Nerob fígle, Macík! karhal tichým hlasom starý Kudlák Hrabinu. Ty si prebitá šelma; uchytíš, čo kde môžeš, zblázniš dievčaťu hlavu, posľubuješ hory a doly a keď ťa potom pán otec Brožko na exámen vezme, ukážeš päty.
Čert mi a vám do duše, vy starý pencurák; kýže vás zrádnik mece? rozhorlil sa Hrabina na karhaniny Kudlákove. A či ja neviem vojenskú regulu, he? A či som ja váš pes he? A či švárnu dievčinu tak po našsky bozkať je hriech he?!
Pst, Macík, daj že ty pokoj tomu, čo ti dobre chce, chlácholil ho starý hradný. Počkaj času, a keď si na lep sadol, múdro rob. Hľaďže, hľaď, jak ťa Kaňúr meria, ako čo by ťa prehltnúť chcel. Mladá Sabínka i tomu padla do srdca, a to by ti aspoň teraz neradil, aby si sa s ním dovedna zišiel, lebo je to, ako vidíš, obor, ktorému ty málo budeš na ráno. No, len ticho, nič to zato, vyschne blato, a čo sa vlečie, neutečie! Rozprávaj nám vaše minulonočné dobrodružstvá, neprilož nič, však známe, aký si junák!
Ako vecheť! ozval sa jeden hlas z kola.
Všetko sa obzrelo, a Hrabina, jedom sa trasúc, vesloval strašným okom po zhromaždenej chase.
Sto centov hromu ti do pažeráka, či ho čušíš! zavolal ohromným hlasom Kudlák a hľadal okom Hrabinovho haniteľa. Keď nemohol s istotou nikoho vypátrať, obrátil sa zase k Hrabinovi a tíšil jeho vzbúrenú krv.
Rozprávaj, rozprávaj! volalo kolo šuhajov na trochu uspokojeného Mateja, ktorý pyšne pozrúc po nich, takto začal:
Ako viete, minulej noci bola vám taká tma, že si statočný človek ani svoje vlastné slovo nevidel. My, totižto ja a môj nepremožiteľný pán, taktiež jeho Šíp a moja Strela, my sme vám boli poslaní von ku Veľkej na výzvedy, pretože jeho milosť pán Jiskra už dobre vedel, že nás starý Huňad chce z Lučenca vykúriť. Preberajú tie naše koníky hore Tuhárskym vŕškom, preberajú len vám odrazu zaštrkocú šable, zablysnú nocou ako ocieľky. Sám neviem, ako sme sa začali biť. ,Tni a rúbaj! volal môj rytier a zahvizdol, až mu hneď sto a sto hvizdov z nášho tábora odpovedalo. V okamžení bolo všetko na nohách. Zblnkotali vatry, a len keď sa všetko rozsvietilo, videl som, že sme v kope a všetko sa rúbe a dusí o dušu. V tej ruvačke som vám dáko na môjho pána zabudol. Zrazu vám mi na um zíde obzriem sa a tu vám vidím, ako sa vám perie, rúbe a seká viete s kým? na môj hriešnu prostorečnú so samým čertom Šebkom z Rozgoňa, veď ho dobre znáte. Ha, sto striel do mojej Strely ani mne nebolo viacej treba. Švihnem šabľou popchnem Strelu a hybaj
Do úteku, ozval sa znovu hlas z kola a zachichotal sa tak, že týmto žartom celé poslucháčstvo, vo veselý rozmar dovedené, dalo sa do hlasitého smiechu.
Hrabina od zlosti i žltol, i černel, i zelenel. Rozpajedený novou touto urážkou, skočil k utŕhačovi a vylepil mu takú facku, že sa tento k novému smiechu obecenstva zvalil horeznačky na zem.
Nuž, ty huncútstvom vybíjaný komprd ty deravý mech, ty holomok, odkundes, baba, ty, ty, ty Kaňúr ty sa nazdáš, že som ja tvoj pes he?! kričal Matej a drvil na zemi zvaleného obra, až sa mu len tak z kečky kúrilo.
Nedaj sa, Kaňúr, nedaj! volali dajedni z kola.
Neboj sa, Matej, neboj a bi! volali druhí.
Pasujte sa! kričali tretí, uvidíme, kto zvíťazí.
Za pasy, za pasy! volal i rozpajedený Hrabina, i zo zeme skočivší Kaňúr, a ledvaže sa im spravil priestor, dali sa jeden do druhého, pochytali sa v drieky, až len tak kosti prašťali.
Boj sa zdal na počiatku nerovným. Kaňúr, ozrutný chlap, prekvapený nečakaným útokom Hrabinovým, pozbieral sa skoro dovedna a objímuc mohutnými ramenami štíhly driek tohoto, vyzdvihol ho ako bábku hore, potriasol ho trochu v povetrí, lež chtiac ho o zem hodiť, zapiskol ako had, a pustiac ľavou rukou Hrabinu, chytil svoj nos, ktorým sa cedila červená krv.
Tento totižto, keď v úzkom preši Kaňúrových ramien videl, že svoje ruky potrebovať nemôže, nestratil prítomnosť ducha, lež v tom okamžení, ako ho odporca hore k sebe zdvihol, chytrým pohybom hlavy priblížil sa ku Kaňúrovej tvári a otvoriac ústa, zaštikol mu medzi zuby nos. Keď Kaňúr, bolesťou nosa nútený, pozdvihol ľavé rameno k ochrane tohoto, Hrabina vylúčil sa z úzkeho objatia a Kaňúra päsťou do brucha štuchnúc, povalil ho na zem.
Vivat Matej, Hrabina zvíťazil! kričalo obecenstvo a obklopilo vo veselom ruchu nášho hrdinu, ktorý, potoky potu z čela si stierajúc, víťazne pozeral po vojakoch a vykrúcajúc fúz, pristúpil k starej babe, hroznovinu predávajúcej, dal si naliať i vypil pohár na slávu junáctva a na blaho mladej Sabíny.
Odporca jeho, neborák Kaňúr, medzitým sa bol zozbieral hore, a pomstu mrmlajúc, poberal sa, sprevádzaný smiechom druhých, k potoku, kde si začal vymývať poranený, krvácajúci nos, premýšľajúc o hanbe, teraz sa mu prihodivšej, a o budúcej pomste
Počkaj, psia krv slovenská, šomral sám v sebe, dám ja tebe nosa, dám ja tebe Sabíny! Veď mi ho ty sadneš na lep i s tvojím slávnym panákom žobrákom z Tábora. Čo ako sa na Drienok dostal, mňa zo služby za pár zlatých, čo som stranou položil, vypral! Hej, myslíte si, že som váš? Osli sprostí, nazdajú sa, že sa Kaňúrom volám a že kalich na huni nosím a že som sprostým vojakom že k ich čriede patrím?! A Ritter von Habicht že je čo?! Počkaj, perepúť husitská, príde na psov mráz! Na Hrachové Vlčúr, Ritter Wolfel, tu ja, Ritter von Habicht, na Balogu sám veliteľ Krahulec, Ritter Sperber! My traja dušou i telom grófovi Cilleymu oddaní prívrženci nemeckí máme túto českú a slovenskú háveď v pasci; a nech krásne Štajersko nikdy neuvidím, keď len jedna ujde z týchto bielych myší!
Kým sa takto Kaňúr či ako vidíme a ako sa sám nazýva Ritter von Habicht oddával svojim pomstychtivým plánom, stála na planine kolo vatry hostina. Barance sa boli dopiekli, kaša dovarila i hodovalo to všetko ozávod, zalievajúc smäd medovcom; a tí, čo mali groše, Sabíniným vínom.
Chlap si, Matej! hovoril Kudlák a podával kus pečene Hrabinovi, ktorý i minulonočnou bitkou, i dlhou jazdou, i najbližšie prešlým pasovaním vyhladovaný nedal sa dva razy núkať, ale jedol, až mu len tak v ústach chrapčalo.
Čo to za posolstvo od veľkomožného pána Jiskru? dozvedal sa starec. Či hádam jeho milosť chce poctiť Drienčany svojou návštevou? Či budú nové výpravy?
Hm, odfukoval Matej, myslíte si, že som straka a že vám všetky tajomstvá našich veliteľov pán boh ich živ! vyrapocem? ,Jazyk na uzde! hovoril pán Jiskra, keď nás sem posielal a ako viete, báťa Kudlák, takých pánov treba poslúchať! Ostatne, báťa, netrápte ma svojimi výzvedami, lebo bárs som akým junákom, také pletky ani len mne nezveria; i nech ma čert berie, ak viem, načo a s čím sme sem prišli. Ak vás dačo omína, spýtajte sa môjho nepremožiteľného rytiera z Tábora a nateraz z Drienku, ktorého sto striel mu do duše páralo minulej noci Rozgoň okaličil ten vám snáď dačo pošepne o našom dnešnom príchode.
Netrvalo dlho, i zavrešťali trúby, zahrmeli bubny a slobodným ruchom tuvon k novej zámockej službe otužená vojenská chasa poberala sa pekným poriadkom za vysoké múry hradu.
Spadný most sa zdvihol; i bolo ticho, pusto všade tam, kde pred niekoľkými okamženiami bola trma-vrma, a ozýval sa huk a tresk vojenských ihier.
3. Posolstvo
Vo veľkom zámockom tereme v druhom poschodí sedel rytier Krask a otec Brožko za veľkým dubovým stolom. Chutne ujedali si oba z nastolenej diviny a popíjali si z dobrého vadnianskeho vínka. Očividome mizla na stole nahromadená potrava i ubúdal vo veľkom krčahu nachádzajúci sa nápoj. Ako rytier, tak i otec Brožko nedali sa veľmi núkať; veď sa už dávno tak nehostili!
Teremom prechádzala tretia osoba.
Hrdý jej krok, hladká nenútenosť v pohyboch, slovom, celé držanie sa muža poukazovalo s istotou na domášneho pána, na veliteľa zámku Drienčany.
Bol to skutočne Valgatha sám, hrdina našej rozpravy, ktorého z tejto príčiny i dľa zo vnútornej podoby, i dľa jeho vnútornej povahy a rázu mienime obšírnejšie opísať.
Valgatha mal v tomto čase asi päťdesiat rokov. Bol strednej, no plnej, svalovitej postavy. Obličaj mal otvorený, husté čierne vlasy pretkávané šedinami. Husté tmavé obočia, ktoré boli temer dovedna zrastené, dodávali mu dakéhosi zasmušilého výrazu. Tento výraz miernili jeho usmievavé, tu i tu ohňom brnkajúce oči, hladké vysoké čelo a rovný, útlej podoby nos, pod ktorým pečlivou rukou riadené čierne fúziská, splývajúce s takouže bradou v jedno, celkom zatieňovali jeho ústa. Kolo týchto pohrával si obyčajne horkoposmešný opovržlivý úsmev, čo Valgathovej tvári, ináč prívetivého pozoru, dodávalo dač tajného, dač odsocujúceho.
Ačpráve doma, predsa bol v úplnom vojenskom obleku, vynímajúc prilby, ktorá ležala na stole. Mohutné prsia prikrýval čierny vyleštený remeň; za drahým opaskom trčali na strieborných retiazkach pokvačkané nože, na ľavom boku sa za ním vliekla dlhočizná šabľa a na vysokých čižmách pripravené ostrohy hlučne štrngali za každým jeho krokom.
Valgatha bol najmilší podveliteľ Jiskrov, na všetko odhodlaný, vykonávajúci rozkazy svojho veliteľa navlas, bez odporu; pri tom všetkom bol človek chladnej krvi a rozvahy, kališník, oddaný dušou a telom husitizmu, žijúci a mrúci za jeho slávu a rozšírenie, junák osobnej hrdinskosti a zmužilosti podriadencom svojim prísny síce, lež spravodlivý veliteľ, majster v nečakaných útokoch a v použití dobytého víťazstva, taktiež v obrane zámkov, zverených jeho moci slovom, chlap a junák v opravdivom zmysle slova, na ktorého sa mohol Jiskra bezpečne spoľahnúť.
Súc od niekoľko rokov vdovcom, pečoval s neporovnateľnou otcovskou útlosťou o budúcnosť svojich dvoch dcér, strativších matku, z ktorých staršia, teraz asi šestnásťročná Milica prechádzala do kvetu mladosti, mladšia Želmíra však, asi osemročné dieťa, útly to púčok, bezstarostne trávila svoj mladušký život v detinských rozkošiach.
Priveľká otcovská láska a starosť o budúcnosť týchto devíc vyvinula vo Valgathovi, ináč mravnej povahy, náruživosť lakomstva a ziskuchtivosti, baženie po velikánskych pokladoch, k nadobudnutiu ktorých mu bol vítaný každý prostriedok, a tak i lúpežné výpravy.
Dôveru nemal v nikoho, vyjmúc asnáď otca Brožku, ktorého od detinstva ctiac, zasväcoval viacej snáď z obyčaje ako z obzvláštnej príchylnosti do svojich tajomstiev a plánov a jeho námietky a tu i tu hromženie proti jeho ziskuchtivosti, nemajúcej medze, prijímal so šetrnosťou a synovskou úctou. Ináč šiel svojou cestou, nedajúc sa zmýliť radami, výstrahami a vyhrážkami pekla a večného zatratenia, ktorými otec Brožko na neho dotieral.
Mravnú výchovu svojich dcér zveril bezpodmienečne na starého otcovského priateľa, ktorý, bárs mal svoje stále bydlisko pri kostole v osade, ležiacej proti zámku, predsa sa zdržoval obyčajne v zámku, zamestnaný najviac svojím vychovávateľským úkolom.
Po tereme prechádzajúci sa Valgatha zastal konečne pri stole a keď bol pripil na zdravie príchodzích, obrátil sa k mladému rytierovi, potľapkal ho po pleci i preriekol zvučným hlasom:
Mirko môj, ako vidíš, u nás je všetko v poriadku. V páde nešťastného výsledku včerajšej bitky boli sme úplne prihotovení k vytrvalej obrane. Jeho milosť pán Jiskra žiada, aby sme zostali v tomto obrannom položení i naďalej. Píše mi, že onedlho sám k nám príde, a to v spoločnosti Pankráca[3] , Talafúza a Komorovského[4]. Huňadovi neverí. Tento velikán nezabudne na pomstu. Má nás v oku ako soľ, i nazdá sa, že sme nešťastím krajiny. Hja, darmo je, každý žije, ako vie a víťazstvo kalicha sa musí šíriť, a národ československý zveličovať. Či nie tak, otče Brožko?
Kto mečom bojuje, mečom zahladený býva, vraví Písmo sväté, odvetil tento vážne a pozrel prenikavo do Valgathových očú.
Meč je znakom junáctva zvolal vínom trochu rozpálený Krask, a naše časy nie sú pre baby, ale pre hrdinov, bojujúcich za slávu Slovanstva a za užívanie večere Pána pod obojím. Či nie tak, otče? Veď ste ma to tak učili.
Starý Brožko vopchal miesto odpovede svoj veľký nos do vínom naplneného pohára, lebo to bola jeho slabosť, že rád užíva hroznovinu. A nikdy sa neopil, lebo jeho obrovská ústrojnosť tela mnoho vydržala.
Pravdu máš, Mirko! Časy naše sú časy bojov, prisvedčoval Valgatha, potešený nadšeným zápalom mladého rytiera. Opravdivým si synom svojho otca, môjho nezapomenuteľného súdruha, vrstovníka a soka v láske a junáctve, môjho Smíla z Tábora a Krasku, čo pri Rábe, kde náš slávny Žižka druhé oko stratil, život položil za kalich. Pokoj prachu jeho a večná mu sláva! Bol to jediný a opravdivý priateľ môj, doložil dumne a večitý posmešný úsmešok jeho tváre zmizol na okamženie, aby spravil miesto bôľnemu pohybu, kolo úst si zahrávajúcemu.
Kedy dôjde jeho milosť pán Jiskra? vyzvedal sa otec Brožko, chtiac veliteľa zámku uviesť z bôľnych upomienok do toku obyčajného zhovoru.
Dľa jeho spôsobu istotne nás prekvapí. No, ale nič to, my sme v poriadku. Chlapstvo otužené, dobre ošatené, k cviku privyknuté, duchom hrdinským nadchnuté za slávu a kalich. Hja, prisahám na nevinnú krv Husovu, jeho milosť Jiskra bude s nami spokojný! Ozaj, Mirko, pokračoval ďalej, keď bol takto vylíčil svoju spokojnosť nad stavom svojho vojska; jeho milosť pán Jiskra ťa v liste, čo si mi doniesol, teraz úplne podriadil mojim rozkazom. No neľakaj sa to je dôkaz jeho blahosklonnosti proti tebe. Osobnej voľnosti trochu síce stratíš, lež zato budeš spolu s Brezovickým mne a skrze mňa jeho milosti pánu Jiskrovi pobočníkom, ba zaraduj sa ¦ dôverníkom. Potrebujeme šuhajov nám úplne oddaných, na ktorých mienime založiť budúcnosť týchto krajov a našej nadvlády. Ide tu o vaše zveľadenie. Vy máte žať, čo sme my nasiali. Žiadame však úplnú oddanosť a poslušnosť vo vykonávaní našich rozkazov, a tak v uskutočňovaní našich velikánskych zámerov, rozumieš, Mirko?!
Mladý rytier z Tábora, zarazený určitou rečou Valgathovou, premýšľal so zachmúreným čelom o násilnom prevrate jeho doteraz dosť voľného položenia. Bolo vidno, že vyšší cieľ svojho budúceho určenia dokonale nechápal. Zavzdychol ťažko, a bársako sa premáhal, povedal s názvukom horkého citu:
A Drienok, môj osamotený, v horách skrytý Drienok ostane opustený, i ktože tam bude veliteľom?!
Nuž ty, syn môj, uspokojoval ho Valgatha, lenže nie osobne. Právo veliteľstva na Drienku ti nikto neodberá, to si si už svojou zmužilosťou vydobyl. Ty máš však väčšiu úlohu, ako žiť v tom tmavom hniezde v nečinnosti a s medveďmi i s divými kancami sa pasovať. Na Drienok pošleme starého Kudláka, ak nič nemáš proti tomu. On je síce starý, lež tuhý ako remeň. Slovák rodom, úplne spútaný s nami a s našimi záujmami, za ktoré žije i mrie. Zrady a nevernosti sa pri ňom obávať nemôžeme. A veď vy ho znáte, otče, a ako badám, vediete s ním dôvernú spoločnosť. No, bude to pre starého Kudláka!