Jack a Rex už zarovnávali jamu a Tomove vnútornosti sa nahusťovali poslednými litrami argónu, keď som nad plážou zbadal rýchlo narastajúcu čiernu škvrnu. Vracal sa raketový klzák. Pozrel som na hodiny — o dve minúty osemnásť hodín miestneho času. Vydržal som. Teraz som už mohol vypnúť tympany a bubny a znova uvážiť, či sa oplatí znepokojovať Vanderhoseho a otravovať základňu. Nebude také jednoduché nájsť za mňa náhradu, sú to predsa mimoriadne udalosti a pre toto sa môže zdržať práca na celej planéte, prihrnú sa sem všelijaké komisie, začnú sa kontrolné previerky a ďalšie kontroly, práca sa zastaví. Vadik bude behať zlostný ani čert, no a keď si predstavím, ako na mňa pozrie doktor xenopsychológie Gennadij Komov, člen Komisie pre kontakty, špeciálny splnomocnenec pre projekt „Koráb“, nádejný vedec, obľúbený žiak doktora Mboga, nový konkurent a spolubojovník samého Gorbovského… Nie, musím si to všetko dôkladne premyslieť. Hľadel som, ako sa blíži klzák, a utvrdzoval som sa: naozaj si to musím čo najdôkladnejšie premyslieť. Po prvé, mám pred sebou ešte celý večer, a po druhé, azda by nebolo zle na čas to odsunúť. Koniec koncov, moje zážitky sa týkajú len mňa, ale môj odchod do výslužby sa už netýka len mňa, lež dá sa povedať, zasiahne všetkých. A navyše zvuková kulisa sa výborne osvedčila. Takže hádam to predsa necháme na neskôr. Áno, to bude najlepšie…
Všetky tieto myšlienky mi hneď vyfúklo z hlavy, len čo som videl, ako sa tvári Majka a Vanderhose. Komov vyzeral ako vždy, to znamená, že hľadel tak, akoby všetko navôkol už oddávna patrilo len jemu a celkom ho zunovalo. Lenže Majka bola v tvári bledá, až sinavá, akoby jej bolo zle. Komov už zoskočil na piesok a stručne sa ma spýtal, prečo som neodpovedal na rádiovýzvy. Vtom mu pohľad skĺzol na kryštalofón na mojom uchu, opovržlivo sa uškrnul a pobral sa do lode. Ani nepočkal, čo mu odpoviem. Aj Vanderhose nenáhlivo vyliezol z klzáka a blížil sa ku mne. Smutne pokyvoval hlavou a väčšmi než inokedy mi pripomínal postaršiu chorú ťavu. No Majka ďalej nehybne sedela na svojom mieste, nadurdená, s bradou zaborenou do kožušinového goliera, oči mala akési sklené a ryšavé pehy akoby jej očerneli.
— Čo sa stalo? — spýtal som sa naľakane.
Vanderhose zastal predo mnou, zaklonil hlavu a vystrčil spodnú čeľusť. Nato ma chytil za plece a zľahka potriasol. Srdce mi zovrelo od strachu, nevedel som, čo si mám myslieť. Vanderhose ma znova zadrmal za plece a povedal:
— Veľmi smutný objav, Stas. Našli sme rozbitú loď.
Kŕčovite som prehltol a spýtal som sa:
— Našu?
— Hej, našu.
Majka vyliezla z klzáka, malátne mi kývla rukou a zamierila k lodi.
— Veľa mŕtvych? — spýtal som sa.
— Dvaja, — odpovedal Vanderhose.
— Kto?
— Predbežne nevieme. Je to stará loď. K havárii došlo pred mnohými rokmi.
Chytil ma pod pazuchu a vykročili sme za Majkou. Trochu mi odľahlo na srdci. V prvej chvíli som, pravdaže, usúdil, že stroskotal niekto z našej expedície. Ale aj tak…
— Nikdy sa mi táto planéta nepáčila, — vykĺzlo mi.
Vošli sme do kesónu, vyzliekli sme sa a Vanderhose začal dôkladne čistiť svoj kožuch od bodľačia a pichliačov. Nečakal som naňho a šiel som za Majkou. Ležala na posteli, nohy mala skrčené pod seba, tvár obrátenú k stene. Jej póza mi hneď čosi pripomenula. Povedal som si: len pokojne, bez akéhokoľvek fňukania a súcitu. Sadol som si k stolu, poklepkal som prstami a veľmi vecne som sa spýtal:
— Počúvaj, naozaj je to stará loď? Vander vraví, že havarovala pred niekoľkými rokmi. Je to pravda?
— Hej, — odpovedala Majka po chvíli, no neobrátila sa.
Úkosom som pozrel na ňu. Dušu akoby mi rozbrázdili ostré mačacie pazúry, no takisto vecne som pokračoval:
— Pred koľkými rokmi? Desiatimi? Dvadsiatimi? Veď je to hlúposť. Planétu predsa objavili len pred dvoma rokmi…
Majka neodpovedala. Znova som zabubnoval prstami a hlbším hlasom, no ešte vždy vecne som povedal:
— I keď, pravdaže, mohli to byť nejakí priekopníci vesmírneho prieskumu… voľní bádatelia… Sú tam dvaja, však?
Nato sa Majka na lôžku vymrštila, oprela sa oboma dlaňami o prikrývku a sadla si tvárou ku mne.
— Dvaja! — zakričala. — Áno, dvaja, ty bezcitné poleno! Chumaj!
— No počkaj, — povedal som ohromene. — Čo to má znamenať?
— Načo si sem prišiel? — Teraz takmer šepkala.
— Choď si k svojim robotom a s nimi uvažuj, pred koľkými rokmi sa to stalo, aká je to hlúposť a prečo sú tam dvaja a nie traja, nie siedmi…
— Ale veď počkaj, Majka! — zvolal som zúfalo.
— To som predsa vôbec nechcel…
Zakryla si tvár rukami a nezrozumiteľne prehovorila:
— Všetky kosti majú polámané… no ešte žili…pokúšali sa dačo urobiť… Počúvaj, — požiadala ma a zložila si ruky z tváre, — prosím ťa, odíď. O chvíľu vyjdem. Onedlho.
Opatrne som vstal a vyšiel som. Rád by som ju objal, povedal jej niečo prívetivé a povzbudzujúce, no nevedel som utešovať. Na chodbe sa ma odrazu zmocnila triaška. Zastal som a počkal, kým to prejde. To je ale deň! Teraz predsa nemôžem nikomu nič povedať. A azda to ani nie je potrebné. Otvoril som oči a vidím, že v dverách kabíny stojí Vanderhose a pozerá na mňa.
— Ako sa má Majka? — spýtal sa potichu.
Akiste mi odpoveď prečítal z tváre, lebo len smutne kývol a vošiel do kabíny. Odvliekol som sa do kuchyne. Len tak zo zvyku, lebo sa zaužívalo, že len čo sa klzák vrátil, všetci sme si posadali k obedu. Lenže dnes iste bude všetko ináč. Aký tu môže byť obed… Nakričal som na kuchára, lebo sa mi zdalo, že poplietol jedálny lístok. Vlastne ani nič nepoplietol, obed bol pripravený, ako vždy dobrý obed, no dnes nestačí len taký obed ako vždy. Majka akiste vôbec nič nebude jesť, a potrebovala by sa najesť. Objednal som pre ňu u kuchára ovocné želé so šľahačkou — jej jedinú obľúbenú maškrtu, akú som poznal. Rozhodol som sa, že pre Komova neobjednám nič ďalšie. Po krátkej úvahe som nič neobjednal ani pre Vanderhoseho, no pre každý prípad som všeobecnú časť jedálneho lístka rozšíril o pár pohárov vína — čo keby si odrazu niekto chcel upevniť duševné sily… Potom som odišiel do kabíny a sadol som si k pultu.
Moji chlapci pracovali ani hodinky. Majka tu nebola. Vanderhose s Komovom zostavovali súrny rádiogram na základňu a škriepili sa.
— To nie je informácia, Jakov, — hovoril Komov. — Viete to predsa lepšie ako ja, že existuje istá forma — stav lode, stav telesných pozostatkov, pravdepodobné príčiny stroskotania, objavy mimoriadneho významu… no a tak ďalej.
— Áno, pravdaže, — prisvedčil Vanderhose. — No dáte mi za pravdu, Gennadij, že táto formalita má zmysel len pre biologicky aktívne planéty. V danej konkrétnej situácii…
— Tak potom radšej neposielajme vôbec nič. Sadnime si do klzáka, zaletíme ta hneď teraz a ešte dnes spíšeme kompletnú zápisnicu…
Vanderhose pokýval hlavou.
— Nie, Gennadij, som kategoricky proti. Komisie tohto druhu musia pozostávať minimálne z troch ľudí. Navyše sa už zotmelo, nebudeme môcť urobiť podrobnú prehliadku okolia… A vôbec, také veci sa musia robiť so sviežou mysľou, a nie po celom pracovnom dni. Čo si myslíte vy, Gennadij?
Komov stisol tenké pery a päsťou ľahko poklepal po stole.
— Ach, prišlo to tak nevhod, — poznamenal mrzuto.
— Nuž také veci sú vždy nevhod, — potešil ho Vanderhose. — Nič to, zajtra ráno ta pôjdeme všetci traja…
— Nebolo by lepšie vôbec nič dnes neoznamovať? — prerušil ho Komov.
— Na to nemám právo, — ľútostivo povedal Vanderhose. — A vlastne čo by sme mali z toho, keby sme to neoznámili?
Komov vstal, založil si ruky za chrbát a premeral Vanderhoseho od hlavy po päty.
— Ako to nemôžete pochopiť, Jakov? — povedal, už vôbec neskrývajúc podráždenie. — Loď staréhotypu, neznáma, palubný denník ktovieprečo zotretý… Ak pošleme hlásenie v tejto forme, — Komov schmatol zo stola lístok a zamával ním Vanderhosemu pred tvárou, — Sidorov usúdi, že nechceme alebo nie sme schopní samostatne urobiť expertízu. Preňho je to ďalšia starosť — utvoriť komisiu, hľadať ľudí, oháňať sa pred zvedavými povaľačmi… Ocitneme sa v smiešnom a hlúpom položení. A potom, ako bude vyzerať naša práca, Jakov, ak sa sem dovalí húf zvedavých zaháľačov?
— Hm, — povedal Vanderhose. — Ináč povedané, nechcete, aby sa na našom úseku potĺkali cudzí ľudia, však?
— Presne tak, — prisvedčil rázne Komov. Vanderhose hodil plecom.
— Nuž čo… — Chvíľu porozmýšľal, vzal Komovovi lístok z ruky a pripísal k textu pár slov.
— A v tejto forme by vám to vyhovovalo? „Základni ER-2,“ rýchlo čítal. „Súrne. V kvadráte stodva objavená stroskotaná pozemská loď typu „Pelikán“, také a také registračné číslo, v lodi sú pozostatky dvoch ľudí, pravdepodobne muža a ženy, palubný denník zotretý, podrobnú expertízu… — tu Vanderhose zvýšil hlas a významne zdvihol prst, — začíname zajtra.“ Čo poviete na to, Gennadij?
Komov sa pár sekúnd pohojdával z päty na prsty.
— Nuž hoci aj takto, — prehovoril napokon. — Hocičo, len nech nám tu neprekážajú. Dobre teda, nech je tak.
Odrazu vyskočil z miesta a vyšiel z kabíny. Vanderhose sa obrátil ku mne.
— Oznám to, Stas, prosím ťa. A už je čas na obed, čo myslíš? — Vstal a zadumane vyslovil jednu zo svojich tajomných viet: — Len aby bolo alibi, mŕtvoly sa už nájdu.
Zašifroval som rádiogram a odoslal som ho v súrnom impulze. Čosi ma znepokojovalo. Len pred chvíľočkou, doslovne pred minútou sa mi čosi vrylo do podvedomia a prekážalo mi ani trieska. Sedel som pred rádiostanicou a načúval som. Áno, to je dačo celkom iné — načúvať, ak vieš, že v lodi je plno ľudí. Po okružnej chodbe rýchle prešiel Komov. Vždy takto chodieva, akoby sa niekde ponáhľal, no zároveň si uvedomuje, že by sa ani nemusel ponáhľať, veď bez neho sa aj tak nič nezačne. A teraz počuť, ako Vanderhose čosi nezrozumiteľne dudre. Majka mu odpovedá a hlas má ako zvyčajne — vysoký a sebavedomý, akiste sa už upokojila, alebo sa aspoň ovláda. A už tu nie je ani ticho ani pusto, nijaké muchy v pavučine… A vtom som pochopil, aká trieska ma to znepokojuje: hlas umierajúcej ženy v mojom fantazírovaní a mŕtva žena v stroskotanej rakete. Pravdaže, náhoda… Keď sme už pri tom, desivá náhoda!
3. kapitola
HLASY A PRÍZRAKY
Nech je to akokoľvek čudné, no spal som ani zabitý. Ráno som ako zvyčajne vstal pol hodiny skôr ako ostatní, nazrel som do kuchyne, čo je s raňajkami, zabehol som do kabíny skontrolovať, ako sa majú moji chlapci, a potom som vyšiel von zacvičiť si. Slnko ešte nevyšlo nad hory, no bolo už celkom vidno a veľmi chladno. Nosové dierky sa mi zliepali, riasy zamŕzali. Zo všetkých síl som sa rozháňal rukami, robil drepy a usiloval som sa čo najskôr mať to za sebou a vrátiť sa do lode. Vtom som zbadal Komova. Akiste vstal ešte predo mnou, kdesi zašiel a teraz sa vracal od staveniska. Proti svojej obyčaji kráčal pomaly, akoby premýšľal, a roztržite si poklepkával po nohe akýmsi konárikom. Už som končil rozcvičku, keď došiel ku mne a pozdravil sa. Samozrejme, i ja som ho pozdravil a už-už som chcel vkĺznuť do prielezu, no zastavil ma otázkou:
— Povedzte, Popov, odchádzate niekde od lode, keď tu zostávate sám?
— Ako to myslíte? — Začudoval som sa ani nie tak jeho otázke ako samému faktu, že Gennadij Komov sa znížil a zaujímalo ho, ako trávim čas. Ku Gennadijovi Komovovi mám zložitý vzťah. Nemám ho veľmi rád.
— Či niekde chodíte? Napríklad k močariskám alebo k sopkám…
Neznášam, keď sa so mnou niekto zhovára a pritom pozerá všade, len nie na mňa. A navyše keď je môj spolubesedník v teplom kožuchu a ja v športovom úbore na holom tele. No Gennadij Komov je Gennadij Komov. Oblapil som si teda rukami plecia a poskakujúc na mieste, povedal som:
— Nie. Aj tak nemám čas. Ani na um mi nezíde prechádzať sa. — Až teraz si ráčil všimnúť, že mrznem, zdvorilo mi ukázal konárikom na prielez a povedal: — Nech sa páči. Je zima. — No v kesóne ma zasa zastavil.
— A roboty sa vzďaľujú od staveniska?
— Roboty? — Nijako som nemohol pochopiť, kam cieli svojimi otázkami. — Nie. Prečo?
— No, neviem… Napríklad po stavebný materiál.
Pedantne si oprel konárik o stenu a pustil sa rozopínať kožuch. Začalo ma to zlostiť. Ak už vysnoril poruchy v mojom stavebnom systéme, po prvé, to nie je jeho vec, a po druhé, mohol by mi to povedať priamo. Naozaj, čo je to za výsluch…
Stavebným materiálom pre kybernetické systémy daného typu, — povedal som čo najodmeranejšie, — je materiál, ktorý má kybernetický systém pod nohami. V tomto prípade je to zrejme piesok.
— A skaly, — dodal nedbanlivo a zavesil si kožuch na vešiak.
To ma dožralo. Toto už naozaj nebola jeho vec, preto som vyzývavo zareagoval:
— Áno! Ak sa nájdu, nuž i skaly.
Prvý raz mi pozrel do očí.
— Obávam sa, Popov, že ste ma nesprávne pochopili, — ozval sa nečakane mäkko. — Vôbec sa vám nechcem miešať do práce. Jednoducho mám isté pochybnosti a obraciam sa na vás, lebo ste jediný človek, ktorý ich môže rozriešiť.
Nuž čo, ak na mňa idú pekne, i ja pekne.
— Pravdaže, vo všeobecnosti sú im skaly nanič, — povedal som. — Včera mi systém trochu strečkoval a stroje porozhadzovali skaly po celom stavenisku. Ktovie, prečo to urobili. Prirodzene, potom ich pozbierali.
Prikývol.
— Hej, všimol som si. A aká to bola porucha?
Niekoľkými slovami som mu porozprával o včerajšku, pričom som sa, pravdaže, nezmieňoval o intímnych podrobnostiach. Počúval, prikyvoval, napokon schytil svoj konárik, poďakoval sa mi za vysvetlenie a odišiel. Až v jedálni, keď som jedol pohánčenú kašu so studeným mliekom, som si uvedomil, že som sa vlastne vôbec nedozvedel, aké pochybnosti trápili miláčika doktora Mboga a do akej miery sa mi podarilo ich vyriešiť. A či sa mi to vôbec podarilo. Prestal som jesť a pozrel som na Komova. Nie, podľa všetkého sa mi to nepodarilo.
Gennadij Komov sa zvyčajne tvári ako človek nie z tohto sveta. Večne pátra po niečom za ďalekými obzormi a rozmýšľa o čomsi svojom, úžasne vznešenom. Na zem schádza, len ak sa niekto alebo niečo, či už náhodou alebo úmyselne, postaví do cesty jeho výskumom. Vtedy pevnou rukou, často veľmi neľútostne, odstraňuje prekážku a zasa vzlieta na svoj Olymp. Aspoň takéto reči o ňom kolujú, a vlastne ani sa niet čomu čudovať. Keď sa človek zaoberá problémom inoplanetárnych psychológií, pričom úspešne bojuje v najprednejšej línii a ani trochu sa nešetrí, a keď je navyše, ako sa vraví, vynikajúcim „futurmajstrom“ planéty, dá sa mu veľa odpustiť a prijímať jeho spôsoby s istou zhovievavosťou. Koniec koncov, nie všetci môžu byť takí očarujúci ako Gorbovskij alebo doktor Mbog.
Na druhej strane som si v posledných dňoch čoraz častejšie s prekvapením a trpkosťou pripomínal Tatianine nadšené reči o Komovovi. Pracovala s ním celý rok, podľa mňa bola doňho zaľúbená a vyjadrovala sa o ňom ako o človeku mimoriadne družnom, veľmi duchaplnom a kadečo podobné. Hovorievala o ňom ako o duši spoločnosti. Aká môže byť spoločnosť s takouto dušou, to si veru neviem predstaviť.
Tak veru, Gennadij Komov nerobil vždy na mňa dojem človeka z tohto sveta. No dnes pri raňajkách sa priam prekonával. Jedlo si hojne posýpal soľou. Posype, ochutná a roztržito odprace tanier do šachty na odpadky. Horčicu si pomýlil s maslom. Natrie si sladkú hrianku horčicou, zahryzne a roztržito ju odhodí hneď za tanierom. Jakovovi Vanderhosemu neodpovedal na otázky, no zato sa ani pijavica prilepil na Majku a vypytoval sa, či pri mapovaní chodia ustavične s Vanderom alebo sa niekedy rozlúčia. A chvíľami sa z ničoho nič začal nervózne obzerať, ba raz vyskočil, vybehol na chodbu, zdržal sa tam pár minút a vrátil sa akoby nič a zasa sa dal natierať hrianku tou nešťastnou horčicou, kým mu ju celkom nevzali.
I Majka bola nervózna. Odpovedala nesúvisle, hľadela do taniera a po celé raňajky sa ani raz neusmiala. Napokon, chápal som, čo sa s ňou robí. Pred takým podujatím by som sa i ja znervózňoval. Koniec koncov je Majka moja rovesníčka, aj keď má oveľa viac pracovných skúseností, hoci to nie sú také skúsenosti, aké bude potrebovať dnes.