Už na prahu kabíny som videl, že sa prihodilo čosi mimoriadne. Všetky tri prevádzkové obrazovky na mojom pulte ukazovali, že sa práca celkom zastavila. Pribehol som k pultu a zapol som obrazovku. Až mi srdce stislo: stavenisko bolo pusté. Také dačo sa mi ešte nestalo. Ba ani som nikdy nepočul, že by sa to vôbec mohlo stať. Pokrútil som hlavou a rozbehol som sa k východu. Roboty niekto odviedol… Zablúdený meteorit… Buchol Toma do krížov… Program sa vzbúril… To nie je možné, to nie je možné! Vbehol som do kesónu a schmatol som kožuch. Nie a nie trafiť do rukávov, pracky sa kdesi prepadli, a kým som zápasil s neposlušným kožuchom ako kedysi barón Münchhausen, videl som v duchu strašný obraz: ktosi neznámy a absurdný vedie môjho Toma ani psíčka a roboty pokorne lezú za ním rovno do hmly, do pariaceho sa močiara, ponárajú sa do hnedej čvachtanice a miznú navždy… Z rozbehu som drgol nohou do membrány a priam som vyletel von.
Všetko sa mi začalo mihať pred očami. Všetky tri roboty boli pri lodi. Zhrčili sa pri otvore pre náklad, pričom sa navzájom odtískali, akoby sa každý chcel prvý dostať do podpalubia. Bolo to niečo absurdné, bolo to strašné. Akoby sa usilovali čo najskôr skryť v podpalubí, schovať sa pred niečím, zachrániť sa… Vedel som, že v druhej prírode môže dôjsť k tomu, že robot odoprie poslušnosť, no stáva sa to veľmi zriedka, ale žeby odoprel poslušnosť stavebný robot, o tom som v živote nepočul. V tejto chvíli som však mal také vybičované nervy, že som bol pripravený na všetko. Ale nestalo sa nič. Len čo ma Tom zbadal, prestal sa vrtieť a zapol signál „čakám na príkazy“. Ráznym gestom som mu prikázal vrátiť sa na miesto a ďalej plniť program. Tom poslušne zapol spiatočku, obrátil sa a pustil sa späť na stavenisko. Samozrejme, Jack a Rex ho hneď nasledovali. Stál som pri prieleze, v krku mi vyschlo, kolená mi oslabli a strašne sa mi chcelo na chvíľu si sadnúť.
No nesadol som si a namiesto toho som sa začal dávať do poriadku. Kožuch som mal pozapínaný nakrivo, na uši mi bolo zima, na čele a lícach mi rýchlo zamŕzal pot. Pomaly, kontrolujúc všetky svoje pohyby, utrel som si tvár, poriadne som sa pozapínal, stiahol som si kapucňu na čelo a natiahol si rukavice. Hanbím sa priznať, no bál som sa. Vlastne to už nebol strach, iba zvyšky prežitého strachu, zmiešané s hanbou. Kybernetický technik, ktorý sa naľakal vlastných robotov… Bolo mi celkom jasné, že o tomto prípade nikdy nikomu ani nemuknem. Dočerta, veď sa mi triasli kolená, ešte vždy ich mám akési mľandravé a najväčšmi na svete túžim vrátiť sa na loď a pokojne, vecne porozmýšľať o príhode, ujasniť si, čo sa vlastne stalo. Pozrieť do nejakých príručiek. Vyzerá to tak, že v skutočnosti sa vlastne jednoducho bojím priblížiť k svojim chlapcom…
Strčil som ruky do vreciek a energicky som vykročil k stavenisku. Chlapci pracovali, akoby sa nič nestalo. Tom ma ako vždy úslužne požiadal o ďalšie príkazy. Jack pracoval na základoch dispečerskej miestnosti, ako mu to prikazoval program. Rex chodil hore-dolu po hotovom páse pristávacej cesty a čistil ju. Áno, ibaže s ich programom čosi nie je v poriadku. Veď nahádzali na pristávaciu cestu akési kamene… Predtým tu neboli, a ani ich nepotrebujeme, máme dosť stavebného materiálu i bez kameňov. Áno, odvtedy, ako sa Tom zastavil, celú hodinu tu robili všetko akosi naopak. Na ceste sa váľajú akési vetvičky… Zohol som sa, zdvihol som vetvičku a prešiel som sa hore-dolu, pričom som si vetvičkou poklepkával po sáre. Nemal by som ich zastaviť hneď teraz, kým je ešte čas, a nečakať na termín preventívnej údržby? Doparoma, žeby som dačo pobabral v programe? Nijako to nechápem… Hodil som vetvičku na kopu skál, čo nazbieral Rex, zvrtol som sa a šiel som do lode.
2. kapitola
PUSTOTA A HLASY
Nasledujúce dve hodiny som bol veľmi zaneprázdnený, mal som toľko práce, že som nevnímal ani ticho ani pustotu. Najprv som sa poradil s Hansom a Vadikom. Hansa som zobudil, no ten rozospatý len čosi dudral a táral akési nezmysly o daždi a nízkom tlaku. Rozhovor s ním mi nepriniesol nijaký úžitok. Vadika som musel dlho presviedčať, že nežartujem a nehrám komédiu. Šlo to tým ťažšie, že po celý čas som sa dusil od nervózneho smiechu. Nakoniec som ho presvedčil, že mi vôbec nie je do žartu a že sa smejem z celkom iných príčin. Nato i on zvážnel a povedal mi, že i jemu sa najstarší robot z času na čas zastavuje, lenže nevidí na tom nič čudné: páľava, pracuje sa na hranici technických noriem a systém sa ešte nestačil prispôsobiť. Možno je u mňa pre ne zasa priveľmi zima? Možno to naozaj bolo preto, ešte som nevedel. Vlastne som dúfal, že sa to dozviem od Vadika. Nato Vadik zavolal Ninon s veľkou hlavou, ktorá pracovala na ER-8, predebatovali sme túto možnosť, no nič sme nevymysleli. Ninon s veľkou hlavou mi napokon poradila, aby som sa spojil s hlavným kybernetickým inžinierom základne, ktorý má stavebné systémy v malíčku, veď je takmer ich tvorcom. Nuž to som vedel i sám, no nijako sa mi nežiadalo liezť na konzultáciu k hlavnému inžinierovi, a to už na tretí deň samostatnej práce, pričom nemám naporúdzi nijaký, doslovne nijaký rozumný názor na celú vec.
A tak som si sadol k svojmu pultu, otvoril som program a pustil som sa doňho. Prehrýzal som sa rad-radom všetkými príkazmi, študoval som jednu skupinu po druhej, jedno pole po druhom. Musím povedať, že som nezistil nijaké chyby. Za časť programu, ktorú som zostavoval sám, som i prv bol pripravený ručiť hlavou, a teraz by som bez rozmýšľania ručil i svojím dobrým menom. Horšie to bolo so štandardnými poľami. Veľa z nich som slabo poznal a keby som sa pustil znova kontrolovať každé štandardné pole, istotne by sa narušil grafikon prác. Preto som sa rozhodol pre kompromis. Načas som vyradil z programu všetky polia, ktoré nateraz neboli potrebné, zjednodušil som program čo najviac, zaviedol som ho do riadiaceho systému a už-už som položil prst na spúšťaciu klapku, keď som si uvedomil, že už dlhší čas znova čosi počujem — čosi načisto strašné, vrcholne nevhodné, nepochopiteľné a neuveriteľne známe.
Plakalo dieťa. Kdesi ďaleko, na druhom konci lode, za mnohými dverami zúfalo vyrevúvalo, až sa zachádzalo od plaču akési decko. Malé, celkom maličké. Azda ročné. Pomaly som zdvihol ruky a pritisol som si dlane na uši. Plač prestal. Vstal som, no naďalej som si zapchával uši. Presnejšie povedané, zistil som, že už chvíľu stojím, zapchávam si uši, že mi košeľa prilipla na chrbát a spodná čeľusť ovisla. Zatvoril som ústa a opatrne som si odtiahol dlane od uší. Nepočul som nijaký plač. Zasa vládlo zvyčajné prekliate ticho, iba vo vzdialenom kúte bzučala mucha, čo sa zamotala do pavučiny. Vytiahol som vreckovku, nenáhlivo som ju rozložil a starostlivo som si vyutieral čelo, líca a krk. Nato som vreckovku pomaly poskladal a prešiel som sa popred pult. Hlavu som mal prázdnu, nemyslel som na nič. Hánkami prstov som poklepkal po kryte počítacieho stroja a zakašlal som. Všetko bolo v poriadku, sluch mi slúžil. Vykročil som späť ku kreslu a vtom znova zaplakalo dieťa.
Neviem, ako dlho som tam stál ani stĺp a počúval. Najhroznejšie bolo, že som ho celkom jasne počul. Ba uvedomoval som si i to, že nepočujem nezmyselné mraučanie novorodeňaťa, ani urazené jačanie štyri-päťročného sopliaka, ale že vrieska a zachádza sa od plaču dieťa, ktoré ešte nevie chodiť ani hovoriť, no pritom to už nie je dojča. Mám takého synovca, dačo vyše ročného…
Kabínou sa rozľahol ohlušujúci cengot rádiovýzvy, dobre že mi od prekvapenia nevyskočilo srdce. Pridŕžajúc sa pultu, prešiel som k rádiostanici a zapol som príjem. Dieťa ustavične plakalo.
— No, čo máš nové? — spýtal sa Vadik.
— Nič, — povedal som.
— Nič si nezistil?
— Nie, — odpovedal som. Všimol som si, že rukou prikrývam mikrofón.
— Akosi ťa zle počujem, — povedal Vadik. — A čo zamýšľaš podniknúť?
— Tak dáko… — zahundral som, ani si neuvedomujúc, čo vravím. Dieťa neprestávalo plakať. Plakalo teraz tichšie, ale počul som ho rovnako zreteľne.
— Čo je s tebou, Stas? — ustarostene sa spýtal Vadik. — Nebodaj som ťa zobudil?
Najradšej by som mu povedal: „Počúvaj, Vaďka, ustavične tu plače akési dieťa. Čo mám robiť?“ Ale ešte som si stihol uvedomiť, čo by si Vadik o mne pomyslel, preto som si odkašlal a povedal som:
— O hodinku sa s tebou spojím, dobre? Čosi sa mi už črtá, ale ešte nie som si celkom istý…
— Do-o-obre, — zarazene zatiahol Vadik a odpojil sa.
Chvíľku som ešte stál pri rádiostanici, nato som sa vrátil k pultu. Dieťa niekoľko ráz vzlyklo a stíchlo. A Tom zasa stál. Tá pokazená truhlica sa opäť zastavila. I Jack s Rexom stáli. Zo všetkých síl som stisol klapku kontrolnej výzvy. Nič! Bolo mi do plaču, no vtom som si uvedomil, že systém je vypnutý. Sám som ho vypol pred dvoma hodinami, keď som sa pustil do programu. Som to ja za pracovníka! Nemal by som to oznámiť na základňu a požiadať, aby pripravili výmenu? Doparoma, to je nepríjemné… Prichytil som sa, že strašne napäto vyčkávam, kedy sa všetko začne odznova. Pochopil som, že ak ostanem v kabíne, jednostaj budem napínať sluch, nebudem robiť nič iné len načúvať, no a, prirodzene, aj počujem, kadečo tu počujem!..
Energicky som zapol preventívnu údržbu, vybral som z police puzdro s nástrojmi a vyrútil som sa z kabíny. Usiloval som sa opanovať a s kožuchom som si tentoraz poradil dosť rýchlo. Ľadové povetrie mi šľahalo do tváre, a to ma ešte väčšmi obodrilo. Vykročil som k stavenisku, rovno k Tomovi. Pod nohami mi škrípal piesok, šiel som a vôbec som sa neobzeral. Ľadovec, hmly, oceány — nič z toho ma odteraz nezaujímalo. Šetril som si nervy na svoje bezprostredné povinnosti. Nemal som ich bohvieaké, a pritom ma čakalo toľko neodkladných povinností ako predtým, ba možno i viac.
Najprv som Tomovi prekontroloval reflexy. Mal ich vo vynikajúcom stave. „Výborne!“ povedal som nahlas, vybral som z puzdra skalpel a jedným pohybom, ako na skúške, otvoril som Tomovi zadnú lebkovú dutinu. Pracoval som s elánom, ba až s akousi zúrivosťou, rýchlo, presne, úsporne ani stroj. Môžem povedať jedno: nikdy v živote som tak nepracoval. Mrzli mi prsty, tvár, musel som opatrne dýchať, aby sa netvorila námraza na operačnom poli, no ani som len nepomyslel, aby som roboty zahnal do lodnej dielne. Bolo mi čoraz ľahšie, nepočul som nič nenáležité, ba už som i zabudol, že by som mohol dačo počuť a dva razy som odbehol do lode po výmenné uzly do Tomovho koordinačného systému. „Budeš ako nový,“ prihováral som sa mu. „Už mi neutečieš od práce. Ja ťa, starký môj, vyliečim, znova ťa postavím na nohy, zasa bude z teba človek. Hádam len chceš byť človekom? Akoby aj nie! Bude ti dobre, budú ťa mať radi, budú ťa opatrovať, pestovať. Lenže čo ti to vlastne hovorím? Kdeže z teba môže byť človek s takým blokom axiomatiky? Veď takto ťa nielenže ľudia neprijmú medzi seba, ani do cirkusu. by ťa nevzali. S takým blokom axiomatiky budeš o všetkom pochybovať, začneš sa zamýšľať, naučíš sa hlbokomyseľne špárať si v nose. Reku, stojí to za to? A na čo je to všetko? Načo sú všetky tie pristávacie cesty, základne? No ja ťa teraz, holúbok môj…“
— Šura, — zastenal tesne pri mne zachrípnutý ženský hlas. — Kde si, Šura… Bolí…
Zmeravel som. Ležal som v Tomovom bruchu, zo všetkých strán zovretý obrovskými hrbolcami jeho pracovných svalov, iba nohy mi trčali von. Odrazu sa ma zmocnila taká hrôza ako v tom najneuveriteľnejšom sne. Sám neviem, ako som sa ovládol, že som sa nerozvrešťal a nezačal sa zmietať v hysterických kŕčoch. Azda som na chvíľu stratil vedomie, lebo dlho som nepočul a nevnímal nič, len som vypliešťal oči na obnaženú kopu nervov pred sebou, ožiarenú zelenkastým svetlom.
— Čo sa stalo? Kde si? Šura, nič nevidím… — chrčala žena, zvíjajúca sa od neznesiteľnej bolesti. — Ktosi tu je… Šura, veď sa ohlás! To bolí! Pomôž mi, nevidím nič…
Chrčala a plakala a dookola opakovala jedno a to isté, až sa mi marilo, že na vlastné oči vidím jej vykrivenú tvár, zaliatu smrteľným potom a v chripľavom hlase už neznela len prosba a bolesť, bola v ňom i zúrivosť, žiadosť, rozkaz. Takmer fyzicky som cítil, ako sa mocné ľadové prsty načahujú k môjmu mozgu, chcú sa doň zadrapiť, zovrieť ho a skoncovať s ním. Už napoly v bezvedomí, kŕčovite zatínajúc zuby, nahmatal som ľavou rukou pneumatický ventil a pritlačil som naň, ako som vládal. Stlačený argón sa s divým zavýjaním vyvalil von, no ja som ďalej tlačil na ventil, aby som zmietol, rozdrvil na prach, navždy zničil chripľavý hlas v mojom mozgu, až som cítil, že hluchnem, a to mi prinieslo obrovskú úľavu.
Spamätal som sa, až keď som stál vedľa Toma, drvila ma zima, dýchal som si na zmeravené prsty a s blaženým úsmevom som opakoval: „Zvuková clona, jasné? Zvuková clona…“ Tom stál silne nachýlený na pravý bok a svet vôkol mňa bol zahalený obrovským nehybným oblakom inovate a zamrznutých zrniek piesku. Obišiel som Toma, pričom som si ruky zimomrivo schovával pod pazuchami, a videl som, že prúd argónu vyhĺbil na okraji staveniska obrovskú jamu. Chvíľu som nad ňou postál, pričom som si jednostaj opakoval „zvuková clona, zvuková clona“, no cítil som, že by som s tým už mal prestať. Uvedomil som si, že stojím na mraze bez kožucha, a pripomenul som si, že som ho zhodil práve tu, kde sa teraz roztvára jama. Porozmýšľal som, či som vo vreckách nemal dačo dôležité, na nič som neprišiel, ľahkomyseľne som hodil rukou a neistým klusom som zamieril k lodi.
Najprv som si v kesóne vzal nový kožuch, potom som šiel do svojej kabíny, pri dverách som zakašlal, akoby som chcel dakoho upozorniť, že vchádzam, vstúpil som, ľahol som si na lôžko tvárou k stene a kožuch som si pretiahol až cez hlavu. Pritom som výborne chápal, že všetko, čo robím, nemá nijaký zmysel. Do kabíny som sa pobral s celkom jasným cieľom, no už som zabudol s akým. A tak som si ľahol a poprikrýval sa, akoby som chcel komusi ukázať, že práve pre toto som sem šiel.
V mojom konaní bolo čosi hysterické, a keď som sa trochu spamätal, celkom som sa potešil, že hystéria sa u mňa prejavila takouto vcelku neškodnou formou. Bolo mi jasné, že moja práca tu sa skončila. A vôbec, akiste už nikdy nebudem môcť pracovať vo vesmíre. Pravdaže, strašne ma to škrelo a — škoda reči! — aj som sa hanbil, že som nevydržal, zlyhal som v prvej praktickej práci, hoci ma poslali — aspoň to tak vyzerá — na najbezpečnejšie a najpokojnejšie miesto. Mrzelo ma i to, že som takáto nervová ruina a že som kedysi tak samoľúbo ľutoval Kaspara Manukiana, keď neobstál v konkurze na projekt „Koráb“ vraj pre zvýšenú nervovú vzrušivosť. Svoju budúcnosť som videl v najčernejšom svetle — tiché sanatória, lekárske prehliadky, procedúry, opatrné otázky psychológov a celé more súcitu a ľútosti, ničivé prívaly súcitu a ľútosti, valiace sa na mňa zo všetkých strán…
Šmahom som odhodil kožuch a vstal som. Dobre, povedal som tichu a pustote, zvíťazili ste. Gorbovskij zo mňa nie je. Dajako to prežijem… V poriadku. Ešte dnes o všetkom porozprávam Vanderhosemu a zajtra ma už iste niekto príde vystriedať. Doparoma, a ako to vyzerá u mňa na stavenisku! Tom je demobilizovaný, grafikon narušený a vedľa dráhy to sprosté jamisko… Vtom sa mi rozjasnilo, po čo som sem prišiel, vytiahol som zásuvku stola, našiel som kryštalofón so zápisom irukánskych vojenských pochodov a pedantne som si ho zavesil k lalôčiku pravého ucha. Zvuková clona, povedal som si posledný raz. Vzal som kožuch pod pazuchu, vyšiel som do kesónu, pár ráz som hlboko vdýchol a vydýchol, aby som sa celkom upokojil, nato som zapol kryštalofón a vykročil som z lode.
Teraz mi bolo dobre. Okolo mňa i vo mne revali barbarské trúby, cvendžali spieže, rachotili bubny. Telemské légie, pokryté oranžovým prachom, ťažkým, ráznym krokom pochodovali cez starodávne mesto Setem, blčali veže, krovy sa rúcali, baranidlá desivo rachotili a načisto gniavili rozvahu nepriateľa. Znova som sa pustil do Tomovho vnútra a teraz už, obklopený a ohradený týmito zvukmi tisícročnej minulosti, nerušene som dokončil údržbu.