— Pustím sa do toho hneď zajtra, — skočil mu do reči Komov. — Sám.
— Azda by sme ich mali pochovať tu? — ticho povedala Majka.
— Nemám námietok, — povedal Komov. — No v takých prípadoch sa pozostatky zvyčajne prepravujú na Zem… Čo? — otočil sa k Vanderhosemu.
Vanderhose už-už otváral ústa, no len pokrútil hlavou a povedal:
— Nič.
— Tak teda stručne, — povedal Komov. — Navrhujem vyškrtnúť túto otázku zo záveru. Súhlasíte, Jakov?
— Azda, — povedal Vanderhose. — A ty, Majka?
Majka váhala. Chápal som ju. Všetko prebiehalo priveľmi vecne. Pravda, neviem, ako ináč by to malo prebiehať, no podľa mňa takéto otázky sa nedajú riešiť hlasovaním.
— Výborne, — povedal Komov, akoby nič nepozoroval. — A teraz o príčine a okolnostiach smrti pilotov. Zápisnica o pitve a fotomateriály mi celkom vyhovujú, navrhujem takúto formuláciu:,Poloha mŕtvol svedčí o tom, že smrť pilotov nastala v dôsledku toho, že loď narazila na povrch planéty. Muž zahynul skôr ako žena a stačil ešte pred smrťou zotrieť palubný denník. Už nevládal dostať sa z kresla pilota. Žena žila ešte nejaký čas a pokúšala sa opustiť loď. Smrť ju zastihla už v kesónovej komore.“ No a ďalej podľa vášho textu.
— Hm… — ozval sa Vanderhose a v hlase mu znela veľká pochybnosť. — Nie je to všetko priveľmi kategorické, čo myslíte, Gennadij? Veď ak sa pridržiavame zápisnice o pitve, proti ktorej nemáte námietky, tá chuderka sa jednoducho nevládala doplaziť do kesónu.
— Jednako tam bola, — chladne poznamenal Komov.
— Predsa práve táto okolnosť… — presvedčivo začal Vanderhose a pritisol si ruky k prsiam.
— Počúvajte, Jakov, — skočil mu do reči Komov. — Nikto nevie, čoho je človek schopný v kritických podmienkach. A najmä žena. Pripomeňte si príbeh Marty Priestleyovej. Alebo históriu Kolesničenkovej. Pripomeňte si vôbec históriu, Jakov.
Nastalo ticho. Vanderhose sedel s nešťastnou tvárou a nemilosrdne sa poťahoval za bokombrady.
— A mňa vôbec neprekvapuje, že bola v kesóne, — ozvala sa Majka. — Čosi iné mi tu nie je jasné. Prečo zotrel palubný denník? Predsa došlo k nárazu, človek umiera…
— No, to práve… — neisto prehovoril Vanderhose. — To sa môže stať. Agónia, rukami šmátral po pulte, zachytil kľúč…
— Otázka palubného denníka, — povedal Komov, — je nastolená v časti faktov osobitného významu. Podľa môjho názoru sa táto záhada nikdy nevyrieši… mimochodom, ak je to záhada a nie náhodný zhluk okolností. Pokračujme. — Rýchlo roztriedil lístky, čo mal porozhadzované pred sebou. — Vlastne už ani nemám ďalšie pripomienky. Zemská mikroflóra a mikrofauna zrejme zahynula, v každom prípade stopy po nej sa nezachovali…Tak… Osobné papiere. Rozoberať ich nie je naša vec a okrem toho sú v takom stave, že môžeme len narobiť škody. Zajtra ich zakonzervujem a priveziem sem… Áno! Tu je niečo z vášho odboru, Popov. Poznáte kybernetické vybavenie lodí typu „Pelikán“?
— Áno, pravdaže, — povedal som a náhlivo som odtisol tanier.
Buďte taký láskavý, — hodil mi papierik, — tu je zoznam všetkých nájdených kybernetických mechanizmov. Skontrolujte, či je všetko v poriadku.
Vzal som súpis. Všetci vyčkávajúco pozerali na mňa.
— Áno, — povedal som, — zdá sa, že všetko je v poriadku. Sú tam ešte aj iniciačné detektory, zriedka bývajú kompletné… A tomuto tu nerozumiem. Čo je to: „Opravársky robot prerobený na šijacie zariadenie?“
— Jakov, vysvetlite mu to, — nariadil Komov. Vanderhose zaklonil hlavu a vystrčil čeľusť.
— Chápeš, Stas, — povedal zamyslene. — Ťažko je tu dačo vysvetľovať. Jednoducho je to opravársky robot zmenený na šijacie zariadenie. Na zariadenie, čo šije, rozumieš? Jeden z nich, akiste žena, mala trochu nezvyčajného koníčka.
— Aha, — povedal som začudovane. — No je to naozaj opravársky robot?
— Určite, — presvedčivo potvrdil Vanderhose.
— Potom je tu úplná súprava, — povedal som a vrátil som zoznam Komovovi. — Zriedkavo úplná. Akiste ani raz nepristali na ťažkých planétach.
— Ďakujem, — povedal Komov. — Keď bude hotový čistopis záveru, poprosím vás, aby ste podpísali rubriku o úbytku zachovanej kybernetickej techniky.
— Ale veď nijaký úbytok nebol, — namietol som. Komov si ma už nevšímal, no Vanderhose mi vysvetlil:
— To je jednoducho názov rubriky: „Úbytok zachovanej kybernetickej techniky.“ Podpíšeš, že k úbytku nedošlo.
— Tak… — prehovoril Komov ukladajúc na kôpku rozhádzané hárky papiera. — Veľmi vás prosím, Jakov, dajte to všetko do definitívneho poriadku, my to podpíšeme a ešte dnes sa to môže vysielať. A teraz, ak už nikto nemá doplňujúce názory, pôjdem.
Doplňujúce názory neboli, Komov teda odišiel. Vanderhose s ťažkým vzdychom vstal, poťažkal na dlani kôpku hárkov, obsahujúcich záver, zaklonil hlavu, pozrel na nás a tiež odišiel.
— Vander je zrejme nespokojný, — poznamenal som, nakladajúc si na tanier pečené mäso.
— I ja som nespokojná, — ozvala sa Majka. — Vypálilo to všetko tak akosi nedôstojne. Neviem to vysvetliť, možno som detská, naivná… no mali sme… mala byť dáka minúta ticha… A tu raz-dva a už sa to sype jedno na druhé: stav pozostatkov, úbytok kybernetickej techniky, topografické parametre… Fuj! Ani v dákej škole na praktických cvičeniach…
Celkom som s ňou súhlasil.
— Komov nikomu nedovolí ani ústa otvoriť! — pokračovala zlostne. — Všetko mu je jasné, všetko je ako na dlani, lenže v skutočnosti to nie je až také jasné. S meteoritom sa mi to nezdá, no a s palubným denníkom to už vôbec nesedí. Neverím, že jemu je všetko také jasné! Podľa mňa má čosi za lubom a Vander to tiež šípi, len nevie, ako sa doňho zadrapiť… A možno sa nazdáva, že to je nepodstatné…
— Možno to je naozaj nepodstatné, — zašomral som neisto.
— Veď ja netvrdím, že to je podstatné! — namietla Majka. — Jednoducho sa mi nepáči, ako sa Komov správa. Nechápem ho. A vôbec, nepáči sami! Toľko mi s ním pílili uši a teraz len chodím a počítam, koľko dní s ním ešte budem pracovať… Už nikdy v živote s ním nechcem pracovať!
— No, veď ich už neostalo tak veľa, — povedal som upokojujúco. — Isto nie viac ako dvadsať dní…
Na tom sme sa rozišli. Majka šla dať do poriadku svoje merania a ubytovateľské náčrty, ja som sa pobral do kabíny, kde ma čakalo malé prekvapenie: Tom oznamoval, že základy sú položené a navrhoval, aby som prevzal prácu. Prehodil som si kožuch a utekal som na stavenisko.
Slnko už zašlo, súmrak zhustol. Tu je čudný súmrak — tmavofialový ako zriedený atrament. Mesiac tu nie je, zato mohutná polárna žiara, a ešte aká! Gigantické plachty dúhových farieb nehlučne povievajú nad čiernym oceánom, zvinujú sa a rozvinujú, chvejú sa a trasú ani vo vetre, menia bielu, zelenú, ružovú farbu a odrazu hasnú, zanechávajúc v očiach nejasné farebné škvrny a keď sa zasa zjavia, miznú hviezdy, mizne súmrak, všetko vôkol sa sfarbuje neprirodzenými, no veľmi čistými farbami — hmla nad močiarom je teraz červeno-belasá, ľadovec v diaľke sa trbliece ani hruda jantáru a po pláži sa rýchlo vznášajú zelenkasté tiene.
Obzeral som si v tom nádhernom svetle hotové základy a zúrivo som si šúchal mrznúce líca a nos. Tom, ktorý mi šiel tesne v pätách, úslužne oznamoval potrebné údaje, a keď žiara hasla, práve tak úslužne zapínal reflektor. A ako vždy bolo mŕtvolné ticho, iba čo mi pod opätkami škrípal zamrznutý piesok. Potom som počul hlasy: Majka s Vanderhosem sa vyšli nadýchať čerstvého povetria a pokochať sa v nebeskom divadle. Majke sa veľmi páčila polárna žiara — jediné, čo sa jej páčilo na tejto planéte. Bol som od lode dosť ďaleko, asi sto metrov, a nevidel som ich, no hlasy som zreteľne počul. Sprvu som ich počúval len na pol ucha. Majka vravela čosi o poškodených vrcholcoch stromov a Vanderhose hučal o erózii palubnej kváziorganiky — akiste zasa diskutovali o príčinách a okolnostiach záhuby „Pelikána“.
V ich rozhovore bolo čosi zvláštne. Opakujem: spočiatku som ich počúval nepozorne a až neskôr som pochopil, o čo ide. Zhovárali sa, akoby sa navzájom nepočúvali. Napríklad Vanderhose hovoril: „Jeden planetárny motor ostal nepoškodený, inak by jednoducho nemohli manévrovať v atmosfére…“ A Majka húdla svoje: „Nie, Jakov, najmenej desať-pätnásť rokov. Pozrite na tie nánosy…“
Zišiel som do jedného základu lepšie si prezrieť dno, a keď som odtiaľ vyliezol, rozhovor bol súvislejší, no ešte menej som mu rozumel. Tí dvaja akoby nacvičovali divadelnú hru.
— A čo má byť toto tu? — spytovala sa Majka.
— Vyzerá to ako hračka, — odpovedal Vanderhose.
— Aj mne sa tak zdá. Ale prečo?
— Hobby. Nie je na tom nič zvláštne, je to veľmi rozšírené hobby.
Celkove mi to pripomínalo naše zábavy na základni, kým sme čakali na zoraďovanie. Vadim napríklad z ničoho nič zreval na celú jedáleň: „Kapitán! Rozhodol som sa zhodiť chvostovú časť a odísť do podpriestoru!“ — načo nejaký iný vtipkár ihneď zareagoval: „Súhlasím s vaším rozhodnutím, kapitán! Nezabudnite na prednú časť, kapitán!“ — a tak ďalej.
Tento čudný rozhovor sa však čoskoro skončil. Zreteľne mľaskla membrána prielezu a znova nastalo ticho. Obzrel som si posledný základ, pochválil som Toma za dobrú prácu a prikázal som mu prepnúť Jacka na ďalšiu etapu. Záblesky polárnej žiary zhasli a v tme, ktorá nastala, som nevidel nič okrem bočných svetiel mojich robotov. Cítil som, že konček nosa mi už-už odpadne, preto som sa rozbehol k lodi, nahmatal membránu a skočil som do kesónu. Kesón je nádhera! Je to jedna z najčarovnejších lodných miestností. Akiste preto, lebo je to prvá miestnosť na lodi, ktorá človeku poskytuje sladký pocit domova: vrátil si sa do rodného, teplého, chráneného kúta z ľadovej, hrozivej cudziny. Z tmy do svetla. Zhodil som kožuch a odŕhajúc a šúchajúc si dlane, zamieril som do kabíny.
Vanderhose už tam sedel obložený svojimi papiermi a so smutne sklonenou hlavou na čisto prepisoval ďalšiu stranu záveru. Šifrovací stroj bystro rapotal pod jeho prstami.
— Moji chlapci už skončili základ, — pochvastal som sa.
— Uhm, — ozval sa Vanderhose.
— A aké to tam máte hračky? — spýtal som sa.
— Hračky… — roztržito zašomral Vanderhose. — Hračky? — spýtal sa, pričom stroj neprestával rapotať. — Ach, hračky… — Odložil hotový lista vzal ďalší.
Vyčkal som trochu a pripomenul mu:
— Tak aké sú to hračky?
— Aké sú to hračky… — dôrazne zopakoval Vanderhose, zaklonil hlavu a pozrel na mňa. — Takto staviaš otázku? Nuž, vidíš… Napokon, ktovie, aké sú to hračky. Tam, na Pelikáne… Prepáč, Stas, najprv skončím, čo povieš?
Po prstoch som prešiel k svojmu pultu, chvíľu som sledoval Jacka, ktorý sa už pustil stavať múry meteorologickej stanice, potom som zasa tak potichučky vyšiel z kabíny a pobral som sa za Majkou.
V Majkinej kabíne boli rozsvietené všetky svetlá. Majka trónila so skríženými nohami na lôžku a aj ona bola veľmi zaneprázdnená. Na stole, na lôžku, na dlážke boli porozkladané pozliepané plachty papierov, mapy, náčrtky, roztiahnuté harmoniky leteckých snímok, skice a záznamy a Majka to všetko zaradom prezerala, robila si akési poznámky, zavše chytala lupu, zavše zasa fľašu so šťavou, čo stála vedľa na stoličke. Chvíľu som ju pozoroval, potom som vystihol moment, keď fľaša so šťavou opustila stoličku a sám som sa tam usalašil, takže keď Majka po pamäti kládla fľašu naspäť, strčila mi ju rovno do načiahnutej ruky.
— Ďakujem, — povedal som a odpil som si zo šťavy.
Majka zdvihla hlavu.
— Á, to si ty? — ozvala sa mrzuto. — Čo máš?
— Len tak som prišiel, — povedal som dobromyseľne. — Dobre si sa prešla?
— Ani na um mi nezišlo, — ohradila sa Majka a vzala mi fľašu. — Sedím tu ani priklincovaná, včera večer som nič nerobila, toľko sa mi tu toho nahromadilo… Kdeže prechádzky!
Vrátila mi fľašu, bezmyšlienkovite som si odpil. Čosi ma znepokojovalo. Odrazu akoby mi závoj spadol z očí: Majka bola oblečená domácky, vo svojej obľúbenej huňatej blúzke a v krátkych nohaviciach, na hlave mala šatku, spod ktorej vykúkali vlhké vlasy.
— Sprchovala si sa? — spýtal som sa tupo.
Odpovedala čosi, no i tak som už všetko pochopil. Vstal som a pedantne som postavil fľašu na stoličku. Čosi som zahundral, nepamätám sa čo. Sám neviem, ako som sa ocitol na chodbe, potom vo svojej kabíne, neviem prečo som zhasil horné svetlo, zapol nočnú lampu, ľahol som si na posteľ a obrátil som sa tvárou k stene. Zasa sa ma zmocnila triaška. Hlavou mi vírili útržky myšlienok: „Teraz je už naozaj po všetkom, všetko je zbytočné, teraz už definitívne a nenávratne.“
Pristihol som sa, že zasa napínam sluch. A zasa som čosi počul, čosi nenáležité. Vyskočil som, vrhol som sa k nočnému stolíku, vzal som tabletku na spanie a položil som si ju pod jazyk. Nato som si zasa ľahol. Po stenách dupotali jašterice, tmavá povala sa pomaly krútila, nočná lampa raz celkom zhasínala, raz zasa žiarila neznesiteľne jasno, v kútoch zúfalo bzučali hynúce muchy. Zdalo sa mi, že prišla Majka, znepokojene ma pozorovala, čímsi ma prikryla a odišla. Nato prišiel Vadik, sadol si mi k nohám a oboril sa na mňa: „Čo sa tu váľaš? Celá komisia na teba čaká, a ty sa rozvaľuješ.“ „Hovor hlasnejšie,“ povedala mu Ninon, „má čosi s ušami, nepočuje.“ S kamennou tvárou som vyhlásil, že to všetko je hlúposť. Vstal som a všetci sme vošli do rozbitého Pelikána, celá organika v ňom sa rozpadla a napĺňal ho ostrý pach amoniaku, ako vtedy v chodbe. Vlastne to ani nebol Pelikán, vyzeralo to skôr na stavenisko, tmolili sa tu moji chlapci, pristávacia cesta sa ligotala v slnku a ustavične som sa bál, že Tom prejde dve múmie, čo ležali naprieč, totiž všetci si mysleli, že sú to múmie, v skutočnosti bol to Komov a Vanderhose, lenže to si nik nemal všimnúť, lebo sa zhovárali a len ja som ich počul. Jednako pred Majkou sa nikde neschováš. „Vari nevidíte, že mu je zle?“ povedala zlostne a položila mi na ústa a nos vlhkú vreckovku, namočenú v čpavku. Takmer som sa zadusil, pokrútil som hlavou a sadol som si na lôžku.
Oči som mal otvorené a vo svetle nočnej lampy som pred sebou videl človeka. Stál tesne pri lôžku, nakláňal sa nado mnou a pozorne mi hľadel rovno do tváre. V matnom svetle sa zdal tmavý, takmer čierny — fantastická vykrivená postava bez tváre, hmlistá, bez presných obrysov, na prsiach a na pleci mu ležal taký istý nejasný, nezreteľný odblesk.
Už som presne vedel, ako sa to skončí. Načiahol som k nemu ruku a ruka mi prešla cez neho ako cez povetrie. Človek pri mojom lôžku sa zakolísal, strácal sa, až zmizol bez stopy. Hodil som sa na chrbát a zatvoril som oči. Ach, len neprepadnúť panike! A viete, že alžírsky bej má pod nosom hrču? Predstavte si, pod samým nosom… Bol som mokrý ako myš a bolo mi strašne dusno. Len-len že som sa nezadusil.
4. kapitola
PRÍZRAKY A ĽUDIA
Zobudil som sa neskoro a s ťažkou hlavou, pevne rozhodnutý hneď po raňajkách utiahnuť sa niekde s Vanderhosem a všetko mu vyrozprávať. Myslím, že ešte nikdy v živote som nebol taký nešťastný. Pre mňa sa všetko skončilo, preto som sa ani nenamáhal s rannou rozcvičkou, dal som si iba veľmi silnú iónovú sprchu a pomaly som kráčal do jedálne. Už na prahu som si uvedomil, že včera večer som pre všetky svoje nepríjemnosti celkom zabudol vydať kuchárovi príkazy k raňajkám, a to ma definitívne dorazilo. Zašomral som na pozdrav čosi nezrozumiteľné a cítiac, že sa od žiaľu a hanby červenám ako varený rak, sadol som si na svoje miesto a skormútene som si obzrel stôl, pričom som sa usiloval nedotknúť sa pohľadom nikoho. Jedlo bolo, pravdu povediac, kláštorné, ani pre dákych novicov. Všetci sa kŕmili čiernym chlebom a mliekom. Vanderhose si krajec posýpal soľou, Majka si ho natrela maslom, Komov žul suchý chlieb, mlieka sa ani nedotkol.
Vôbec som nemal chuť na jedlo. Bolo mi strašne, už len keď som si pomyslel, že by som mal dačo hrýzť. Vzal som si pohár mlieka a odchlipol som si. Všimol som si, že ma Majka pozoruje a že by sa ma veľmi chcela spýtať, čo je so mnou a vôbec. Jednako nespytovala sa na nič a Vanderhose začal rozvláčne vykladať, aký užitočný zo zdravotného hľadiska je hladovkový deň a ako dobre, že dnes máme práve takéto raňajky a nie iné. Podrobne nám vysvetlil, čo je pôst a čo je veľký pôst a s úctou spomenul prvých kresťanov, ktorí sa vo veci dobre vyznali. Začal nám rozprávať, čo sú hody, no čoskoro si uvedomil, že sa priveľmi dal uniesť opisom palaciniek s kaviárom, s jeseterom, lososom a s inými lahôdkami, prerušil svoj výklad a v rozpakoch sa pustil uhládzať si bokombrady. Rozhovor nie a nie sa rozprúdiť. Ja som sa znepokojoval o seba, Majka sa zasa znepokojovala o mňa. A pokiaľ ide o Komova, tak ako včera, ani dnes nebol vo svojej koži. Oči mal červené, zväčša hľadel na stôl, len chvíľami dvíhal hlavu a obzeral sa, ani čo by ho niekto oslovoval: Namrvil okolo seba strašne veľa chleba a omrviniek jednostaj pribúdalo, takže najradšej by som mu dal po rukách ako decku. Slovom, naša malá spoločnosť sedela veľmi skľúčene a úbohý Vanderhose už celkom ustal, čo sa nás márne usiloval rozptýliť.