Návrat - Danilo Clementoni 2 стр.

Bohužiaľ, vzhľadom na to, že sa doteraz podarilo odkryť iba časť horného dielu, nemohla zatiaľ povedať, aká by mohla byť výška tejto nádoby. Klinové písmo pokrývajúce celý viditeľný povrch veka sa nepodobalo na nič, čo kedy videla vo svojom živote.

Preklad textu by si vyžiadal mnoho dní a ešte viac bezsenných nocí.

„Doktorka.“

Elisa zdvihla hlavu a, zacloniac si oči pred slnkom pravou rukou, uvidela svojho pomocníka Hishama, ako sa k nej blíži rýchlymi krokmi.

„Doktorka!“ zopakoval muž, „volajú vás zo základne a zdá sa, že je to súrne.“

„Už idem. Ďakujem Hisham.“

Využila nútenú prestávku a dopriala si glg už vriacej vody z čutory, ktorú mala vždy pripevnenú k opasku.

Telefonát zo základne...To mohlo znamenať iba problémy na obzore.

Zdvihla sa, oklepala si nohavice rozvíriac prach a rozhodne si to nasmerovala k stanu, ktorý fungoval ako výskumná základňa.

Otvorila zips, ktorý udržiaval stan privretý, a vošla dnu. Chvíľku jej trvalo, kým sa oči prispôsobili zmene svetla, ale to jej nezabránilo, aby na monitore ihneď rozpoznala tvár plukovníka Jacka Hudsona, ktorý na ňu čakal nehybne upierajúc zrak do prázdna.

Plukovník oficiálne zodpovedal za strategickú protiteroristickú jednotku so sídlom v Nasiriyi, ale jeho skutočnou úlohou bolo koordinovať sériu vedeckých výskumov, ktoré si objednala a riadila záhadná sekcia ELSAD8 . Túto sekciu obklopovalo zvyčajné tajomstvo, ktoré obostiera všetky takéto štruktúry. Takmer nikto nepoznal presné zámery a ciele celej zostavy. Vedelo sa iba to, že výkonný veliteľ bol podriadený priamo prezidentovi Spojených štátov amerických.

Elisu v podstate toto všetko nezaujímalo. Skutočným dôvodom, prečo prijala ponuku zúčastniť sa na jednej z výprav bolo, že by konečne mala príležitosť vrátiť sa na miesta, ktoré milovala najviac na svete a mohla robiť svoju robotu, ktorú by nevymenila za nič na svete a v ktorej, napriek svojmu relatívne mladému veku (tridsaťosem rokov), patrila medzi najlepších a najuznávanejších odborníkov vo svojom odbore.

„Dobrý večer plukovník,“ povedala s najmilším úsmevom, aký dokázala vyčariť. „Čomu vďačím za tú česť?“

„Doktorka Hunterová, prestaňte koketovať. Viete veľmi dobre, prečo vás volám. Povolenie, ktoré ste mali na ukončenie vašich prác už dva dni neplatí a vy by ste už vôbec nemali byť na pracovisku.“

Jeho hlas bol pevný a rozhodný. Tentokrát by na predĺženie povolenia nestačilo ani jej neodolateľné čaro. Preto sa rozhodla vytiahnuť poslednú kartu.

Odkedy sa koalícia vedená Spojenými štátmi 23. marca 2003 rozhodla pre inváziu do Iraku s presným cieľom zvrhnúť diktátora Saddama Husseina obvineného z vlastníctva zbraní hromadného ničenia (obvinenie, ktoré sa potom ukázalo ako nepodložené) a podporiť islamský terorizmus, všetky archeologické vykopávky, ktorých realizácia bola problematická už aj v mierovom období, boli v Iraku úplne zastavené. Až formálne ukončenie vzdoru, ku ktorému došlo 15. apríla 2003, opäť zažala svetlo nádeje pre archeológov na celom svete, že sa budú môcť znovu priblížiť k jednému z miest, o ktorých sa predpokladá, že sa na nich vyvíjali najstaršie civilizácie a šírili odtiaľ svoju kultúru po celej zemeguli. Rozhodnutie irackých orgánov, na konci roku 2011, znovu otvoriť miesta vykopávok s neoceniteľnou historickou hodnotou s cieľom „pokračovať v zhodnocovaní vlastného kultúrneho bohatstva“ nakoniec premenila nádej na istotu. Pod záštitou OSN a po získaní nespočetných povolení podpísaných a ratifikovaných ešte väčším počtom „orgánov“ mohlo niekoľko skupín výskumníkov, zvolených na základe prísneho výberu a pod dohľadom príslušných vymenovaných komisií, pracovať počas obmedzenej doby v niektorých hlavných archeologických oblastiach na irackom teritóriu.

„Drahý plukovník,“ povedala priblížiac sa čo najviac k web kamere tak, aby jej smaragdovo zelené oči dosiahli efekt, v ktorý dúfala. „Máte úplnú pravdu.”

Dobre vedela, že ak dá svojmu protivníkovi na začiatku za pravdu, naladí ho pozitívnym spôsobom.

„Ale už sme veľmi blízko.“

„Blízko čoho?“ zahrmel plukovník dvíhajúc sa zo stoličky a opierajúc sa dlaňami o písací stôl. „Už týždne mi opakujete ten istý refrén. Už nie som ochotný dávať vám furt za pravdu bez toho, že by som videl na vlastné oči niečo konkrétne!“

„Ak ma dnes poctíte svojou prítomnosťou na večeri, s radosťou vám ukážem niečo, čo vás presvedčí. Čo vy na to?“

Za zvyšok mohli jej snehobiele zuby odhalené v žiarivom úsmeve a to, ako si rukou prešla po dlhých svetlých vlasoch. Bola si takmer istá, že ho presvedčila.

Plukovník zvraštil obočie a snažil sa udržať hrozivý pohľad, ale aj on už veľmi dobre vedel, že takému návrhu neodolá. Elisa sa mu vždy veľmi páčila a večera medzi štyrmi očami ho lákala.

Nakoniec, napriek svojim štyridsiatim ôsmim rokom, bol ešte vždy pekným chlapom. Atletická postava, výrazné črty, krátke prešedivené vlasy, uhrančivý pohľad očí intenzívnej modrej farby, vynikajúci všeobecný rozhľad, ktorý mu umožňoval diskutovať s kýmkoľvek o nespočetných témach, a toto všetko spojené s nepopierateľným čarom uniformy z neho robili rozhodne „zaujímavý“ exponát mužského rodu.

„No dobre,“ odfrkol plukovník, „ale ak mi dnes večer nedonesiete niečo prevratné, môžete si pozbierať všetky svoje lopatky a začať baliť kufre“. Snažil sa použiť čo najprísnejší tón, ale nevyšlo mu to veľmi dobre.

„Nech ste pripravená o 20,00. Pošlem po vás auto do vášho hotela,“ a prerušil komunikáciu. Trošku ho aj mrzelo, že sa s ňou ani nerozlúčil.

Dočerta, musím sa poponáhľať. Ostáva mi už iba pár hodín do zotmenia.

„Hisham“, skríkla vystrčiac hlavu zo stanu. „Rýchlo, zožeň celú skupinu. Potrebujem všetkých, musíme s tým pohnúť.“

Rýchlymi krokmi prebehla pár metrov, ktoré ju delili od vykopávok, len sa tak za ňou víril prach. O pár minút ju dostihli všetci a čakali na príkazy.

„Ty, prosím ťa, odstráň piesok z tohto rohu,“ prikazovala označiac najvzdialenejší roh kameňa. „A ty mu pomôž. Ale dávajte veľký pozor, ak je to to, čo si myslím, tak by nás ten kameň mohol zachrániť.”

Kozmická loď Theos – Obežná dráha Jupitera

Malý, ale mimoriadne pohodlný guľový modul na interný presun prechádzal priemernou rýchlosťou približne 10 m/s chodbou číslo tri, a dopravoval Azakisa k vchodu do oddelenia, v ktorom už naňho čakal priateľ Petri.

Loď Theos, tiež guľovitého tvaru s priemerom deväťdesiatšesť metrov, bola vybavená osemnástimi trubicovými chodbami. Každá z chodieb mala dĺžku o trochu viac než tristo metrov a chodby, pripomínajúce poludníky, boli skonštruované vo vzájomnej vzdialenosti desiatich stupňov a pokrývali celý povrch. Každá z dvadsiatich troch úrovní s výškou štyroch metrov, okrem centrálneho úložného priestoru (jedenásta úroveň), ktorá merala dvojnásobok, sa dala dosiahnuť veľmi jednoducho vďaka „zastávkam“, ktoré boli v každej chodbe na každom poschodí. V praxi to znamenalo, že cesta z jedného na druhý najvzdialenejší bod v lodi trvala maximálne pätnásť sekúnd.

Brzdenie modulu bolo takmer nepostrehnuteľné. Dvere sa otvorili s miernym zapískaním a za nimi sa objavil Petri stojaci na rozkročených nohách a s prekríženými rukami.

„Čakám na teba už hodiny,“ ozval sa nepresvedčivým hlasom. „Už si konečne prestal zanášať vzduchové filtre tým hnusom, čo si vždy nosíš so sebou?“ Narážka na cigaru bola mierne zlomyseľná.

Ignorujúc provokáciu Azakis s úsmevom vytiahol z opasku prenosný analyzátor a aktivoval ho pohybom palca.

„Podrž mi toto a poďme na to,“ povedal podávajúc mu jednou rukou prístroj, zatiaľ čo druhou sa snažil umiestniť senzor do vnútra spoja po svojej pravici. „Prílet je naplánovaný o približne 58 hodín a mám trošku obavy.”

„Prečo?“ opýtal sa nevinne Petri.

„Neviem ti povedať. Mám taký pocit, že nás čaká škaredé prekvapenie.“

Prístroj, ktorý držal v ruke Petri, začal vydávať sériu zvukov s rôznymi frekvenciami. Pozeral naň a nemal ani šajnu o tom, čo by mali znamenať. Zdvihol zrak a na tvári svojho priateľa sa snažil zachytiť nejaký náznak, ale nepostrehol nič. Azakis veľmi opatrným pohybom premiestniť senzor do ďalšieho spoja. Analyzátor vygeneroval ďalšiu sériu nedešifrovateľných zvukov. A potom nič, ticho. Azakis vytiahol prístroj z ruky svojho druha, pozorne si prezrel výsledky a usmial sa.

„Všetko v poriadku. Môžeme pokračovať.“

Až vtedy si Petri uvedomil, že už hodnú chvíľu nedýchal. Náhle prudko vydýchol a okamžite sa dostavil pocit úľavy. Porucha, aj minimálna, niektorého spoja mohla nenapraviteľne ohroziť ich výpravu a donútiť ich na čo najrýchlejšiu cestu nazad. A to bolo posledné, čo by si želali. Už boli skoro v cieli.

„Idem sa dať trochu do poriadku,“ povedal Petri snažiac sa dostať zo seba prach. „Návšteva odpadových výfukových potrubí je vždy taká...“ a skrútiac hornú peru dodal „poučná!”

Azakis sa usmial. „Uvidíme sa pri palubnej doske.“

Petri si privolal kabínu a o sekundu ho už nebolo vidno.

Centrálny systém komunikoval, že obežná dráha Jupitera bola prekonaná bez problémov a že bez prekážok smerujú k Zemi. Jemným, ale rýchlym pohybom očí doprava Azakis požiadal svoj O^COM, aby mu znovu ukázal dráhu. Modrý bod pohybujúci sa po červenej krivke sa teraz premiestnil bližšie k obežnej dráhe Marsu. Count-down indikujúci čas do príletu zobrazoval presne 58 hodín a rýchlosť lode dosahovala 3 000 km/s. Čím ďalej, tým bol nervóznejší. Na druhej strane, loď, ktorou cestovali, bola prvá kozmická loď vybavená novými motormi Bousen, ktoré fungovali na úplne inom základe ako predchádzajúce typy. Projektanti tvrdili, že boli schopné poháňať loď rýchlosťou blízkou desatine rýchlosti svetla. Zatiaľ sa na to neodvážil. Zatiaľ sa mu rýchlosť 3 000 km/s zdala pre inauguračnú cestu viac ako dostatočná.

Z päťdesiatich šiestich členov posádky, ktorí by boli normálne sa palube lode Theos, vybrali pre túto výpravu iba ôsmich, vrátane Petriho a Azakisa. Dôvody, ktoré zobrali do úvahy Starešinovia neboli úplne vyčerpávajúce. Obmedzili sa na konštatovanie, že vzhľadom na charakter výpravy a cieľ sa mohli vyskytnúť problémy a teda by bolo lepšie nevystavovať zbytočne riziku mnohé životy.

Takže nás by mohli obetovať? Čo sú to za úvahy. Vždy to končilo rovnako. Keď bolo treba riskovať, koho postavili do prvého radu? Azakisa a Petriho.

Dá sa však povedať, že ich sklon k dobrodružstvu a aj značné schopnosti vyriešiť „komplikované“ situácie im umožnili využívať určité výhody vyhradené len pre vyvolených.

Azakis žil v obrovskej miestnosti v prekrásnom meste Saaran nachádzajúcom sa na juhu Kontinentu, ktorá sa až donedávna používala ako sklad pre mestských Remeselníkov. Vďaka svojim „výhodám“ sa stal jej vlastníkom a získal aj povolenie na jej modifikáciu podľa vlastnej vôle.

Južnú stenu úplne nahradilo silové pole podobné tomu, ktoré sa používalo v jeho kozmickej lodi, čo mu umožňovalo, priamo z jeho automaticky prispôsobiteľného kresla, obdivovať prekrásny záliv pod ním. V prípade nevyhnutnosti sa však celá stena mohla premeniť na obrovský trojrozmerný systém, prostredníctvom ktorého sa dalo zobrazovať súčasne až dvanásť simultánnych vysielaní Siete. Neraz mu tento sofistikovaný riadiaci systém umožnil so značným predstihom získať rozhodujúce informácie, čo mu pomohlo pri skvelom riešení aj veľmi komplikovaných situácií. Už sa toho nemohol vzdať.

Krídlo, ktoré predtým slúžilo na skladovacie účely, bolo naopak vyhradené jeho zbierke „suvenírov“ z výprav do kozmického priestoru z minulých rokov. Každý z nich mu pripomínal niečo zvláštne a vždy, keď sa ocitol uprostred tejto kopy najčudesnejších predmetov, ďakoval za to, že bol ešte tam nielen osudu, ale aj, a to predovšetkým, svojmu vernému priateľovi, ktorý mu viackrát zachránil holý život.

Petri, naopak, aj keď sa vždy vyznačoval vynikajúcimi študijnými výsledkami, nebol nikdy milovníkom najnovších technologických výdobytkov. Aj keď bol schopný bez problémov pilotovať prakticky všetky typy lietadiel, aj keď dokonale poznal každý model zbrane a všetky lokálne a interplanetárne komunikačné systémy, veľmi často pri rozhodovaní a pri riešení problémov uprednostňoval vlastný inštinkt a svoje schopnosti. Neraz ho vlastnými očami videl, ako v krátkom čase premenil kopu neforemných káblov na hnací prostriedok alebo na obrannú zbraň. Bol neuveriteľný, dokázal skonštruovať čokoľvek, čo potreboval. Za to čiastočne vďačil schopnostiam, ktoré zdedil od svojho otca, šikovného Remeselníka, ale predovšetkým svojmu oduševneniu pre Umenie. Od detstva ho nesmierne priťahovali manuálne schopnosti Remeselníkov, ktorí dokázali premeniť bezbrannú hmotu na užitočné a technologické predmety, pričom nechávali nedotknutú ich vnútornú „krásu“.