Práve sa mordoval s akýmsi dlhánskym otupným príbehom, ktorý si práve vymyslel a nijako ho nemohol doviesť do konca, keď vtom Komov vydal čudný tlmený zvuk, akoby mu v krku uviazol kúsok suchého chleba. Pozrel som naňho ponad stôl a preľakol som sa. Komov sedel vzpriamene, oboma rukami zakvačený do okraja stolovej dosky, červené oči mu vyliezali z jamôk, hľadel kdesi popri mne a rýchlo strácal farbu v tvári. Obrátil som sa a zmeravel som. Pri stene, medzi filmotékou a šachovým stolíkom stál môj nedávny prízrak.
Teraz som ho videl celkom jasne. Bol to človek, v každom prípade humanoid, malý, vycivený, celkom nahý. Pokožku mal tmavú, takmer čiernu a ligotala sa mu, ani čo by ju mal pokrytú olejom. Tvár som mu nerozoznal, alebo som si ju nezapamätal, no tak ako v mojom nočnom príšernom sne, hneď mi udrelo do očí, že človiečik bol celý akýsi pokrivený a akoby rozmazaný. A ešte oči — veľké, tmavé, celkom nehybné, slepé ani oči sochy.
— Ale veď je tu! Tu je! — zvrieskol Komov. Ukazoval prstom celkom inde, kde pred mojimi očami, rovno z povetria vznikla nová postava. Bol to ten istý nehybný, lesknúci sa prízrak, no teraz zmeravel v rýchlom skoku, v behu, ako fotografia šprintéra na štarte. V tej chvíli sa mu Majka vrhla na nohy. Kreslo s hrmotom odletelo nabok, Majka s bojovným výkrikom preskočila cez prízrak a vrazila do obrazovky videofónu. Ešte som stačil spozorovať, ako sa prízrak zakolísal a začal sa tratiť, keď Komov už kričal:
— Dvere! Dvere!
Vtom som videl, ako ktosi maličký, biely a matný ako stena jedálne, zohnutý v nečujnom behu vkĺzol do dverí a zmizol v chodbe. Vyrútil som sa za ním.
Dnes si na to spomínam s hanbou, no vtedy mi bolo celkom ľahostajné, čo je to za tvor, odkiaľ je, prečo je tu a načo. Cítil som len nesmiernu úľavu, lebo som vedel, že od tejto chvíle sa nenávratne končia všetky moje desivé sny a strachy a ovládala ma len vášnivá túžba dohoniť človiečika, schmatnúť ho, sputnať a dovliecť sem.
Vo dverách som sa zrazil s Komovom, zhodil som ho z nôh, potkol som sa oňho, štvornožky som prebehol po chodbe, no chodba bola už pustá, iba čo tuho rozvoniavalo známym čpavkovým pachom. Vzadu Komov čosi kričal a rýchlo dupotali podpätky. Vyskočil som, prehnal som sa cez kesón, vkĺzol som do prielezu, ktorý sa ešte nestačil uzavrieť membránou, a vybehol som von, do fialového slnečného jasu.
Hneď som ho zbadal. Utekal k stavenisku, bežal ľahko, bosými nohami sa sotva dotýkal zamrznutého piesku, ešte vždy taký pokrivený a v behu akosi čudne pohyboval roztiahnutými lakťami, no teraz nebol tmavý ani matne biely, ale svetlo-fialový a na jeho chudých pleciach a bokoch sa lesklo slnko. Utekal rovno k mojim robotom. Spomalil som. Čakal som, že sa ich zľakne a zabočí vpravo alebo vľavo, no nezľakol sa, prebehol na desať krokov od Toma a vlastným očiam som neveril, keď mu tento vznešený hlupák zdvorilo zasignalizoval zvyčajné „čakám na príkazy“.
— K močiaru! — udychčane kričala vzadu Majka. — Zatlač ho k močiaru!
Malý domorodec i tak bežal k močiaru. Musím povedať, že vedel bežať, a vzdialenosť medzi nami sa skracovala veľmi pomaly. Vietor mi svišťal v ušiach, v diaľke čosi kričal Komov, no Majka ho energicky prehlušovala.
— Väčšmi doľava, doľava! — vášnivo vrieskala. Bežal som teda väčšmi doľava, vybehol som na pristávaciu cestu, na dokončenú časť, rovnú, s veľmi pohodlným vrúbkovaným povrchom a tu sa mi začalo lepšie dariť — začal som ho doháňať. „Neujdeš,“ opakoval som si, „nie, braček, teraz mi už neujdeš. Za všetko sa mi zodpovieš…“ Uprene som hľadel na jeho rýchlo sa pohybujúce lopatky, na mihajúce sa holé nohy, na chumáče pary, čo sa mu dvíhali spoza pleca. Triumfálne som ho doháňal. Pristávacia plocha sa končila, no po sivú clonu nad močiarom ostávalo už len asi sto krokov. Rýchlo som ho doháňal.
Dobehol na okraj močariská k pochmúrnej húštine zakrpateného tŕstia a zastal. Pár sekúnd stál akoby nerozhodne, potom sa ponad plece obzrel na mňa, takže som znova videl jeho veľké tmavé oči, už vôbec nie nehybné, ale veľmi bystré a akoby rozosmiate, nato si odrazu čupol, rukami si objal kolená a začal sa kotúľať. Nepochopil som hneď, čo sa stalo. Iba teraz tu stál človek, čudný, možno ani nie človek, no podľa výzoru predsa človek, a vtom tento človek zmizol a po močiari, cez nepriechodné bezodné trasovisko sa kotúľa akýsi absurdný sivý bochník a rozstrekuje blato a kalnú vodu. A ešte ako sa kotúľa! Nestačil som dobehnúť k brehu a už zmizol za chuchvalcami hmly a spoza sivastého závoja doliehal len zatíchajúci šelest, plieskanie a akýsi tenučký prenikavý piskot.
S dupotaním dobehla Majka. Zastala pri mne a ťažko dýchala.
— Ušiel — konštatovala zlostne.
— Ušiel, — prisvedčil som.
Chvíľu sme stáli a upierali sme pohľad na husté kotúče hmly. Potom si Majka utrela pot z čela a zarecitovala:
— Pred babkou som ušiel, pred dedkom som ušiel…
— A pred tebou, ubytovateľka, tobôž ujdem, — dodal som a obzrel som sa dozadu.
Nuž tak. Hlupáci utekali, no a múdri, ako iste viete, stáli a hľadeli. Boli sme tu s Majkou sami. Malé postavičky Komova a Vanderhoseho sa černeli ďaleko vzadu vedľa lode.
— Ale sme sa poriadne prebehli, — utrúsila Majka, ktorá tiež pozerala k lodi. — Aspoň tri kilometre, čo vy na to, kapitán?
— Súhlasím s vami, kapitán, — ozval som sa.
— Počúvaj, — zamyslene povedala Majka. — A čo ak sa nám to všetko len zamarilo?
Schmatol som ju za plecia. Pocit voľnosti, zdravia, vytrženia, obrovských žiarivých perspektív vybuchol vo mne s novou silou.
— Čo ty o tom vieš, ty žabec, — reval som a triasol som ju zo všetkých síl, pričom som sa len-len že nerozplakal od šťastia. — Čo ty vieš o halucináciách! A radšej keby si o tom ani nikdy nič nevedela! Ži si šťastlivo a nezamýšľaj sa nad ničím takým!
Majka iba prekvapene klipkala očami a pokúšala sa mi vytrhnúť, až som ju nakoniec poriadne mykol, objal okolo pliec a vliekol k lodi.
— Počkaj, — slabo sa bránila ohromená Majka. — Ozaj, čo to vystrájaš… Ale veď ma pusť, čo sú toto za nežnosti!
— Poďme, poďme, — opakoval som. — Poďme! Ale nám teraz miláčik doktora Mboga dá, cítim, že sme tieto preteky zbytočne usporiadali, veruže zbytočne…
Majka sa mi vytrhla, chvíľočku postala, potom si čupla, zohla hlavu, rukami si objala kolená a naklonila sa dopredu.
— Nie, — povedala a vystrela sa. — Toto nechápem.
— Ani nemusíš, — povedal som. — Komov nám všetko vysvetlí. Najprv nás vyhreší, veď sme mu zmarili kontakt, no a potom vysvetlí…
— Počúvaj, ale je zima! — povedala Majka a podskočila na mieste. — Bežíme?
Utekali sme. Prvé vytrženie oslablo a začal som premýšľať, čo sa vlastne stalo. Vysvitlo, že planéta je obývaná! A ešte ako obývaná — veľkými antropoidnými bytosťami, azda rozumnými, ba azda i civilizovanými…
— Stas, — zakričala Majka v behu, — žeby to bol Panťan?
— Odkiaľ by sa tu vzal? — začudoval som sa.
— No… odkiaľ… My predsa nepoznáme všetky podrobnosti projektu. Možno sa presídľovanie už začalo.
— Ale nie, — namietol som. — Na Panťana sa neponáša. Panťania sú vysokí, s červenou pokožkou… No a chodia oblečení, doparoma, a tento je celkom nahý!
Zastali sme pred prielezom a pustil som Majku prvú.
— Bŕ-ŕ-ŕ! — striasla sa a šúchala si plecia. — Tak čo, ideme si po hubovú polievku?
— Za plný tanier, — povedal som.
— Poriadne omastenú, — doplnila Majka.
— Okorenenú a opaprikovanú, — dokončil som. Ukradomky sme vošli do kabíny, no nepodarilo sa nám pritajiť sa. Už nás čakali. Komov chodil hore-dolu po kabíne, ruky mal založené za chrbtom, a Vanderhose, zahľadený do prázdna a s vystrčenou čeľusťou, namotával si bokombrady: pravú na prst pravej ruky a ľavú na prst ľavej. Keď nás Komov videl, zastal, no Majka ho nepustila k slovu.
— Ušiel, — oznámila vecne. — Ušiel rovno cez močiar, a to veľmi nezvyčajným spôsobom…
— Počkajte, — prerušil ju Komov.
„A teraz sa to začne,“ pomyslel som si a pripravil som sa na nadávky a hrešenie. No mýlil som sa. Komov prikázal, aby sme si sadli, nato si i sám sadol a oslovil ma:
— Počúvam vás, Popov. Porozprávajte všetko a do najmenších podrobností.
Zaujímavé, ale ani som sa nezačudoval. Takýto zvrat sa mi zdal celkom prirodzený. A porozprával som všetko — o šuchote, o pachu, o detskom plači, o ženských výkrikoch, o čudnom dialógu včera večer i o čiernom prízraku dnes v noci. Majka ma počúvala s otvorenými ústami, Vanderhose sa mračil a vyčítavo pokyvoval hlavou a Komov mi uprene hľadel do tváre. Prižmúrené oči mal zasa prenikavé a chladné, tvár mu stvrdla, chvíľami si hrýzol spodnú peru, napäto prepletal prsty a lúskal článkami. Keď som skončil, zavládlo mlčanie. Potom sa Komov spýtal:
— Ste si istý, že to plakalo dieťa?
— Nuž… áno. Aspoň to veľmi pripomínalo detský plač.
Vanderhose hlasno vydýchol a dlaňou pobúchal po bočnom operadle kresla.
— A ty si to všetko vydržal! — zdesene zvolala Majka. — Úbohý Stasik!
— Musím ti povedať, Stas… — dôrazne prehovoril Vanderhose, no Komov mu skočil do reči.
— A skaly? — spýtal sa.
— Aké skaly? — nepochopil som.
Odkiaľ sa vzali skaly?
— Tie na stavenisku? Akiste ich roboty navláčili. Ako to súvisí?
— Odkiaľ roboty mohli vziať skaly?
— Nuž… — začal som a hneď som aj stíchol. Naozaj, odkiaľ?
— Všade okolo je piesočná pláž, — pokračoval Komov. — Nikde ani kamienok. Roboty stavenisko neopúšťali. Teda odkiaľ sú na pristávacej ploché okruhliaky a konáre? — Prebehol po nás pohľadom a uškrnul sa. — Sú to, prirodzene, len rečnícke otázky. Môžem vám povedať, že za kormou, rovno pod majákom, máme celú kopu okruhliakov. Veľmi zaujímavú kopu. Mohol by som tiež dodať… Prepáčte, Stas, skončili ste? Ďakujem. A teraz počúvajte, ako to bolo so mnou.
Vysvitlo, že ani Komovovi nebolo ľahko. Pravda, jeho útrapy boli trochu odlišného druhu. Boli to útrapy intelektu. Druhý deň po príchode, keď púšťal do jazera panťanské ryby, dvadsať krokov od seba spozoroval čudnú jasnočervenú škvrnu, ktorá sa rozplynula a zmizla, skôr ako si trúfol priblížiť sa k nej. Nasledujúci deň našiel na samom vrcholci kóty 12 zdochnutú rybu, zrejme jednu z tých, čo včera vypustil do jazera. Štvrtý deň nad ránom sa prebudil a jasne cítil, že v kabíne je niekto cudzí. Nenašiel nikoho, no zdalo sa mu, akoby počul cvaknúť membránu prielezu. Keď vyšiel z lode, našiel, po prvé, hŕbu skál pri korme a po druhé, skaly a kôpky konárov na stavenisku. Po rozhovore so mnou si už bol istý, že v okolí lode čosi nie je v poriadku. Prieskumné skupiny si akiste nevšimli nejaký nesmierne dôležitý faktor, pôsobiaci na planéte. Nepodnikol veľmi rázne kroky len preto, lebo bol hlboko presvedčený, že prieskumníci by si nemohli nevšimnúť rozumný život. Urobil však všetky opatrenia, aby sa oblasť, kde pracuje naša skupina, nestala objektom invázie „zvedavých zaháľačov“. Preto sa zo všetkých síl usiloval sformulovať znalecký záver tak, aby nevzbudil ani najmenšie pochybnosti. Moje vzrušenie, striedajúce sa so stavmi depresie, mu skvele potvrdzovalo predbežný záver, že neznáme bytosti môžu prenikať do lode. Vyčkával na tú chvíľu a dočkal sa jej dnes ráno.
— Zhrňujem, — pokračoval ani na prednáške. — Napriek údajom predbežných výskumov prinajmenšom túto oblasť planéty obývajú veľké stavovce, pričom sa dá s určitosťou predpokladať, že sú to rozumné bytosti. Zrejme sú to troglodyty, ktoré sa prispôsobili životu v podzemných priestoroch. Vychádzajúc z toho, čoho sme boli svedkami, priemerný domorodec anatomicky pripomína človeka, má veľmi výraznú schopnosť mimikry a akiste v súvislosti s tým i schopnosť vyvolávať fantómy, ktoré ho majú chrániť a lákať pozornosť od neho. Musím povedať, že z veľkých stavovcov sa táto schopnosť doteraz prejavila len u niektorých hlodavcov na Pandore, na Zemi u niektorých druhov hlavonožcov mäkkýšov. A teraz by som chcel osobitne zdôrazniť, že i pri týchto neľudských a vcelku nehumanoidných vlastnostiach tunajší domorodec nielen v anatomickom, ale i vo fyziologickom a hlavne v neurologickom zmysle je neobyčajne, neslýchane blízky pozemšťanovi. Skončil som.
— Ako to — skončil? — vykríkol som preľaknuto. — A moje hlasy? Teda to boli halucinácie?
Komov sa usmial.
— Upokojte sa, Stas, — povedal. — S vami je všetko v poriadku. Vaše „hlasy“ sa dajú ľahko vysvetliť, ak predpokladáme, že hlasový orgán domorodcov je identický s naším. Zhoda hlasového orgánu plus vyvinutá schopnosť imitovať plus hypertrofická fonetická pamäť…
— Počkajte, — ozvala sa Majka. — Chápem, že mohli vypočuť naše rozhovory, ale čo ten ženský hlas?
Komov prikývol.
— Áno, musíme predpokladať, že boli pri agónii.
Majka zahvízdala.
— Priveľmi zložité, — zašomrala zamyslene a pochybovačne.
— Navrhnite iné vysvetlenie, — chladne povedal Komov. — Napokon akiste sa čoskoro dozvieme mená mŕtvych. Ak sa pilot volal Alexander…
— No dobre, — povedal som. — A detský plač?…
— Ste si istý, že plakalo dieťa?
— S čím by som si to mohol pomýliť?
Komov sa na mňa zahľadel, prstom si mocne pritlačil hornú peru a odrazu tlmene zabrechal. Presne tak — zabrechal, iné slovo na to neviem nájsť.
— Čo to bolo? — spýtal sa. — Pes?
— Vyzerá to tak, — povedal som s rešpektom.
— Nuž aby ste vedeli, práve som povedal vetu v jednom nárečí Leonidy.
Ohromilo ma to. Majku tiež. Chvíľu všetci mlčali. Bolo to nepochybne tak, ako povedal Komov. Všetko sa vysvetlilo, všetko vyšlo nádherne, ale… Prirodzene, bolo veľmi príjemné uvedomovať si, že všetky hrôzy sú za nami a že práve našej skupine sa pošťastilo objaviť ďalšiu humanoidnú rasu. Zároveň to však znamenalo rozhodujúcu zmenu v našich osudoch. A nielen v našich. Po prvé, i laikovi bolo jasné, že to znamená koniec projektu „Koráb“. Táto planéta je obývaná, pre Panťanov sa bude musieť pohľadať iná. Po druhé, ak sa definitívne zistí, že domorodci sú rozumné bytosti, určite nás odtiaľto hneď poženú a namiesto nás sem príde Komisia pre kontakty. Všetky tieto dôsledky boli jasné nielen mne, ale, prirodzene, aj ostatným. Vanderhose sa rozladene mykol za bokombrady a povedal:
— Ale prečo práve rozumné bytosti? Podľa mňa, predbežne vôbec nič nedokazuje, že sú rozumné, čo poviete, Gennadij?
— Netvrdím, že sú rozumné — ozval sa Komov.
— Povedal som len, že sú všetky dôvody predpokladať to.
— Ale aké sú to tie všetky dôvody? — pokračoval namrzene Vanderhose. Vôbec sa mu nechcelo opustiť vysedené miestečko. Táto jeho slabosť — láska k vysedeným miestam — bola známa. — Čo sú to vlastne za dôvody? Nebodaj vonkajší výzor…
— Nejde len o anatómiu, — povedal Komov.
— Skaly pod majákom sú poukladané v istom poriadku, sú to akési znaky. Skaly a konáre na pristávacej ceste… Nechcem nič kategoricky tvrdiť, no všetko nasvedčuje, že sa s nami pokúšajú nadviazať kontakt humanoidy s prvobytnou kultúrou. Tajný prieskum a zároveň dary, alebo azda varovanie…
— Áno, to by mohlo byť, — zahundral Vanderhose a upadol do depresie.
Chvíľu sme všetci mlčali, potom sa Majka potichu spýtala:
— A z čoho vyplýva, že sú nám svojím fyziologickým a nervovým založením takí veľmi blízki?
Komov spokojne prikývol.
— Aj pre tento predpoklad máme len nepriame dôvody, — povedal. — No sú to dostatočne závažné dôvody. Po prvé, domorodci vedia vniknúť do lode. Loď ich vpúšťa. Pre porovnanie pripomeniem, že ani Tagorec, ba ani Panťan, hoci sa tak veľmi ponášajú na človeka, nevedia prekonať membránu prielezu. Jednoducho prielez sa pred nimi neotvorí.
Tu som sa plesol po čele.
— Doparoma! To teda znamená, že moje roboty boli úplne v poriadku. Podľa všetkého domorodci jednoducho pobehúvali pred Tomom a ten sa zastavil, lebo sa bál, že vrazí do človeka… Domorodci pravdepodobne pokladali Toma za živú bytosť, rozhadzovali rukami a celkom náhodou mu zasignalizovali: „Nebezpečenstvo! Hneď do lode!“ To je predsa veľmi jednoduchý signál… — Ukázal som im ho. — No a moji chlapci sa opreteky hnali do podpalubia… Pravdaže, takto to všetko bolo… Veď som to práve videl na vlastné oči: Tom reagoval na domorodca ako na človeka.