Ninka. — Nákladná raketa štvrtej triedy.
— Nevedia pristávať, — poznamenal mechanik Ahmed, ktorý pri druhom stolíku jedol párky.
Pavlyš vzdychol. Ninka naňho súcitne pozrela.
— Sláva, — povedala, — ste ako záhadný pútnik, ktorého hviezdny vietor unáša od jednej planéty k druhej. Kdesi som o tom čítala. Ste zajatec zlého osudu.
— Nádherne povedané. Som zajatec, tulák a mučeník.
— Tak sa už netrápte. Osud všetko vyrieši za vás.
Osud sa zjavil vo dverách bufetu v podobe nízkeho zavalitého chlapíka s prenikavými čiernymi očkami, ktorý sa volal Spiro. Pavlyš sa naňho pamätal.
— Tak čo mi môžete ponúknuť? — zavolal Spiro hlasom hrdinu, ktorý sa práve vrátil zo susednej galaxie. — Čím privíta váš saloon osamelého lovca?
Ninka postavila na pult pohár s limonádou. Spiro kolísavo pristúpil k pultu a spýtal sa:
— Nemáte dačo poriadnejšie? Radšej mám kyselinu dusičnú.
— Už sa minula, — oznámila Ninka.
— Pred chvíľou tu boli vesmírni piráti z Čiernej hviezdy, — zasiahol do rozhovoru Pavlyš. — Vychľastali tri súdky rumu a destilačný prístroj vyhodili do vzduchu. Odteraz prechádzame na suchú stravu.
– Čože? — preľakol sa Spiro. — Piráti?!
Zmeravel s pohárom limonády v ruke, no vtom spoznal Pavlyša.
— Počuj! Veď ja ťa poznám, — povedal.
V tej chvíli v reproduktore zachrčalo a ozval sa dispečerov hlas:
— Pavlyš, poď hore ku mne. Doktor Pavlyš, počuješ ma?
Pavlyš už idúcky počul za chrbtom Spirove slová:
— Počkám ťa tu. Nie aby si zmizol. Veľmi ťa potrebujem. Nevieš si predstaviť ako veľmi.
Smutný drobný Tamil, ktorý tu bol druhý rok dispečerom, Pavlyšovi oznámil, že Praha naďalej mešká. A bude meškať ešte minimálne päť dní.
Pavlyš sa zatváril, že to prežije, ale v duchu sa zľakol, že tak dlho nevydrží. Klopkajúc podkovičkami, zišiel do bufetu.
Spiro stál uprostred miestnosti s prázdnym pohárom. Čierne očká mu zúrivo blčali, akoby chcel pohľadom prepáliť plastikový pult.
— No patrí sa to?! — vykladal Ninke. -Všetkým im poodtŕham hlavy. Takto zmariť významnú akciu, sklamať spolupracovníkov! To je čosi neslýchané! V dejinách floty sa to ešte nestalo. Jednoducho zabudli, rozumieš, zabudli dva kontajnery na Zemi-14. Uvedom si, nie jeden, ale dva! V dokladoch ich uviedli, ale v lodi nie sú. No je toto možné?!
— Ide o dôležitý náklad? — spýtal sa Pavlyš.
— Dôležitý? — Spirovi sa zachvel hlas, Pavlyš sa zľakol, že sa rozplače.
Ale Spiro sa nerozplakal, namiesto toho sa uprene zahľadel naňho, až mal Pavlyš pocit, že je myš, ktorú pozoruje hladný kocúr. — Galagan! — zvolal Spiro. — Ty nás zachrániš.
— Nie som Galagan, ale Pavlyš.
— Správne, Pavlyš. Spoločne sme zlikvidovali výbuch v Šachte na Mesiaci. Stovky mŕtvych, zúri vulkanický plameň… Vyniesol som ťa z ohňa, všakže?
— No… povedzme.
— To značí, že si mi zaviazaný. Na Centipere v druhom skladišti ležia rezervné kontajnery. Nevedel som, že sa ešte zídu, ale aj tak som ich nikomu nedal. Tušil som, ako sa to skončí. Poletíš na Centiperu, stratíš deň, kým ich vydrankáš od Helenky. Najprv ti povie…
– Čo ho balamutíš, — skočila mu do reči Ninka. — Každý predsa vie, že to nie sú tvoje kontajnery.
— Sú moje!
— Ba cudzie, — zamiešal sa do rozhovoru mechanik Ahmed.
— Sú viac ako moje! — rozhorčil sa Spiro. — Bez tých kontajnerov všetko skrachuje. Bez nich sa zastaví práca celého laboratória. Na celej planéte sa skončí vedecký život.
— Tak si po ne leť sám, — poradila Ninka.
— A kto odvezie náklad na Projekt? Ty?
— Vieš, že každý tu má svoju prácu.
— Veď práve o tom hovorím aj ja.
Spiro pristúpil k stolíku, pri ktorom sedel Pavlyš, hodil pred neho veľké napchaté vrece a povedal:
— Tu máš.
Vrece sa otvorilo, vypadlo z neho niekoľko listov a balíčkov. Obálky, mikrofilmy, videokazety sa kĺzali po leštenej stolovej doske a už-už by boli popadali na dlážku. Pavlyš s bufetárkou ich náhlivo zbierali a pchali nazad do vreca.
— Vždy takto robí s poštou, — šomrala Ninka. — Toľko rečí, a potom všetko nechá tak a zmizne.
Pavlyš ukladal listy. Spirov návrh ho zaujal. Aj tak nevydrží týždeň čakať na planetoide. Že by riskoval a odletel na Centiperu?
— Tuto spadol ešte jeden, — povedala Ninka a podala Pavlyšovi úzku obálku s videolistom. Na obálke bolo napísané: Marina Kimová, Ústredné laboratórium, Projekt-18.
Pavlyš tri razy pomaly prečítal adresu, potom pedantne vložil obálku do vreca.
— Slovom, odchádzam na Centiperu, — oznámil Spiro. — Bez kontajnera sa radšej ani nevrátim. Nepoznáš Dimova. A lepšie pre teba, ak ho ani nikdy nespoznáš. Mám dvadsať minút času. Hneď ti dám nákladný list, ukážem, kde kotví môj nákladiak, potom prevezmeš zeleninu u záhradníka, všetko naložíš a odvezieš na Projekt. Neboj sa, nákladiak má automatické riadenie, dovezie ťa presne do cieľa. Jasné? Nevzpieraj sa, aj tak je už všetko rozhodnuté. Nemáš právo sklamať starého priateľa.
Spiro sa vyhrážal, modlikal, presviedčal, rozhadzoval rukami, pobiehal po bufete, chrlil na Pavlyša prúd viet a výkričníkov.
— Tak ma už konečne vypočujte! — z celej sily zareval Pavlyš svojím mimoriadne mocným hlasom. — Chcem letieť na Projekt! Aj bez vášho prehovárania som sa rozhodol letieť na Projekt! Koniec koncov možno som už dávno túžil letieť na Projekt!
Spiro zmeravel. Čierne očká mu zvlhli. Skoro mu zabehlo, no hneď sa ovládol a rýchlo povedal:
— Tak poďme! Raz-dva. Každá minúta je nám drahá.
— Múdro urobíte, že poletíte, — usúdila Ninka. — Aj ja by som šla, ale nemám kedy. Vraj je tam taký oceán…
Nákladná raketa sa blížila k planéte Projekt-18 z neosvetlenej strany a trvalo niekoľko minút, kým slnko, v ústrety ktorému raketa letela, osvetlilo nekonečný rovný oceán. Pavlyš stlačil páku preťaženia a prešiel na stabilnú obežnú dráhu. Potom šťukol spínačom, nadviazal spojenie so stanicou.
Vedel, že raketu povedie stanica, a čakal, kým sa ozve známy šum — znak, že má pristávaciu plochu voľnú.
Na hladine oceánu sa zjavili čierne body. Z prijímača doľahol praskavý zvuk.
— Stanica, — ohlásil sa Pavlyš. — Stanica, pristávam.
– Čo máš s hlasom, Spiro? — spýtali sa zdola.
— Tu nie je Spiro, — odpovedal Pavlyš. — Spiro odišiel na Centiperu.
— Rozumiem.
— Prechádzam na ručné riadenie, — oznámil Pavlyš. — Stroj je preťažený. Aby som nepreletel pomimo.
Vpravo nad riadiacim pultom sa na obrazovke pomaly otáčal glóbus planéty a čierny bod nad glóbusom — nákladná raketa — sa pomaly približoval k zelenému svetielku — stanici.
— To v nijakom prípade, — odpovedali zo stanice.
— Neobávajte sa, — upokojil ich Pavlyš. — Pracujem v diaľkovej flote. Na takýchto raketách som nalietal viac ako Spiro.
Dolu sa mihla skupina ostrovov roztrúsených na plochom povrchu oceánu. Na obzore zahalenom oparom ležala stanica. Raketa veľmi pomaly klesala dolu, preto Pavlyš na chvíľku vypol automatiku a pribrzdil. Hneď ho vtislo do kresla.
Pavlyš znova šťukol spínačom na spojovacom pulte.
– Čo si mám obliecť? — spýtal sa. — Aké je u vás počasie?
Zapol videofón. Na obrazovke sa zjavila úplne vyholená hlava so širokou plochou tvárou. Chlapík mal úzke oči prižmúrené, tenké obočie tuho zmrštené a vôbec vyzeral ako Džingischán, ktorý sa práve dozvedel o porážke svojich milovaných vojov pri hradbách Samarkandu.
— Kto posiela takýchto ľudí? — hundral Džingischán; bolo jasné, že tým myslel Pavlyša.
— Usporil som pol tony pohonnej látky, — skromne sa ohradil Pavlyš.
— Priviedol som raketu hodinu pred termínom. Podľa mňa si vašu výčitku nezaslúžim. Tak teda čo si obliekate, keď idete na čerstvý vzduch?
— Spiro si tu všetko nechal, — povedal Džingischán.
— Pochybujem, že sa vmestím do jeho šiat.
— O tri minúty som pri vás, — oznámil Džingischán.
Pavlyš sa odopol, vstal z kresla, z bočného výklenku vybral vrece s poštou, upravil si oblek. Pohyboval sa ľahko, gravitácia na planéte nebola väčšia ako 0,5. Vchod do riadiacej kabíny sa odsunul a vstúpil Džingischán v kombinéze s tepelnou vložkou, polovicu tváre mu zakrývala kyslíková maska. Za ním sa do kabíny vtisol vysoký chudý chlap s vyblednutými očami pod hustým čiernym obočím.
— Dobrý deň! — pozdravil sa Pavlyš. — Spiro musel odísť na Centiperu. Náhodou som bol na planetoide, nuž ma poprosil, aby som ho zastúpil. Som doktor Pavlyš.
— Volám sa Dimov, — predstavil sa vycivený chlap. — Dimitr Dimov. Vediem tunajšie oddelenie nášho ústavu. Ak dovolíte, zrejme sme kolegovia, však? — Tenkým dlhým prstom klaviristu ukázal na hada a čašu na Pavlyšových prsiach, presne nad štítkami s menami lodí, na ktorých Pavlyš slúžil.
— Vančidorž, — predstavil Dimov Džingischána a hneď pokračoval: — Obliekajte sa, obliekajte. Sme vám veľmi povďační. So Spirom ustavične máme nejaké trampoty. Ináč je to skvelý človek, veľký dobrák, vynikajúci pracovník. Z Mesiaca ho len horko-ťažko pustili k nám…
Džingischán, vlastne Vančidorž zahmkal, iste celkom nesúhlasil so slovami svojho predstaveného.
Dimov pomohol Pavlyšovi pripevniť kyslíkovú masku.
— Dúfam, že sa u nás zdržíte niekoľko dní?
– Ďakujem, — povedal Pavlyš.
Zapol si vyhrievanie v kombinéze, napravil teplú kuklu. Kyslík prúdil normálne. Dimovova kombinéza mu bola trochu úzka, no vcelku pohodlná.
Rád by sa bol spýtal na Marinu Kimovú, ale ovládol sa. Teraz sa už Popoluška pred ním neschová.
Vyšli na hladký, akoby obrúsený povrch ostrova. Sto metrov za dolinkou sa týčili strmé bralá. Z druhej strany sa rozprestieral oceán, vlny sa trieštili o čierny breh, až vyšľahovali stĺpy bielej peny. Pavlyš si napravil kuklofón tak, aby počul vlnobitie. Hukot mohutných viň však doliehal tlmene, pretože zvuky zanikali v zriedenom povetrí. Na chvíľku zakryl slnko sivý riedky obláčik a ostré, hlboké tiene boli hneď jemnejšie.
Dimov sa zdržal, zatváral vchod do lode. Vančidorž kráčal vpredu, vrece s poštou mal prehodené cez plece. Vošiel do tieňa, ktorý vrhalo bralo, a zmizol v ňom. Pavlyš šiel za ním a ocitol sa pred kovovými dvermi, ktoré zakrývali vchod do jaskyne. Dvere sa pomaly odsúvali nabok.
— Vstúpte, — vyzval ho Vančidorž, — lebo nám vychladne miestnosť.
Pavlyš sa obzrel a videl, ako sa k Dimovovi pomaly spúšťal veľký biely vták. Už-už chcel naňho zavolať: Pozor! Aj Dimov videl vtáka, ale nechystal sa skryť pred ním. Vták mu zakrúžil nad hlavou. Dimov zdvihol ruku, vyzeralo to, akoby ho zdravil.
Vták mal velikánske krídla a drobné telo porastené jemným páperím.
— Prikrmujete ich? — spýtal sa Pavlyš.
— Pravdaže.
Vančidorž mal nepríjemný zvyk sarkasticky hmkať. Pavlyš nevedel, či sa smeje alebo zlostí.
Ďalší vták sa zjavil trochu vyššie. Zložil krídla a mäkko pristával. Sadol si na skalu vedľa Dimova. On vystrel ruku a potľapkal ho po šiji.
— Poďme! — zopakoval Vančidorž.
Vnútrajšok stanice bol pohodlne zariadený. Siene priestrannej jaskyne boli prebudované na obytné a pracovné miestnosti. Pavlyšovi to pripomenulo starodávne ilustrácie v románe Julesa Verna Tajomný ostrov, ktorého hrdinovia mali radi komfortné pracovné prostredie. V jeho izbe iste bude do skaly vysekaný oblok a cezeň bude prúdiť oceánsky vietor.
Dimov povedal:
— S bývaním tu máme problémy. Minulý mesiac pricestovala skupina šiestich fyziológov, obsadili všetky voľné miestnosti. Budete musieť bývať spoločne s Vanom. Nemáte námietky?
Pavlyš pozrel na svojho budúceho spolubývajúceho. Vančidorž sa odvrátil k stene.
— Pravdaže nie, — povedal Pavlyš. — Ale nebudem prekážať…?
— Zriedka sa zdržiavam v izbe, — rýchlo ho prerušil Van.
Vančidoržova izba bola priestranná, celkom iná ako kamrlíky na ostatných staniciach. Do hrubiznej skaly bolo vysekané úzke vysoké okno, prúdilo tadiaľ slnečné svetlo.
— Toto je vaša posteľ. — Van ukázal na celkom bežnú, dosť širokú, pohodlnú posteľ, jej záhlavie tvorila zelenkastá kamenná doska ozdobená zložitou vyrezávanou doskou.