Thor ich nasledoval von, a všetci tam stáli s očami upretými na horizont.
"Nevidím nikoho," povedal najstarší Drake svojím hlbokým hlasom. So svojimi najširšími ramenami, vlasmi ostrihanými nakrátko, rovnako ako jeho bratia, hnedými očami a tenkými prísnymi perami sa zamračil na Thora, ako obvykle.
"Ani ja, "opakoval Dross, len o rok mladší ako Drake a vždy na jeho strane.
"Prichádzajú!" Thor odsekol. "Prisahám!"
Jeho otec sa k nemu otočil a schmatol ho za ramená.
"A ako to vieš?" - spýtal sa.
"Videl som ich."
"Ako? Odkiaľ?"
Thor zaváhal, otec ho dostal. On samozrejme vedel, že jediné miesto, odkiaľ Thor mohol kolónu zazrieť bolo z vrcholu pahorku. Teraz si Thor nebol istý, ako má odpovedať.
"Ja ... vyliezol som na kopec…"
"So stádom? Dobre vieš, že nesmú ísť tak ďaleko."
"Ale dnes to bolo iné. Musel som ich vidieť."
Jeho otec sa zamračil.
"Okamžite choď dovnútra, vylešti a prines meče pre svojich bratov, aby vyzerali pred kráľovými mužmi čo najlepšie. "
Týmto bol Thor vybavený a otec sa otočil späť k jeho bratom, ktorí všetci stáli na ceste a vyzerali.
"Myslíš, že nás vyberú?" opýtal sa Durs, najmladší z trojice, o celé tri roky starší od Thora.
"Boli by hlúpi keby nie." povedal otec. "Toho roku im chýba veľa mužov. Bol asi veľmi malý výber, inak by sa sem ani neobťažovali. Len stojte rovno, všetci traja, bradu hore a vypnúť hruď. Nepozerajte sa im priamo do očí, ale ani neklopte zrak. Buďte silní a sebavedomí. Nesmiete ukázať žiadnu slabosť. Ak chcete byť v kráľovskej Légii, musíte sa správať, ako keby ste už tam boli."
"Áno, otče, " jeho traja chlapci odpovedal naraz a vzpriamili sa.
Otočil sa a pozrel sa na Thora.
"Čo ty tu ešte robíš?" spýtal sa. "Dovnútra!"
Thor tam stál a nevedel sa pohnúť. Nechcel neposlúchnuť svojho otca, ale musel s ním hovoriť. Srdce mu búšilo kým sa rozhodoval. Usúdil, že najlepšie by bolo počúvnuť a priniesť meče, a až potom prehovoriť k otcovi. Neuposlúchnutie by teraz nepomohlo.
Thor sa rozbehol cez dom von k zadnému vchodu, kde bol malý prístrešok na zbrane. Našiel meče svojich bratov, všetky tri to boli nádherné kusy, rukoväte zdobené najlepším striebrom, vzácne dary na ktoré otec roky šetril. Schmatol všetky tri, zaskočený - ako stále - ich váhou, a bežal s nimi naspäť cez dom von.
Rozbehol sa ku svojim bratom, podal každému jeho meč, potom sa otočil k svojmu otcovi.
"Čože? Nie sú vyleštené?" povedal Drake.
Otec sa na neho odmietavo pozrel, ale prv než stačil niečo povedať, Thor prehovoril.
"Otče, prosím. Musím s tebou hovoriť!"
"Povedal som ti aby si naleštil -"
"Prosím , Otče!"
Otec sa na neho pozrel znova, zneistel. Musel vidieť na Thorovej tvári, že je to niečo doležité, pretože nakoniec povedal: "Takže?"
"Chcem, aby aj mňa posúdili. S ostatnými. Pre Légiu."
Smiech jeho bratov, ktorý sa mu ozval za chrbtom sposobil, že sa celý začervenal .
Ale jeho otec sa nesmial. Naopak, jeho zamračený pohľad sa ešte prehĺbil.
"Naozaj?" Spýtal sa.
Thor rázne prikývol.
"Už mám štrnásť. Už som oprávnený."
"Odrezok má štrnásť," povedal Drake pohŕdavo cez rameno. "Ak by ťa vzali, bol by si najmladší. Myslíš si, že by ti dali prednosť pred niekým ako som ja, o päť rokov starším?"
"Si drzý." povedal Durso. "Vždy si bol."
Thor sa k nim obrátil. "Ja sa ale nepýtam vás!" povedal.
Otočil sa späť k svojmu otcovi, ktorý sa ešte mračil.
"Otče, prosím," povedal. "Daj mi šancu. To je všetko čo žiadam. Viem, že som mladý, ale to sa časom zmení. Dokážem sa o seba postarať. "
Jeho otec pokrútil hlavou.
"Ty nie si vojak, chlapče. Ty nie si ako tvoji bratia. Si pastier. Tvoj život je tu. So mnou. Budeš si robiť svoje povinnosti a budeš ich robiť dobre. Človek by nemal snívať príliš vysoko. Zmier sa so svojím životom a naučiť sa ho milovať."
Thor cítil ako sa mu srdce pomaly láme na malé kúsky a jeho životné plány sa rozpadávajú priamo pred jeho očami.
Nie, pomyslel si. To nemôže byť koniec.
"Ale otče - "
"Ticho! " prerezal otcov výkrik ranný vzduch. "Stačilo s tebou. Už sú tu. Prac sa z cesty, a správaj sa slušne, keď tu budú."
Jeho otec predstúpil dopredu a jednou rukou odstrčil Thora bokom, ako by to bola len nejaká vec, ktorú by radšej nevidel. Jeho svalnatá ruka bodla Thora do hrude.
Ulicou sa ozvalo veľké dunenie. Mešťania vybehli zo svojich domovov a lemovali ulice. Rastúci oblak prachu ohlasoval karavánu, ktorá sa v zapatí objavila v uliciach. Tucet vozov ťahanými koňmi vydávalo zvuk ako veľké hromobitie.
Vbehli do mesta náhle ako skutočná armáda a zastavili neďaleko Thorovho domu. Ich kone poskakovali na mieste, fŕkali. Trvalo dlho, než sa oblak prachu aspoň trochu usadil, zatiaľčo Thor sa snažil cez neho zahliadnúť aspoň niečo z ich výzbroje a brnenia. Ešte nikdy nevidel Strieborných takto zblízka, a srdce mu búšilo.
Vojak idúci na čele kolóny zosadol zo svojho žrebca. Bol tu, naozajstný, skutočný člen Strieborných, odetý v lesklom retiazkovom brnení, dlhý meč na opasku. Vyzeral na tridsiatnika, skutočný muž, strnisko na brade, jazvy na tvári a nos krivý z bitky. Bol to najpôsobivejší muž akého Thor kedy videl, dvakrát taký široký ako ostatní, s výrazom, že to tu má na starosti.
Vojak zoskočil na prašnú cestu, a cinkajúc ostrohami sa blížil pred zoradených chlapcov.
Cez celú osadu tucty chlapcov stálo v očakávaní a v tichej nádeji. Pripojíť sa k Strieborným znamenalo život plný cti, bitiek, známosti a slávy - spolu s pozemkom, titulom a bohatstvom. Znamenalo to najlepšiu nevestu, najvyberanejšie pozemky, život slávy. Znamenalo to česť pre rodinu, a vstup do Légie bol k tomu tým prvým krokom.
Thor si prezeral veľké pozlatené kočiare a vedel, že len takéto monštrá mohli uniesť toľko regrútov. Bol to veľké kráľovstvo, a je treba navštíviť veľa miest. Prehltol, pretože si uvedomil, že jeho šance sú ešte menšie než si myslel. Bude musieť poraziť všetkých týchto chlapcov – mnohí z nich boli rodení bojovníci – rovnako ako troch svojich vlastných bratov. Mal potápajúci sa pocit.
Thor sotva dýchal kým vojak prechádzal v tichu pomedzi rady nádejajúcich sa mladíkov. Začal na protiľahlej strane ulice, potom pomaly krúžil. Thor samozrejme poznal všetkých chlapcov. Vedel tiež, že niektorí z nich ani nechceli byť vybraní, to len ich rodiny ich chceli vyslať do sveta. Báli sa; z takých nebudú dobrí vojaci.
Thora spaľovalo poníženie. Cítil, že si zaslúži byť vybraný, rovnako ako ktorýkoľvek z nich. Len preto, že jeho bratia boli starší a väčší a silnejší ešte neznamenalo, že by nemal mať právo tam stáť a byť vybraný. Horel nenávisťou k svojmu otcovi, a keď sa vojak priblížil, mal pocit že snáď vyskočí z kože.
Vojak zastavil prvýkrát pred jeho bratmi. Prezrel si ich od hlavy až po päty, a zdalo sa, že na neho urobili dojem. Natiahol sa, schmatol jeden z ich mečov a tasil, akoby chcel vyskúšať ako kvalitne je kovaný.
Zasmial sa.
"Ty si tento meč ešte nikdy skutočne nepoužil, že nie?" Spýtal sa Drakeho.
Thor prvykrát vo svojom živote videl ako Drake znervóznel. Drake tažko prehltol.
"Nie, môj pane. Ale použil som ho mnohokrát pri tréningu, a dúfam, že to - "
"Pri tréningu! "
Vojak prepukol v hurónsky smiech a obrátil sa k ostatným vojakom, ktorí sa pripojili, vysmievajúc sa Drakemu rovno do tváre.
Drake sčervenel. Bolo to prvýkrát, kedy Thor videl Drakeho poníženého - obvykle, to bol Drake, kto ponižoval ostatných.
"Tak potom bezpochyby môžme povedať našim nepriateľom, aby sa ťa báli – teba, kto používa svoj meč pri tréningu!"
Vojaci sa rozosmiali znova.
Veliteľ sa potom otočil k ďalším Thorovým bratom.
"Tri kúsky z jedného stáda," povedal a hladil si strnisko na brade. "To sa môže hodiť. Všetci ste dobre urastení. Aj keď neskúsení. Budete potrebovať veľa cvičiť, aby z vás nakoniec niečo bolo. "
Odmlčal sa.
"Myslím, že pre vás nájdeme miesto."
Kývol smerom k zadnému vozu.
"Nastúpte, ale rýchlo. Kým si to nerozmyslím."
Thorovi traja bratia sa rozbehli k vozu, žiarili. Thor si všimol že aj jeho otec žiari.
Ale on sám bol skľúčený, keď ich sledoval, ako odchádzajú.
Vojak sa otočil a prechádzal k ďalšiemu domu. Thor to už dlhšie nevydržal.
"Sir!" Thor vykríkol.
Jeho otec sa otočil a zazrel na neho, ale Thorovi to už bolo jedno.
Vojak zastavil, chrbtom k nemu, a pomaly sa otočil.
Thor urobil dva kroky dopredu, so srdcom bijúcim až v krku vypol svoju hruď tak ako len mohol.
"Vy ste ma neposúdili, pane," povedal.
Vojak si prekvapene premeral Thora od hora až dole, ako keby to bol vtip.
"Naozaj? "spýtal sa a prepukol do smiechu.
Aj jeho muži sa začali smiať. Ale Thorovi to bolo jedno. Toto bola jeho chvíľa. Bolo to teraz, alebo nikdy.
"Chcem vstúpiť do Légie!" Povedal Thor.
Vojak pristúpil k Thorovi.
"Myslíš, teraz?"
Zatváril sa pobavene.
"A už si vôbec mal štrnásť?"
"Áno, pane. Pred dvoma týždňami."
"Pred dvoma týždňami!"
Veliteľ zajačal od smiechu, rovnako ako jeho muži.
"V tomto prípade sa iste budú naši nepriatelia chvieť pri pohľade na teba."
Thor cítil ako ho spaľuje poníženie. Musel niečo urobiť. Nemohol to nechať skončiť takto. Vojak sa otočil k odchodu, ale tomu musel Thor zabrániť za každú cenu.
Thor vystúpil krok dopredu a zakričal "Pane! Robíte chybu!"
Dav zdesene zalapal po dychu, keď sa vojak zastavil a znovu sa pomaličky otočil.
Teraz sa už ale mračil.
"Hlupák, " povedal jeho otec a schmatol Thora za rameno, "choď späť dovnútra!"
"Nikam nejdem!" Thor zreval a striasol otcovo zovretie.
Vojak pristúpil k Thorovi a jeho otec ustúpil.
"Vieš aký je trest za urážku Strieborného? " vyštekol vojak.
Thorovo srdce búšilo ako o závod, ale on vedel, že teraz nemôže cúvnuť.
"Prosím, odpusť mu, pane," povedal jeho otec. "Je to ešte dieťa a -"
"Nebudem hovoriť s vami," povedal vojak. S neústupým pohľadom donútil otca, aby mlčal.
Vojak sa otočil späť k Thorovi.
"Odpovedz mi!" Povedal.
Thor prehltol, neschopný hovoriť. Toto neišlo tak, ako si predstavoval.
"Uraziť Strieborného je jako uraziťsamého kráľa," zarecitoval Thor pokorne, ako to mal uložené v pamäti.
"Áno," povedal vojak. "Čo znamená, že ti môžem dať štyridsať rán bičom, keby som chcel."
"Nechcel som vás uraziť, pane," povedal Thor. "Ja len chcem byť vybranný. Prosím. O tomto som sníval celý môj život. Prosím. Dovoľte mi, aby som sa k vám pripojil."
Vojak sa na neho pozrel, a pomaly jeho výraz zmäkol. Po dlhej dobe pokrútil hlavou.
"Si mladý, chlapče. Máš statočné srdce. Ale ešte nie si pripravený. Prihlás sa, až prestaneš piť mamine mlieko."
Potom sa otočil, vyrazil preč a rýchlo vyskočil na koňa. Na ostatných chlapcov sa už ani nepozrel.
Thor skľúčene sledoval ako sa karavána dala do pohybu. Tak rýchlo ako prišli, aj odišli.
Posledná vec ktorú Thor videl boli jeho bratia. Sedeli v zadnej časti posledného voza a posmešne sa na neho dívali. Odchádzali pred jeho očami, ďaleko odtiaľto, za lepším životom.
Thor cítil, že v ňom čosi práve umrelo.
Keď vzrušenie okolo neho pomiulo, dedinčania sa rozišli späť do svojich domovov.
"Uvedomuješ si, akú hlúposť si urobil, blázon jeden?" vyštekol Thorov otec a chytil ho za ramená. "Uvedomuješ si, že si mohol zničil šance svojich bratov?"
Thor rázne zhodil otcove ruky zo svojich ramien, ten sa vyhnal a uštedril mu spakruky jednu cez tvár.
Thor to zacítil a zamračil sa na svojho otca. Časť jeho ja chcela najprv otcovi vrátiť. Ale nakoniec sa ovládol.
"Choď po moje ovce a priveď ich späť. Hneď! A keď sa vrátiš, neočakávaj odo mňa jedlo. Namiesto večere premýšľaj o tom čo si urobil."
"Možno že sa už nevrátim vôbec! " Thor zareval, keď sa otočil a vyrazil preč, ďaleko od svojho domova, smerom ku kopcom.
"Thor!" zakričal jeho otec. Niekoľko dedinčanov, ktorí ešte zostali na ceste sa prizerali.
Thor sa dal do klusu, potom do behu. Chcel sa dostať odtiaľto čo najďalej. Sotva si všimol, že plače. Slzy zaliali jeho tvár, pretože ako každý sen, ktorý kedy mal, aj tento bol rozdrvený.
KAPITOLA DRUHÁ
Thor sa zlostne potuloval v kopcoch celé hodiny, až nakoniec si vybral miesto a posadil sa, ruky skrížil cez nohy a pozoroval obzor. Sledoval ako koče miznú v diaľke, a díval sa na oblak prachu, ktorý za nimi ostal ešte dlho potom.
Žiadne ďalšie návštevy už nebudú. Teraz bol odsúdený zostať tu v tejto dedine na roky, čakajúc na ďalšiu šancu, ak ešte vôbec príde. A či by mu to otec vôbec dovolil. Teraz ostali len oni dvaja v dome, a jeho otec mu určite dá pocítiť ako veľmi ho nahneval. Otec by chcel, aby mu aj naďalej robil služobníka, až roky prejdú a on by skončil rovnako ako otec - zabudnutý tu a žijúci malý, podradný život - zatiaľ čo jeho bratia získajú slávu a meno. Vo svojich žilách cítil, ako ho to všetko ponižuje. Toto nebol život, ktorý by chcel žiť. A on to dobre vedel.
Znovu a znovu si Thor namáhal mozog, čo by mohol robiť alebo zmeniť. Neprišiel na nič. Život mu rozdal práve takéto karty.
Po hodinách sedenia vstal a začal sa skleslo presúvať späť do známych kopcov, vyššie a vyššie. Tak či tak smeroval späť k stádu, na najvyšší pahorok. Ako liezol, prvé slnko už zapadlo a druhé dosiahlo svoj vrchol, zalievajúc oblohu zeleným svetlom. Túlajúc sa, pohrával sa Thor so svojím prakom, ktorý mal uviazaný okolo pasu. Svoj kožený prak používal roky. Siahol do vrecka s kameňmi, ktoré mu viselo na boku, a prstami medzi nimi preberal, jeden hladší než druhý, všetky ručne zbierané z najvyberanejších potokov. Občas vystrelil na vtáky; inokedy na hlodavce. Bol to zvyk hlboko zakorenený v priebehu rokov. Spočiatku netrafil nič. Potom raz trafil pohyblivý cieľ. Odvtedy bola jeho muška presná. Teraz vrhanie kameňov sa stalo súčasťou jeho ja – a okrem toho ho to dokázalo ukľudniť. Jeho bratia možno dokážu mečom zoťať strom, ale nikdy by netrafili letiaceho vtáka s kameňom.
Thor bezmyšlienkovite vložil kameň do praku, zaklonil sa, a z celej sily švihol, predstavujúc si že mieri na svojho otca. Trafil konár na vzdialenom strome, pričom ho čisto odstrelil. Akonáhle zistil, že by tým mohol skutočne zabiť pohybujúce sa zvieratá, prestal na ne mieriť. Zľakol sa vlastnej sily a nechcel nikomu ublížiť. Jeho terčami boli konáre, iba že, ak by samozrejme líška prišla k jeho ovciam. Po nejakej dobe sa tieto naučili radšej nepribližovať a Thorove ovce boli najbezpečnejším stádom v celej osade.
Thor si znova spomenul na svojich bratov, kde asi teraz práve sú, a opäť ho premohla zlosť. Po celodennej jazde dorazia do Kráľovho Dvora. Mohol si to len predstaviť. Videl ich prichádzajúcich s veľkou slávou a ľudia, oblečení vo svojich najlepších šatách, ich zdravia. Bojovníci ich zdravia. Členovia Strieborných ich zdravia. Budú prijatí, budú bývať v kasárňach Légie, budú trénovať na kráľovských cvičištiach s tými najlepšími zbraňami. Každý z bich bude slúžiť ako panoš pre niektorého slávneho rytiera. Jedného dňa sa stanú sami rytiermi, s vlastnými koňmi, s vlastným erbom a vlastnými panošmi. Budú na všetkých oslavách a večerať s Kráľom za jedným stolom. Bol to úžasný život. A toto mu prekĺzlo posmedzi prsty.
Thorovi z toho prišlo až zle a snažil sa to všetko vypustiť z hlavy. Ale nemohol. Časť jeho ja, niekde hlboko vo vnútri, na neho kričala. Vravela mu aby to nevzdával, že jeho osud je ešte väčší ako je toto. Nevedel ešte čo, ale určite to nebude život tuná. Cítil, že on je iný ako ostatní. Možno, že dokonca aj výnimočný. Nikto mu nerozumel. A tak ho všetci len podceňovali.
Thor dosiahol najvyšší kopec a zbadal svoje stádo. Dobre vycvičené ovce boli stále pokope a pásli sa ďalej spokojne na čomkoľvek zelenom, čo sa dalo nájsť. Začal ich rátať hľadiac na červené znaky, ktoré mali namaľované na chrbtoch. Stuhol, keď skončil. Jedna ovca chýba.