Vážnosť tých slov pomaly začínala byť zrejmá a Garethovi sa znovu podarilo zobrať rozum do hrsti. Uvedomil si, že dvere komnaty sú stále ešte dokorán. Rozbehol sa k nim a hneď, ako sa pohľadom uistil, že stráže nič nevideli, prudko ich zabuchol. Chodba bola našťastie ľudoprázdna. Potom dvere ešte zaistil.
Ihneď nato sa ponáhľal späť naprieč komnatou. Firth bol stále ešte v šoku a Gareth ho musel upokojiť. Potreboval odpovede.
Chytil ho za ramená, otočil čelom k sebe a vrazil mu facku dostatočne silnú na to, aby Firthovo hysterčenie zarazil. Konečne sa opäť mohol sústrediť.
"Povedz mi všetko," rozkázal Gareth chladne. "Povedz mi, čo sa presne stalo. Prečo si to urobil?"
"Ako to myslíš prečo?" Spýtal sa Firth prekvapene. "Ty si ho predsa chcel zabiť. Tvoj plán s jedom nezabral. Myslel som, že ti s tým pomôžem. Myslel som, že to bolo to, čo chceš."
Gareth pokrútil hlavou. Znovu chytil Firtha hrubo za tuniku a začal s ním triasť.
"Prečo si to urobil !?" kričal na neho.
Mal pocit, že sa celá jeho doterajšia existencia rozpadá na kusy. Fakt, že zrazu cítil kvôli otcovi ľútosť, ho úplne zaskočil. Nerozumel sám sebe. Ešte pred niekoľkými málo hodinami si prial jediné, vidieť ho otráveného ležať pri stole. Správa o jeho skutočnej smrti ho teraz ale zasiahla, ako by sa jednalo o najlepšieho priateľa. Zrazu mu bolo všetko hrozne ľúto. Časť jeho ja si neželala, aby otec zomrel a obzvlášť nie týmto spôsobom. Nie rukou tohoto Firtha. A nie čepeľou dýky.
"Nechápem," zavzlykala Firth. "Len pred pár hodinami si sa ho sám pokúšal zabiť. Tvoj plán s pohárom. Myslel som, že budeš mať radosť!"
Na svoje vlastné prekvapenie sa Gareth mocne napriahol a vlepil Firth obrovskú facku cez celú tvár.
"Nepovedal som ti, že to máš urobiť!" Vyštekol Gareth. "Nikdy som ti nepovedal, aby si to urobil. Prečo si ho zabil? Pozri sa na seba. Si celý od krvi. Teraz sme obaja v kaši. Teraz je už len otázka času, než si pre nás prídu stráže."
"Nikto nič nevidel," obhajoval sa Firth. "Vkĺzol som tam pri výmene stráží. Nikto ma ani nezbadal."
"A kde je zbraň?"
"Nenechal som jej tam," odpovedal Firth hrdo. "Nie som hlupák. Zbavil som sa jej."
"A akú dýku si použil?" Spýtal sa Gareth. Jeho mysľou teraz vírili všetky možné budúce problémy. Z ľútosti sa náhle stala obava a on teraz študoval každú možnú stopu, ktorú ten babrák mohol zanechať, a ktorá mohla neskôr viesť k nemu samotnému.
"Použil som takú, ktorá nemôže byť nájdená," povedal Firth s hrdosťou v hlase. "Bola to obyčajná, anonymná čepeľ. Našiel som ju v stajniach. Boli tam ešte štyri ďalšie, jedna ako druhá. Nie je možné ju vystopovať," opakoval.
Garethovo srdce sa zastavilo. "Bola to krátka dýka s rudou rukoväťou a jemne zakrivenou čepeľou? Zavesená na stene vedľa stajne pre môjho koňa?"
Firth prikývol a náhle už nevyzeral tak sebaistý ako predtým.
Gareth sa zamračil.
"Ty blázon. Samozrejme, že je tá zbraň vystopovateľná!"
"Ale neboli na nej predsa žiadne značky!" Protestoval Firth. Jeho hlas sa opäť začal vystrašene triasť.
"Na čepeli žiadne značky nie sú, ale na rúčke jeden je!" Zareval Gareth. "Naspodku. Nepozrel si sa poriadne, ty hlupák!" Gareth k nemu pristúpil bližšie, červený od zlosti. "Naspodku je vyrytý emblém s mojím koňom. Ktokoľvek, kto trochu pozná kráľovskú rodinu, spozná, že tá čepeľ patrí mne."
Potom sa zadíval na Firtha, ktorý prepadol do rozpakov. Mal sto chutí ho na mieste uškrtiť.
"Čo si s ňou urobil?" Naliehal Gareth. "Povedz mi, že ju teraz máš pri sebe. Povedz mi, že si ju vzal so sebou. Prosím."
Firth preglgol.
"Bezpečne som sa jej zbavil. Nikto ju nikdy nenájde."
Gareth sa zamračil. "Kde presne je?"
"Hodil som ju do odpadovej jamy, ktorá vedie do hradnej žumpy. Vynášajú jej obsah do rieky každú hodinu. Nerob si starosti, môj pane. Teraz už je hlboko na dne rieky."
V tom okamihu sa rozozvučali hradné zvony. Gareth sa otočil a bežal k oknu. Jeho srdce zachvátila panika. Pozrel sa dolu a uvidel všetok ten chaos a davy, ktoré sa začínali formovať pred hradom. Tie zvony mohli znamenať len jedinú vec. Firth neklamal. On naozaj MacGila zabil.
Gareth mal pocit, že je jeho telo naraz ľadovo studené. Stále ešte nedokázal prijať fakt, že svojimi činmi uviedol do chodu tak obrovsky významnú vec. A že Firth, medzi všetkými najneschopnejši, nakoniec jeho dielo dokonal.
Zrazu sa ozvalo vzrušené búšenie na dvere. Akonáhle ich uvoľnil, vpadlo dovnútra niekoľko kráľovských stráží. Na krátky moment si Gareth pomyslel, že sú tu, aby ho zatkli.
Na jeho prekvapenie sa ale zastavili a postavili sa do pozoru.
"Môj pane, tvoj otec bol dobodaný. Je možné, že sa po hrade ešte stále potuluje vrah. Zostaň prosím vo svojej komnate. Kráľ je škaredo zranený."
Pri tej poslednej vete sa Garetovi zježili vlasy na hlave. "Zranený?" Opakoval Gareth. Slová sa mu pritom div ne vzpriečili v krku. "Je teda stále na žive?"
"Je, môj pane, a ak Boh dá, prežije to a potom nám povie, kto spáchal ten ohavný čin."
S ľahkým úklonom sa potom strážny ponáhľal z miestnosti späť na chodbu a zabuchol za sebou dvere.
Garethovu myseľ zaliala zlosť. Chytil Firtha za ramená, hrubo s ním sotil naprieč miestnosťou a nakoniec s ním udrel o kamennú stenu.
Firth sa zmohol len na vydesený pohľad. Nedokázal zo seba vypraviť ani slovo.
"Čo si to urobil?" Zreval Gareth. "Teraz sme obaja v kaši!"
"Ale..ale …" koktal Firth, "... bol som si istý, že je mŕtvy!"
"Si si istý celkom často," povedal Gareth, "a vždy je to zle!"
Potom Garetha niečo napadlo.
"Tá dýka," povedal. "Musíme ju nájsť, než bude príliš neskoro."
"Ale ja som ju vyhodil, môj pane," povedal Firth. "Už je spláchnutá do rieky!"
"Hodil si ju do žumpy. To neznamená, že už ju stačili spláchnuť do rieky."
"Ale je to najpravdepodobnejšie." Odpovedal Firth.
Gareth už nemohol bľabotanie toho idiota dlhšie vystáť. Vyhol sa mu a vyrazil von z miestnosti. Firth mu bol v pätách.
"Pôjdem s tebou," povedal.
Gareth sa uprostred kroku zastavil, otočil sa a pozeral na neho. Bol celý od krvi. Už pred chvíľou sa Gareth triasol hrôzou, aby si ho tí strážnici v rohu miestnosti nevšimli. Mali obrovské šťastie. Firth bol pre neho teraz nebezpečnejší ako kedykoľvek predtým.
"Poviem to iba raz jediný raz," zavrčal Gareth. "Okamžite sa vráť do mojej komnaty, prezleč si šaty a tieto čo máš teraz na sebe spaľ. Zbav sa všetkých stôp po krvi, ktoré na tebe zostali. Potom zmizni preč z hradu. A dnes sa odo mňa drž čo najďalej. Rozumieš, čo ti hovorím?"
Nato ho Gareth postrčil späť do komnaty, otočil sa a dal sa do behu. Šprintoval dlhou chodbou, potom zbehol točité schodisko, jedno poschodie za druhým smerom k priestorom určeným služobníctvu.
Konečne sa dostal do pivníc, kde sa k nemu okamžite otočili pohľady niekoľkých slúžiek. Boli práve uprostred drhnutia obrovských hrncov a varných kotlov, ktoré sa používali na prípravu jedál na hostinu. V tehlových peciach horeli obrovské ohne a služobné, ktoré na sebe mali farebné zástery, boli premočené vlastným potom.
Na vzdialenej strane obrovskej miestnosti uvidel Gareth nádobu na splašky. Tie do nej tiekli zhora takmer neustále.
Gareth dobehol k najbližšiemu sluhovi a netrpezlivo ho chytil za rameno.
"Kedy bola tá nádoba naposledy vyprázdnená?" Spýtal sa.
"Odniesli ju k rieke len pred niekoľkými málo minútami, môj pane."
Na to sa Gareth bleskurýchlo otočil, vybehol z miestnosti späť na točité schodisko a cez rozľahlé hradné chodby sa dostal až von do chladivého nočného vzduchu.
Bez dychu šprintoval cez trávnatú lúku pred hradom smerom k rieke.
Keď sa k nej blížil, našiel si pohľadom miesto, kde sa vzápätí schoval. Veľký strom, takmer priamo na brehu rieky. Videl odtiaľto dvoch sluhov, ako práve dvíhajú veľkú železnú nádobu a vylievajú jej obsah do rieky.
Sledoval ich, kým nebola nádoba úplne prázdna a oni sa s ňou neotočili na spiatočnú cestu do hradu.
Konečne bol Gareth spokojný. Nikto si žiadneho noža nevšimol. Kdekoľvek tá čepeľ teraz už bola, bolo isté, že je to niekde v rieke, ktorá ju práve odnáša preč od pohľadov všetkých do anonymity. Ak jeho otec dnes v noci zomrie, nebude tu žiadny dôkaz o totožnosti jeho vraha.
Alebo snáď bude?
KAPITOLA PIATA
Thor sa držal Reeceovi tesne za pätami, nasledovaný Krohnom, a všetci sa uberali tajnou chodbou smerom ku kráľovej komnate. Reece ich viedol skrz tajné dvere, ktoré sa ukrývali v jednej z kamenných múrov, horiacou pochodňou svietil na cestu, krútiac sa stiesnenými chodbičkami útrob hradu, kde by sa Thor bez jeho pomoci dozaista navždy stratil. Po chvíli sa dostali k priamemu schodisku, ktoré viedlo na vyššie poschodie, za ním zabočili vľavo, aby sa dostali k ďalším schodom. Thor premýšľal, ako spletité tieto tajné uličky asi tak môžu byť.
"Tieto cesty boli v hrade vybudované pred stovkami rokov," vysvetlil Reece ľahko zadychčane a šeptom, zatiaľ čo sa uberali ďalej. "Postavil ich prapradedo môjho otca, MacGil Tretí, po jednom dlhom obliehaní. Mala to byť úniková cesta. Iróniou osudu je, že od tej doby už nikdy obliehania neboli a tak sa to tu po stáročia skoro nepoužívalo. Chodby boli zabarikádované a ja som ich náhodou objavil ešte ako decko. Rád ich čas od času používam, keď sa potrebujem presúvať hradom, ale nechcem aby niekto vedel, kde som. Keď sme boli mladší, tak sme sa tu ja, Gwen a Godfrey hrávali na schovávačku. Kendrick bol príliš starý na to, aby sa s nami hral. Pravidlo číslo jedna znelo: žiadne pochodne. Úplná tma. Vtedy to bolo pekne strašidelné."
Thor sa snažil udržať krok s Reeceom, ktorý si razil cestu temnými uličkami s neuveriteľným prehľadom. Poznal tú naspamäť snáď úplne každú tehlu.
"Ako si môžeš pamätať všetky tie zákruty?" Spýtal sa Thor s rešpektom v hlase.
"Keď si malý chlapec a vyrastáš na hrade, občas sa trochu nudíš, vieš," pokračoval Reece, "obzvlášť, keď úplne všetci sú starší ako ty a ty si stále ešte príliš malý, než aby si sa mohol dať k Légii a nič iné, čím by sa dalo zabaviť, tu vlastne ani veľmi nie je. Dal som si vtedy za úlohu preskúmať tu každý kút a škulinu."
Odbočili za ďalší roh, zbehli tri schody, prešli oblúkom v stene a potom stúpali dlhou šachtou s točitému schodisku. Nakoniec ich Reece doviedol k ťažkým dubovým dverám, ktoré boli pokryté hrubou vrstvou prachu. Pritisol k nim jedno ucho a počúval. Thor stál vedľa neho.
"Čo sú toto za dvere?" Spýtal sa.
"Pst!" povedal Reece.
Thor zmĺkol, priložil ucho k dverám a tiež počúval. Krohn sa zastavil tesne za ním a so zaklonenou hlavou si oboch prezeral.
"Sú to tajné dvere do komnaty môjho otca," šepkal Reece. "Chcem najprv vedieť, kto je tam teraz s ním."
Thor s tlčúcim srdcom počúval zmes hlasov, ktorá sa spoza dverí ozývala.
"Znie to, ako keď je miestnosť plná ľudí," povedal Reece.
Potom sa otočil k Thorovi a venoval mu významný pohľad.
"Napochoduješ priamo doprostred svorky vlkov. Budú tam jeho generáli, radcovia, rodina - úplne všetci. Som si istý, že každý z nich po tebe pôjde. Si hlavný podozrivý z tohto všetkého. Bude to rovnaké, ako ísť dobrovoľne doprostred rozbesneného lynčujucého davu. Pokiaľ si otec stále ešte myslí, že si sa ho pokúšal zabiť, máš to zrátané. Si si istý, že tam vážne chceš?"
Thor ťažko preglgol. Bolo to teraz alebo nikdy. Uvedomil si, že toto je jeden z okamihov, kedy sa jeho osud ocitá na váhach. Vyschlo mu v krku. Bolo by ľahké sa teraz otočiť a utiecť. Niekde ďaleko od Kráľovho Dvora by mohol žiť bezpečný a pokojný život. Alebo mohol prejsť tými dverami a riskovať, že zvyšok svojho života strávi zavretý v podzemných kobkách s tamtými existenciami. Alebo bude rovno popravený.
Zhlboka sa nadýchol a potom rozhodol. Musí svojim démonom čeliť. Nemôže sa teraz obrátiť a utiecť.
Thor kývol. Mal strach otvoriť pusu a potvrdiť kývnutie aj slovami. Možno by mu to zobralo ten posledný zvyšok guráže, ktorý si teraz úzkostlivo držal.
Reece kývol v odpoveď a v tvári sa mu zračil súhlas. Potom chytil železnú kľučku a ramenom sa oprel do dverí.
Keď sa otvorili, Thor musel v záplave svetla z miestnosti chvíľku žmúriť. Zistil, že už stoja v kráľovej komnate, spoločne s Reeceom a Krohnom po boku.
Boli tam aspoň dve desiatky ľudí, ktoré sa stláčal okolo kráľa, ktorý ležal na svojej posteli. Niektorí sa nad ním skláňali, iní kľačali. Priamo okolo kráľa boli zhromaždení jeho generáli a radcovia, spoločne s Argonom, kráľovnou, Kendrickom, Godfreyom a ... Gwendolyn. Bolo to rozlúčka s umierajúcim a Thor vpadol nepozvane priamo doprostred tak súkromnej záležitosti.
V miestnosti panovala pochmúrna atmosféra, tváre všetkých boli vážne. MacGil ležal na posteli podložený vankúšmi a Thor pocítil úľavu, keď videl, že je kráľ ešte stále nažive - aspoň zatiaľ.
Všetci sa teraz otočili a zostali prekvapene zízať na novo prichádzajúceho. Thor si dokázal predstaviť, aký šok to pre nich asi musí byť, že sa tak nečakane zrazu s Reeceom vynorili z tajnej chodby a rovno sa hrnuli do miestnosti.
"To je ten chlapec!" Zakričal niekto, vstal a ukázal nenávistne prstom na Thora. "To je ten, ktorý sa pokúsil otráviť kráľa!"
Okamžite sa k nemu zo všetkých strán začali predierať stráže. Thor nevedel, čo si počať. Na jednu stranu sa chcel otočiť a utekať, ale zároveň vedel, že sa týmto ľuďom teraz musí postaviť a že sa musí zmieriť s kráľom. Takže sa namiesto úteku pripravil na stretnutie s niekoľkými strážnymi, ktorí už sa po ňom naťahovali. Krohn po jeho boku začal výhražne syčať.
Thor naraz pocítil vlnu tepla, stúpajúca jeho telom a svoju energiu, ktorá sa začala aktivovať. Bezmyšlienkovite zdvihol jednu ruku dlaňou k strážnym a namieril svoju silu proti nim.
Potom udivene sledoval, ako sa všetci zastavili uprostred kroku a ako primrznutý zostali stáť len jediný meter od neho. Jeho sila, čokoľvek bola zač, z neho teraz prúdila von a držala stráž v kliešťach.
"Ako sa opovažuješ sem vkročiť aj s tou svojou mágiou, chlapče!" Rokričal sa Brom, najvyšší z kráľových generálov a bleskurýchlo vytasil svoj meč. "To ti jeden pokus o zabitie nášho kráľa nestačil?"
Brom vykročil s vytaseným mečom smerom k Thorovi, ale ten zrazu pocítil zmenu v toku svojej energie. Objavilo sa tam niečo nové, silnejšie než to, čo poznal predtým. Jednoducho zavrel oči a sústredil sa. Okamžite pocítil energiu Bromovho meča, jeho tvar, kov, z ktorého bol ukovaný a nejakým prazvláštnym spôsobom sa jeho energia zjednotila s mečom. Svojim vnútorným zrakom potom prikázal meču, aby sa zastavil.
Brom zamrzol na mieste a vydesene vyvalil oči.
"Argon!" Otočil Brom hlavu a kričal o poznanie menej sebavedomým hlasom. "Okamžite toto čarodejníctvo zastav! Zastav toho chlapca!"
Argon vystúpil z davu a pomaly si spustil kapucňu z hlavy na ramená. Potom sa na Thora planúcimi očami uprene zadíval.
"Nevidím žiadny dôvod, prečo by som ho mal zastavovať," povedal potom. "Neprišiel sem, aby ubližoval."
"Zbláznil si sa? Skoro zabil nášho kráľa!"
"To je to, čo si myslíš ty, " povedal Argon. "Ale nie to, čo vidím ja."
"Nechajte ho byť," ozval sa zatemnený, hlboký hlas.
Všetci sa otočili k MacGilovi, ktorý sa s ťažkosťami na posteli posadil. Malátne sa rozhliadol okolo. Rozprávanie pre neho bolo očividne krajne vysiľujúce.
"Chcem s chlapcom hovoriť," povedal MacGil. "Osamote. Všetci von."
"Môj kráľ, " povedal Brom. "Naozaj myslíš, že je to bezpečné? Len ty a ten chlapec osamote?"
Thora všetci necháte na pokoji," odpovedal MacGil. "A teraz nás nechajte. Všetci. Moju rodinu z toho nevynímajúc."