4
Kto ste vlastne, pán Hardy? Povedala pani Greysonová a zadržala tanier s raňajkami vo vzduchu, ako keby jej doručenie na stôl pred ním záviselo od jeho odpovede. Myslím tým, ubytujete sa tu v mojom penzióne uprostred ničoho na celé týždne a jediné, čo robíte každý deň, je chodiť po rašeliniskách alebo sa túlať po dedine. Ste tu z nejakého konkrétneho dôvodu?
Slim pokrčil plecami. Som zotavujúci sa alkoholik.
Napriek tomu večeriate v Crowne každú noc?
Hovorte tomu pokánie, povedal Slim. Konfrontujem svojich osobných démonov. Navyše vždy sedím v rodinnej miestnosti, mimo dosahu chlastu.
Ale prečo tu? Prečo práve Penleven? Ak by som si nevšimla, že si nedokážete zapamätať základné veci, ako napríklad vziať si kľúč od vchodových dverí, keď idete von, predstavovala by som si, že by ste sa mohli tu skrývať ako špión.
Slim pokrčil plecami. Nemohol som si dovoliť ísť do zahraničia. A vždy ma priťahoval Cornwall, najmä chladné, temné a nevýrazné časti, ktorým sa väčšina ľudí vyhýba.
Nuž, nič také nie je ako Penleven, povedala pani Greysonová s miernym sklamaním, ako keby kedysi mala príležitosť odísť, ale svoju šancu premrhala. V dedine je len pár stoviek ľudí, ale aspoň nie sme mesto zimných duchov ako mnohé pobrežné dediny.
Mesto duchov?
Boscastle, Port Isaac, Padstow... všetko sú to prázdninové domovy. V lete prosperujúce, v zime opustené. Možno nie sme uponáhľaná komunita, ale v obchode alebo krčme je vždy aspoň priateľská tvár.
Pri príležitostiach, kedy sa Slim odvážil objednať si jedlo z Crownovho baru, videl niekoľko priateľských tvárí, ale aj veľa potláčaných trápení, skĺznutých cez pollitre a hľadiacich do prázdna. Možno to bolo zimou - v noci vietor zavýjal a dosť silno rachotil oknom, niekedy sa bál, že ho vytrhne zo steny a na ceste hore k penziónu bola poriadna tma, nie ako keď je tma v meste, na čo bol Slim zvyknutý. Alebo možno to bolo tým, že v týchto častiach nebolo veľmi o čom hovoriť. Slim nemal v telefóne žiadny signál, pokiaľ nepochodil kilometer do kopca smerom k A39, ale pre niekoho, kto chcel viac zabúdať, než počuť, to bola ideálna situácia.
Akoby sa pani Greysonová vzdala honby za útržkom klebiet, ktorý by mohol nakrátko povýšiť jej status medzi statočne klebetnými staršími členmi komunity, položila Slimove raňajky a ustúpila, založila ruky a niekoľko minút predtým stála v pozore. Zrazu sa otočila na opätkoch a odpochodovala späť do kuchyne. Slim zostal v stiesnenej jedálni penziónu sám: tri stoly pritlačené tak tesne k stenám, že poznačili tapetu, a jeden plávajúci v strede, akoby bol zabudnutý. Pani Greysonová, na znak vzdoru proti jeho opovážlivosti zaťažovať ju svojimi vecami, každé ráno prestrela pre Slima najmenej žiaduce miesto na stole zastrčenom za dverami do siene. Jedálny lístok s tromi prečiarknutými možnosťami zo štyroch pozostával iba z kapustníka s občasnou pomocou pečenej fazule ako prílohy. Slim mal také vetry, že musel v noci okno svojej spálne nechať otvorené.
Hrianky boli prinajmenšom stále chutné a káva, aj keď jej chýbalo niečo, čo by Slim bol kedysi pridal, bola silná a chutila, ako keby bola uvarená včera, tak, ako ju mal Slim rád.
Rýchlo dojedol, zakričal vďaka pani Greysonovej a potom vyrazil, než ho mohla znova zahnať do kúta. Privítal ho vlhký vietor svišťajúci pri Bodmine pár kilometrov na východ, ktorý bol skutočnou výzvou pre jeho bundu, aby ho držala v suchu a teple. Aj keď boli slatiny suché, Penleven bol zahalený rovnakým hmlovým dažďom, ako keby vlastnil svoj vlastný mikrokozmický poveternostný systém.
Autobus meškal prijateľných desať minút a odviezol ho zdanlivo nekonečným meandrom zalesnenými údoliami po úzkych, hadovitých cestách, až sa nakoniec vynoril v údolí pekného mesta Tavistock. Rozliehalo sa pozdĺž rieky Tavy s príjemnou zbierkou historických ulíc lemovaných prekvapivo kozmopolitnými obchodmi. Slim si užil vzácny komfort ľudí a využil príležitosť na výmenu starého mydla v kúpeľni pani Greysonovej, kúpil si tričko z H&M a potom si dal obed v krčme Wetherspoons. Keď turnaj rugby na veľkej obrazovke skončil, rozhodol sa vrátiť k svojmu zámeru: Našiel krytú tržnicu pri rieke a spýtal sa na predajcu starožitností. Traja ľudia odporučili Geoffa Bunceho, majiteľa bazáru, zastrčeného v severovýchodnom rohu vedľa rušnej kaviarne.
Potrebujem si dať ohodnotiť hodiny, povedal Slim bielo-bradatému Buncovi, ktorý vďaka svojmu obvodu pása a bujnej brade vyzeral ako Santa mimo sezóny, pričom tento dojem podčiarkovali traky, ktoré sa mu tiahli cez vyčnievajúce brucho.
Ukážte.
Bunce niekoľkokrát otočil hodiny, spokojne si mrmlal pod nosom a občas sa podozrievavo pozrel na Slima s prižmúrenými očami.
Môžem ich otvoriť?
Samozrejme.
Keď sa Bunce pustil do práce so skrutkovačom, Slim sa posadil vedľa svojho stola a nechal oči skĺznuť po policiach a škatuliach naložených haradurdami. Nie tak starožitnosťami, ako skôr zaprášeným a dávno zabudnutým odpadom z minulosti.
Ste priateľom starého Bircha? Povedal Bunce náhle.
Čo?
Bunce vytiahol obálku poškodenú vodou.
Starý Birch. Amos.
Slim sa zamračil a premýšľal, či Bunce neskĺzol do cornwallského dialektu. Potom s náznakom frustrácie muž zopakoval: Amos Birch. Muž, ktorý vyrobil tieto hodiny. Žil v Trelee, neďaleko vresoviska Bodmin. Vlastnil farmu. Spočiatku predával svoje hodiny priamo tu na trhu Tavistock, než sa stal známym. Bol to váš priateľ?
Áno, priateľ.
Tak toto hádam patrí vám. Muž potriasol obálkou, ako by chcel Slimovi pripomenúť jej existenciu.
Slim ju zobral a okamžite pocítil starnúcu chúlostivosť papiera spojenú s vlhkosťou. Ak by sa ju pokúsil otvoriť, obálka by sa mu rozpadla v rukách a stratila by sa akákoľvek správa v nej.
Aha, tu je to, povedal s nepresvedčivým úsmevom. Hľadal som to.
Iste, pán...?
Hardy. John Hardy, ale ľudia ma volajú Slim.
Nebudem sa pýtať prečo.
Nie. Nie je to príbeh, ktorý by stál za to vyrozprávať.
Bunce si znova povzdychol. Ešte raz otočil hodiny. Nie sú dokončené, povedal a potvrdil, čo už Slim predpokladal. Hádam, že vám to dal váš priateľ Birch ako darček? Nemohol to predať v takom stave, muž s jeho povesťou.
Zdá sa, že ste ho dobre poznali.
Priatelia zo školy. Amos bol o dva roky starší, ale v okolí nebolo veľa detí. Každý poznal všetkých ostatných.
Áno, tak je to v malých komunitách.
Nie ste odtiaľto, pán Hardy?
Slim mal vždy pocit, že hovorí neutrálnym prízvukom, ale to ho samo osebe urobilo outsiderom na mieste, kde sa očakávali silné akcenty z Westcountry.
Lancashire, povedal. Ale strávil som veľa času v zámorí.
Armáda?
Ako to viete?
Vaše oči, povedal Bunce. Vidím v nich duchov.
Slim urobil krok späť. Začal sa mihať kotúč nechcených spomienok, ktorý striasol a vytesnil.
Boli ste tiež na vojne?
Boli ste tiež na vojne?
Falklandy. Čím menej sa o tom hovorí, tým lepšie.
Slim prikývol. Mali aspoň spoločnú reč. Myslím, že som vás už zdržal viac než dosť...
Dostanete za to niekoľko stoviek, povedal Bunce a náhle zdvihol hodiny. Možno trochu viac, ak ho dáte do aukcie. Je mnoho zberateľov hodín Amosa Bircha, ktoré sú vzácne. Tieto nie sú dokončené a majú nejaké kozmetické poškodenia, ale stále je to originál Amos Birch. Bývali vyhľadávané. Amos bol pravým remeselníkom dávno predtým, ako bolo remeslo znovu v móde.
Bol?
Bunce sa zamračil a Slim cítil, ako mužove oči rozoberajú každú niť jeho lži.
Záujem o Amosa Bircha upadal potom, čo zmizol.
Potom, čo ...?
Ste si vedomý, či nie, pán Hardy, že váš priateľ je nezvestný viac ako dvadsať rokov?
5
Osamelá krčma Crown & Lion, ktorá bola na samom okraji Penlevenu a ktorú oddeľoval od najbližšieho sídla domov múr stromov ako vyhýbajúci sa sused, nikdy nevyzerala príjemnejšie. Z jedinej autobusovej zastávky v dedine Slim nemal inú možnosť, ako prejsť okolo nej, aby sa dostal k penziónu, a zatiaľ čo často večeral v jeho strapatej rodinnej miestnosti s malou túžbou po alkoholickom nápoji, ktorý by zmietol posledné tri mesiace zotavovania mihnutím prižmúreného oka miestneho obyvateľa, dnes v noci cítil príliš veľa zo starého napätia, nervózneho nepokoja, ktorý ho vždy tlačil cez okraj. Ľudia hovorievali, že kto je raz alkoholik, vždy je alkoholik, a zatiaľ čo Slim mal nádej, že si jedného dňa dopraje príležitostné pivo, tie dni kontroly a spokojnosti bez démonov boli ďaleko. Venoval svetlám v okne krčmy jediný túžobný pohľad, potom zrýchlil krok a ponáhľal sa preč.
Po návrate do penziónu bolo ticho, ale cez zatvorené dvere vychádzal tlmený zvuk televízie. Slim otvoril dvere a uvidel pani Greysonovú spať v kresle pred elektrickým krbom. Diaľkový ovládač spočíval na stoličke vedľa nej, ako keby bola chcela stíšiť zvuk a potom usnúť.
Slim vyšiel hore. Hodiny si položil na posteľ a potom išiel von. Pol kilometra cesty pred jediným dedinským obchodom našiel Slim telefónny automat. Zavolal priateľovi späť do Lancashire. Kay Skelton bol odborníkom na lingvistiku a prekladateľstvo, Slim ho poznal zo svojich vojenských čias a predtým s ním spolupracoval. Slim vysvetlil starý list nachádzajúci sa v zadnej časti hodín.
Potrebujem vedieť, čo je na ňom napísané, ak vôbec niečo, povedal Slim.
Pošli mi to doporučene, povedal Kay. Nie je to niečo, čo by som ja vedel urobiť, ale mám priateľa, ktorý mi môže pomôcť.
Po ukončení hovoru bol Slim prekvapený, keď zistil, že obchod je stále otvorený, dokonca aj takmer o šesť pätnásť.
Práve zatváram, zaznel prísny pozdrav predavačky, staršej ženy s tak kyslou tvárou, Slim pochyboval, že by sa vedela usmiať, keby sa o to aj pokúsila.
Budem len minútu, povedal Slim.
Ach, to hovoria všetci, viete? Povedala s úškrnom a sarkastickým smiechom, vďaka čomu si Slim nebol istý, či si robí srandu alebo je drzá.
Po kúpe obálky sa Slim dozvedel, že áno, obchod fungoval aj ako miestna pošta, ale napriek tomu, že áno, dokázala zabezpečiť doporučené zásielky, za poštové služby mimo prevádzkových hodín sa vyžadoval príplatok.
Je to odtiaľto ďaleko do Trelee? Spýtal sa, keď ho obchodníčka nie tak nenápadne nahnala k dverám.
Prečo by ste tam chceli ísť? Nie je tam veľa pre turistov.
Počul som, že tam je niečo záhadné.
Predavačka prevrátila očami. Ach, myslíte Amosa Bircha, hodinára. Myslela som si, že už je to otrepané. Čo sa staráte o to, že starý muž zmizne?
Som súkromný detektív. Príbeh ma zaujal.
Prečo? Dá sa toho usúdiť veľmi málo. Najal vás niekto?
Do slova najať vložila toľko opovrhnutia, že Slima zaujímalo, či mala obchodníčka v minulosti s očkami zlé skúsenosti.
Som na dovolenke, povedal. Ale viete, čo sa hovorí - raz policajt, vždy policajt.
Hovorí sa to, však?
Takže... doľava alebo doprava z dediny?
Predavačka opäť prevrátila očami. Severne po starej Camelfordovej ceste. Môžete vidieť tabuľku - kedysi existovala, ale už sa nekosí burina tak, ako kedysi. Asi desať minút autom.
A pešo?
Hodina. Možno trochu viac. Ak poznáte skratku okrajom Bodminu, dá sa ušetriť čas, ale buďte opatrný. Bývala to banícka krajina.
Vďaka.
A vezmite si niečo na jedenie. Toto je jediný obchod odtiaľto, kým sa nedostanete do autoservisu Shell na A39 kúsok od Camelfordu.
Slim prikývol. Vďaka za informácie.
Predavačka pokrčila plecami. Ak chcete moju radu, ušetrila by som si to úsilie. Nie je toho veľa čo vidieť, len starý statok, a nie je toho veľa čo vedieť. Keď Amos Birch zmizol, uistil sa, že ho nikdy nenájdu.
6
Nasledujúce ráno dážď zdravil Slima, ale pani Greysonová mala rovnako veselú náladu, ako ju vždy, keď vysvetľoval, že ide von.
Nie je to najlepší deň pre bažiny, nemyslíte? povedala. Keď Slim pokrčil plecami, dodala: Myslím, že mám dáždnik, ktorý by som vám mohla požičať, ale na bicykli ho len ťažko môžete použiť a v každom prípade vietor tam hore by s ním narobil riadnu paseku.
Slim zvažoval, že ju nebude brať vážne a aj tak o dáždnik požiada, ale napokon sa rozhodolrisknúť to so svojou denne nosenou bundou. Pani Greysonová mu však ponúkla starú mapu, pričom Trelee bolo označené ako zväčšená bodka o niekoľko štvorcov mriežky nad miestom, kde Penleven dostal viac priestoru, ako by si zaslúžil jeho riedky zhluk domov.
Cesta bola taká, akú očakával od Cornwallu kdekoľvek od A30 alebo A39: nekonečný kľukatý pruh ledva dostatočne široký na to, aby ním mohli prejsť dve vozidlá, spleť slepých rohov a skrytých križovatiek, ktoré sa ponárali do zalesnených údolí a znenazdajky sa novu objavovali kopce poľnohospodárskej pôdy a vresoviska. Klaustrofóbne živé ploty sa občas otvorili, aby odhalili drsne krásne panorámy hmlistého otvoreného priestoru, ale pri prechádzaní temnotou vrhanou previslými stromami a jediným spoločníkom, ktorým bol vzdialený štekot psa alebo plač vtáka, sa Slimova predstavivosť začala pohrávať s obrázkami znetvorených tiel a správami o pátraní po nezvestných osobách v zadnej časti nedeľných novín.
Trelee, na okraji cesty, kde by podľa mapy mala byť dedina, bolo sotva tucet domov rozmiestnených po kilometri plochšieho úseku, prerušeného bránami do otvorených polí s výhľadom na bažiny Bodminu. Niekoľko poľnohospodárskych lánov zmizlo v skrytých údoliach, zhluky odľahlých stodôl a statkov odhaľovali iba strechy cez bezlisté stromy.
Slim reťazou pripevnil svoj bicykel k bráne v blízkosti nápisu oznamujúceho TRELEE sebavedomým písmom. Tráva okolo neho zľahla, akoby ju pobil palicou. Pokračoval pešo a premýšľal, či to nebola márna cesta. Tri najbližšie domy boli moderné bungalovy vzdialené od hlavnej cesty. Nikto nemal vonku autá, čo naznačovalo, že obyvatelia boli v práci v nejakej ďalekej metropole. Všimol si niekoľko ďalších známok života: rozhádzané detské hračky na príjazdovej ceste jedného, elegantne sediaca mačka v okne iného domu.