Nemám slov. Mesiac čo mesiac sa snažím nejakého jeleňa nájsť v nádeji, že sa k nemu budem môcť dostať tak blízko, aby som do neho mohla vrhnúť nôž. Nikdy som však nikde žiadneho nevidela. Možno som nelovila dosť často. Možno tu hore žijú celý čas.
Rozhodnem sa sem hneď ráno vrátiť a keď budem musieť, budem čakať hoc aj celý deň. Keď tu bol raz, možno sa vráti. Ak ho nabudúce uvidím, zabijem ho. Ten jeleň by nás mohol nasýtiť na niekoľko týždňov.
Plná novej nádeje sa ponáhľam k jazierku. Keď sa priblížim k prútu a pozriem naň, srdce sa mi rozbúši, pretože je ohnutý skoro do polovice. Trasiem sa nedočkavosťou a uháňam k diere v ľade a je mi jedno, že sa mi šmýka. Pevne uchopím vlasec a modlím sa, aby vydržal.
Natiahnem sa a silno trhnem. Cítim, ako opačným smerom šklbe veľká ryba a ticho povzbudzujem vlasec, aby sa nepretrhol a háčik, aby sa neodlomil. Jedno posledné šklbnutie a ryba letí z ľadu. Je to obrovský losos, veľký ako moje rameno. Dopadol na ľad a trepe sa a kĺže všetkými smermi. Pribehnem k nemu, aby som ho zdvihla, ale vykĺzol mi a znovu sa trepe na ľade. Ruky mám pokryté slizom a príliš šmykľavé na to, aby som ho mohla uchopiť, takže rozbalím svoje rukávy a znovu ho chytím, tento raz pevnejšie. Vrtí sa mi v náruči a dobrých tridsať sekúnd sebou hádže, až potom konečne prestane. Je mŕtvy.
Žasnem. Je to môj prvý úlovok za niekoľko mesiacov.
Kĺžem sa po ľade plná nadšenia, kladiem ho na breh a balím do snehu v strachu, aby nejakým spôsobom znovu neprišiel k životu a neskočil späť do jazera. Beriem si prút a vlasec do jednej ruky a rybu do druhej. Cítim pohár s džemom v jednom vrecku, termosku s miazgou v druhom vrecku spolu s čokoládou a medvedíka za pásom. Bree bude dnes večer bohatá.
Zostáva mi vziať už len jedno. Idem ku kôpke suchého dreva, prút chytím pod pazuchu a voľnou rukou sa snažím nabrať toľko dreva, koľko unesiem. Pár kúskov mi spadne a nemôžem vziať toľko, koľko by som chcela, ale nesťažujem sa. Po zvyšok sa sem môžem vrátiť ráno.
S plnými rukami sa za posledných lúčov denného svetla šmýkam nadol po strmom svahu, opatrne, aby som žiadny zo svojich pokladov nestratila. Celou cestou nemôžem pustiť z hlavy tú chatku. Je dokonalá a skrýva také možnosti, až sa mi z toho znovu rozbúcha srdce. Je to presne to, čo potrebujeme. Otcova chata je príliš nápadná, postavená pri hlavnej ceste. Už mesiace mám obavy z toho, že sme tam príliš zraniteľné. Stačilo by, aby okolo prešiel jeden zblúdilý otrokár a mali by sme problémy. Už dlho nás chcem presťahovať, ale doteraz som nevedela kam. Koniec koncov, tu hore žiadne ďalšie domy nie sú.
Tá malá chatka je tak vysoko, tak ďaleko od najbližšej cesty – navyše doslova postavená priamo do skaly – a tak dobre zamaskovaná, ako keby bola stvorená práve pre nás. Nikto by nás tam hore nikdy nenašiel. A keby aj hej, nemal by kde zaparkovať. Musel by peši stúpať do svahu a z tej vyhliadky by som ho videla na míľu ďaleko.
Je tam i zdroj čerstvej vody, priamo pred vchodom je tečúci potok, takže by som nemusela nechávať Bree samu zakaždým, keď sa idem do hôr vykúpať a oprať naše oblečenie. A nemusela by som nosiť po jednom vedierka vody z jazera zakaždým, keď chcem uvariť. Nehovoriac o tom, že s takou klenbou stromov by sme boli dosť skryté na to, aby sme mohli každú noc kúriť v kozube. Boli by sme vo väčšom teple a bezpečí na mieste, ktoré je plné rýb a zveri – a s pivnicou plnou jedla. Už som sa rozhodla: Hneď zajtra sa sťahujeme.
Akoby mi z pliec spadla obrovská ťarcha. Cítim sa ako znovuzrodená. Je to prvý raz po dlhom čase, čo necítim ten ostrý hlad v žalúdku a prenikavý chlad v rukách. Dokonca i vietor mi na ceste dolu fúka do chrbta, akoby mi pomáhal. Teraz verím, že sa veci konečne obrátili k lepšiemu. Nespomínam si, kedy som sa naposledy cítila tak dobre. Teraz viem, že to môžeme zvládnuť.
Teraz už môžeme prežiť.
DVA
Kým dorazím k otcovej chate, je už po súmraku, teplota klesla a stvrdnutý sneh mi praská pod nohami. Vyjdem z lesa a vidím našu chatu, ako tam sedí sťa hniezdo, nápadne zasadená vedľa cesty a s úľavou pozorujem, že vyzerá neporušene, presne tak, ako som ju opúšťala. Okamžite sa idem pozrieť, či k nej alebo od nej nevedú nejaké stopy – zvieracie alebo ľudské – a žiadne nenachádzam.
Vnútri sa nesvieti, ale to je normálne. Keby áno, mala by som obavy. Nemáme elektrinu a svetlo by znamenalo, že Bree zapálila sviečky — a to by bezo mňa neurobila. Zastavím sa a niekoľko sekúnd načúvam, ale všade je ticho. Žiadne zvuky zápasu, volanie o pomoc, ani nárek človeka, ktorý je chorý alebo ho niečo bolí. S úľavou si môžem vydýchnuť.
Jeden hlások vo mne sa stále bojí, že sa raz vrátim a dvere nájdem otvorené dokorán, okná rozbité, stopy vedúce do domu a Bree nikde. Túto nočnú moru som mala už niekoľkokrát, vždy sa prebudím celá spotená a musím sa ísť do vedľajšej izby presvedčiť, že je Bree vo svojej posteli. Vždy tam je, úplne v poriadku, a ja sa v duchu napomínam. Viem, že by som sa po tých rokoch mala prestať toľko strachovať. Ale z nejakého dôvodu nemôžem: vždy, keď musím Bree nechať samu, je to, akoby som si do srdca vrazila malý nôž.
Stále som v strehu, pozorujem okolie a dívam sa na našu chatu v poslednom svetle dohárajúceho dňa. Nikdy nebola pekná. Typická horská chata, vlastne veľká hranatá škatuľa bez akejkoľvek osobnosti, steny ozdobené lacným akvamarínovým vinylom, ktorý vyzeral staro už od prvého dňa a ktorý dnes vyzerá ako pleseň. Okien je málo, sú malé a vyrobené z lacného plastu. Vyzerá, akoby patrila medzi obytné prívesy. Má zhruba päť metrov na šírku a desať metrov na dĺžku, čo poskytuje priestor pre jednu spálňu, ale jej staviteľ ju vo svojej nekonečnej prozreteľnosti rozdelil na dve malé spálne a ešte jednu menšiu obývačku.
Pamätám si, ako som sem ešte ako dieťa jazdila, to bolo ešte pred vojnou, keď bol svet normálny. Keď bol otec doma, brával nás sem na víkendy, aby sme na pár dní boli preč z mesta. Nechcela som byť nevďačná, tak som otcovi hovorila, že sa mi tu páči, ale v duchu som to tu nikdy nemala rada – vždy to tu bolo také temné, stiesnené a zatuchnuté. Spomínam si, že som sa ako dieťa nikdy nemohla dočkať, až víkend skončí, aby som sa odtiaľto dostala preč. Vybavujem si, že som si v duchu prisahala, že keď budem väčšia, nikdy sa sem nevrátim.
Paradoxne som teraz za toto miesto vďačná. Zachránilo mi život — Bree tiež. Keď vypukla vojna a museli sme utiecť z mesta, nemali sme na výber. Keby nebolo tejto chatky, neviem, kam by sme šli. A keby nebola tak vysoko, ako je, pravdepodobne by nás otrokári už dávno chytili. Zvláštne, ako môže človek veci neznášať ako dieťa a nakoniec si ich vážiť ako dospelý. No, skoro dospelý. V 17 rokoch sa už v podstate za dospelú považovať môžem. Za posledných niekoľko rokov som aj tak asi zostarla omnoho viac, než väčšina dospelých.
Keby táto chata nebola postavená celkom pri ceste, tak na očiach — keby bola aspoň o trochu menšia, viac chránená, hlbšie v lese, tak by som asi také obavy nemala. I tak by sme si museli poradiť s tými papierovými stenami, deravou strechou a oknami, cez ktoré prefukuje. Nikdy by to nebol teplý, pohodlný domov. Ale aspoň by bol bezpečný. Keď sa na tú našu chatu teraz dívam, aká výrazná je oproti horskému pozadiu, nemôžem sa striasť pocitu, že žijeme uprostred terča.
Pod topánkami mi vŕzga sneh, keď sa blížim k vinylovým dverám a zvnútra sa ozve hlasitý štekot. To len Saša robí to, na čo som ju vycvičila: chráni Bree. Som za ňu strašne vďačná. Stráži Bree tak starostlivo a šteká i pri tom najmenšom hluku, takže mi dodáva dosť pokoja na to, aby som ju tu mohla nechať samu, keď idem loviť. Zároveň mi jej štekanie občas robí starosti a bojím sa, že nás prezradí: koniec koncov štekajúci pes obvykle znamená, že je nablízku človek. A to je presne zvuk, ktorý by otrokári hľadali.
Rýchlo vstúpim do chaty a Sašu utíšim. Zavriem za sebou dvere, drevo sa mi skoro sype z rúk a vchádzam do temnistej miestnosti. Saša stíchne, začne vrtieť chvostom a skočí na mňa. Šesťročný čokoládový labrador a najvernejší pes, akého si človek môže predstaviť – a najlepšia spoločníčka. Nebyť Saše, Bree by už asi dávno upadla do depresie. A ja asi tiež.
Saša mi oblizuje tvár a zdá sa byť viac nadšená než zvyčajne. Ňuchá mi pri opasku a okolo vreciek, už zrejme zistila, že som priniesla niečo zvláštne. Dám drevo na zem, aby som ju mohla pohladkať a všímam si, že má vystúpené rebrá. Je už príliš chudá. Cítim sa previnilo. Na druhej strane sme ja i Bree tiež chudé. Vždy si delíme, čo nájdeme a sme tím troch seberovných. I tak by som si priala, aby som jej mohla dať viac.
Štuchá nosom do ryby, až mi vykĺzne a spadne na zem. Saša na ňu okamžite skočí a ryba letí cez celú miestnosť. Znovu na ňu skočí a tento raz sa do nej zahryzne. Ale čerstvá ryba jej asi nechutí, preto ju necháva tak. Namiesto toho sa s ňou začne hrať a znova a znova na ňu skáče.
„Saša, prestaň!“ zavolám ticho, aby som nezobudila Bree. Bojím sa tiež, že keď sa s ňou bude hrať príliš, roztrhne ju a zničí časť cenného mäsa. Saša poslušne prestane. Vidím ale, aká je nadšená a chcem jej niečo dať. Siahnem do vrecka, vytiahnem pohár, prstom vyberiem trochu malinového džemu a dám jej ho k ňufáku.
Bez zaváhania mi prst oblizne a na tri obliznutia je ako vymydlený. Olizuje sa, hľadí na mňa s očami dokorán a očividne chce viac.
Pohladkám ju po hlave, dám jej pusu a zdvihnem sa na nohy. Uvažujem, či odo mňa bolo milé dať jej ochutnať, alebo kruté dať jej tak málo.
V dome je tma, čo v noci vždy býva, tak sa ním potácam opatrne. Oheň zakladám málokedy. I keď teplo potrebujeme naozaj veľmi, nechcem riskovať, že by na nás oheň upútal pozornosť. Dnešný večer je ale iný: Bree sa musí zotaviť, fyzicky i duševne, a viem, že oheň to dokáže zariadiť. Tiež si hovorím, že už nemusím byť taká opatrná, keď sa zajtra sťahujeme.
Idem cez izbu k príborníku a vyberám z neho zapaľovač a sviečku. Jednou z najlepších vecí na tomto mieste bola obrovská zásoba sviečok, jeden z mála dobrých vedľajších produktov toho, že otec bol námorník a kvázi zálesák. Keď sme sem chodili ako deti, elektrina vypadávala pri každej búrke, takže otec robil zásoby sviečok, aby mohol zápasiť s prírodnými živlami. Spomínam si, že keď som zistila, že jeho skriňa je plná sviečok, tak som si z neho kvôli tomu uťahovala a hovorila som mu, že je škrečok hrabivý. Teraz, keď nám ich zostáva už len pár, by som si priala, aby ich bol naškrečkoval viac.
Náš jediný zapaľovač udržujem nažive tým, že ho používam výnimočne a že ho raz za pár týždňov doplním benzínom z motorky. Vďaka Bohu za otcovu motorku a tiež vďaka za to, že ju ešte raz naposledy natankoval: je to jediná vec, kvôli ktorej si myslím, že stále ešte máme výhodu, že máme niečo naozaj cenné, nejaký spôsob, ako prežiť, ak by sa veci pohli zlým smerom. Otec motorku vždy nechával v malej garáži pri chate, ale keď sme sem po vojne prvý raz dorazili, tak som zo všetkého najskôr vyšla s motorkou a schovala ju v kopcoch do lesa pod kríky a konáre také husté, že ju nikto nemal šancu nájsť. Hovorila som si, že keby náš dom niekedy niekto objavil, ako prvé by sa pozrel do garáže.
Som vďačná aj za to, že ma ju otec naučil riadiť už keď som bola veľmi mladá, a to i napriek maminým protestom. Naučiť sa ju riadiť bolo dosť ťažké, pretože má sajdkáru. Spomínam si, ako som sa ju v dvanástich rokoch učila šoférovať, otec sedel v sajdkáre a štekal na mňa povely vždy, keď som chcela zastaviť. Riadiť som sa naučila na týchto strmých a nemilosrdných cestách a pamätám si, že som mala pocit, že umrieme. Vybavujem si, že som sa pozrela cez okraj zrázu, videla tú výšku, rozplakala sa a chcela, aby šoféroval on. On ale odmietol. Tvrdohlavo tam sedel viac než hodinu, kým som konečne neprestala plakať a neskúsila to znova. A nejako som sa ju naučila riadiť. Moja výchova v kocke.
Na motorku som nesiahla od doby, keď som ju schovala. Nechcem veľmi riskovať, preto sa na ňu chodím pozrieť len keď potrebujeme doplniť zapaľovač, a i to robím v noci. Hovorím si, že keby sme odtiaľto museli rýchlo zmiznúť, dala by som Bree a Sašu do sajdkáry a odviezla nás do bezpečia. V skutočnosti nemám najmenšie tušenie, kam by sme vlastne šli. Podľa toho, čo som videla a počula, je zvyšok sveta len pustatina plná divokých zločincov, gangov a preživších je len málo. Tí agresívnejší, ktorí prežili, sa zhromaždili v mestách a unášajú a zotročujú kohokoľvek nájdu, či už pre svoje vlastné dôvody alebo aby títo otroci bojovali v arénach na život a na smrť. Hádam, že Bree a ja sme jedny z mála tých, ktorí prežili a stále žijú slobodne mimo mesta. A jedny z mála tých, ktorí ešte neumreli od hladu.
Zapálim sviečku a Saša ide pomaly za mnou tmavým domom. Predpokladám, že Bree spí a to mi robí starosti: obvykle toho veľa nenaspí. Pred dverami sa zastavím a premýšľam, či ju mám zobudiť alebo nie. Ako tam stojím, môj pohľad sa zdvihne nahor, až som sa zľakla svojho odrazu v malom zrkadle. Zakaždým, keď sa vidím, vyzerám omnoho staršia. Moja vychudnutá, hranatá tvár je sčervenená od chladu, lemujú ju svetlé hnedé vlasy po plecia a moje oceľovo šedé oči na mňa hľadia, akoby patrili niekomu, koho nepoznám. Sú to intenzívne oči s tvrdým pohľadom. Otec vždy hovorieval, že sú to vlčie oči. Mama vždy hovorievala, že sú krásne. Nebola som si istá, komu mám veriť.
Rýchlo svoj zrak odvraciam od zrkadla, pretože sa nechcem vidieť. Natiahnutou rukou obraciam zrkadlo tak, aby sa to už nestalo.
Pomaly otvorím dvere Breeinej izby. V tom okamihu Saša vtrhne dnu, skočí na posteľ vedľa Bree, ľahne si jej na hrudník a začne jej oblizovať tvár. Nikdy ma neprestane prekvapovať, aké sú si tie dve blízke – niekedy si hovorím, že sú si bližšie než my dve.
Bree pomaly otvorí oči a zažmúri do tmy. „Brooke?“ pýta sa.
„Som to ja,“ hovorím ticho. „Som doma.“
Posadí sa a keď ma spozná, začne sa usmievať a oči sa jej rozsvietia. Leží na zemi na lacnom matraci, odhodí na bok svoju prikrývku a vstáva z postele ešte v pyžame. Pohybuje sa pomalšie než zvyčajne.
Skloním sa k nej a objímem ju.
„Mám pre tebe prekvapenie,“ vravím jej a len sťažka krotím svoje nadšenie.
Pozrie sa na mňa široko otvorenými očami, ktoré po chvíli zavrie, natiahne ruku a čaká. Je taká úprimná a dôverčivá, že ma to udivuje. Kladiem si otázku, čo jej mám dať ako prvé a rozhodnem sa pre čokoládu. Siahnem do vrecka, vytiahnem tabuľku čokolády a pomaly jej ju položím do dlane. Otvorí oči, pozrie sa na svoju ruku a neisto žmúri v matnom svetle. Dávam sviečku bližšie.
„Čo je to?“ pýta sa.
„Čokoláda,“ odpovedám jej.
Pozrie sa na mňa, ako keby som si z nej strieľala.
„Vážne,“ vravím jej.
„Ale kde si ju dostala?“ pýta sa nechápavo. Díva sa znovu na svoju dlaň, ako keby jej tam práve pristála kométa. Nedivím sa jej. Už nie sú žiadne obchody, v okolí nikto nie je a v okruhu stoviek míľ nie je miesto, kde by som niečo také mohla nájsť.
Usmievam sa na ňu. „Dal mi ju pre teba Santa. Je to vianočný darček.“ Zvraští obočie. „Nie, teraz vážne,“ trvá na svojom.
Zhlboka sa nadýchnem, pretože je zrejmé, že je čas povedať jej o našom novom domove a že odtiaľto zajtra odídeme. Pokúšam sa prísť na najlepší spôsob, ako to podať. Dúfam, že bude rovnako nadšená ako ja – ale s deťmi človek nikdy nevie. V hĺbke duše mám strach, že sa na toto miesto mohla upnúť a že nebude chcieť odísť.
„Bree, mám veľkú novinu,“ hovorím a skláňam sa k nej, aby som ju objala okolo ramien. „Dnes som objavila fantastické miesto, vysoko v horách. Je to malá kamenná chatka a je pre nás ako stvorená. Je tam teplo, útulne a bezpečne a navyše má nádherný kozub, kde môžeme kúriť každú noc. A najlepšie zo všetkého je to, že priamo tam je aj veľa najrôznejšieho jedla. Ako táto čokoláda.“