Krížne cesty - Ján Botto

(Mať a dcéra, polnoc.)[1][2]
Nič sa neboj, dcéra má!
už je polnoc pred nama.
Sadni ko mne a smelo
podaj mi sem omelo;
sem kohúta s vraželinou,[3]
prach z deviatich cintorínov.
Hromnicou už robím kolo:
bude hneďky, čo nebolo.
Neľakaj sa, dcéra má!
mlynský kameň nad nama
na vlase sa krúti, točí
len nezdvihni, milá, oči.
   Mamko, mamko, zle mi je!
   cítim kameň u šije!
Nič to preto, dcéra má!
ani nehni rúčkama
nech sa krúti, nech sa točí
nakríž ruky, prižmúr oči!
   Jajže, Bože!
   Nevolaj!
bo ťa zmiesi na koľaj;
jedno jaj a jedno ach
rozmelie ťa hneď na prach!
Tak! vidíš? už zmizol kameň;
teraz ide na nás plameň.
   Mamko, mamko, zle mi je!
   už mi plameň v tvár bije!
Ticho, ticho, dcéra má!
ani nehni očkama.
Kto sa bojí, neobstojí;
len si hor a len si blč,
a ty, dcéra moja, mlč!
Hľa! vidíš? už plameň tam;
ešte búrka príde k nám.
   Mamko! skry ma, preboha!
   bo sa rúca obloha;
   okolo mňa blysk a huk.
Dcéra moja, ani muk!
Nech nad nama blýska, húka
nech pod nama zem sa puká:
ty na mieste pevne seď,
bo ináče skapeš hneď!
Tak! len ešte zamálo
dobre!  všetko prestalo.
Dcéra moja trpieť znáš,
teraz všetko vidieť máš.

Pozri! vidíš tú paniu?
Podívaj sa len na ňu.
  Kto to, čo to, či to Víla?
  Dlhé šaty blyštia na nej,
  jakby boli z rosy rannej,
  jej krok ako let motýľa.
  To je krása, sedmikrása!
  zlaté vlasy až do pása;
  a tie líčka a tá tvár!
  jakby rajských ruží pár.
  Mamko, mamko to Dodola![4]
  Ach, kebych ja taká bola!
Nepleť! pozri lepšie na ňu,
nepoznáš Čachtickú paniu?!
Hľaď len, spod tých krásnych bŕv
čo to svieti?
  Bože, krv!
Jajže! hajno vrán tu letí:
To krv, to krv našich detí!
Mamko, mamko! bráň ju, bráň
hladné vrany z všetkých strán.
VRANY:
Skry sa bárs doprostried zeme:
my ťa drápmi vyhrabeme!
A čo v nebi budeš skrytá:
pomsta naša dôjde i ta!
JEDNA Z VRÁN:
Kde je mojich detí troje?
Deti moje, srdce moje!
Tys' ich materi vyrvala,
zamkla do čierneho hradu:
tams' vyliala ich krv mladú,
v ich krvi si sa kúpala!
Pozrite, tu na nej svieti
to krv, to krv mojich detí!
Matka slepá, bez podpory
pohodí do tvojho dvora,
pohodí za krvou svojou
do tvých zamknutých pokojov,
brány i srdcia otvorí
volajúci deti svoje:
a ty bez srdca potvora!
vybehlas nato von z bálu,
kríklas na psy a psy tvoje
roztrhali mať zúfalú.
Neznalas citu ľudskosti,
neznalas, pekná tigrica:
i my neznajme milosti!
Hej, sestry vrany a straky!
zatnime do nej zobáky,
pime oči, driapme líca
a roznosme ju na kusy:
kto ako žil, tak mrieť musí!
  Mamko, mamko! ach, môj Bože!
  Pomoc! drobia ju na kusy!
Darmo! tej nik nespomôže:
kto ako žil, tak mrieť musí.

 Kto to ide? ha! mať moja!
UMRLEC:
Pokoja hľadám, pokoja!
Ach! zabite ma z ľútosti!