Záznam sa končil tiež v polslove.
Aby som pravdu povedal, veľmi to na mňa nezapôsobilo. Čo s tým má spoločné galaktický ideál? Podľa môjho názoru ľudia vo vesmíre sa vôbec nestávajú nejakými galaktickými ľuďmi. Ba povedal by som, že je to práve opačne: ľudia prinášajú do vesmíru Zem — pozemský komfort, pozemské normy, pozemskú morálku. Ak už ide o to, pre mňa, ale i pre všetkých mojich známych ideálom budúcnosti je naša malá planétka, rozšírená do najvzdialenejších kútov Galaxie, a potom azda i za jej hranice. Približne v takomto zmysle som vysvetľoval Majke svoje názory, no odrazu sme si všimli, že v kabíne je i Vanderhose a počúva nás azda už i dlhší čas. Stál opretý o stenu, šuchoril si rysie bokombrady a hľadel na nás so zamyslene roztržitým výrazom ťavy. Vstal som a ponúkol som mu stoličku.
— Ďakujem, — povedal Vanderhose, — no radšej si postojím.
— A čo si o tom myslíte vy? — bojovne sa opýtala Majka.
— O čom?
— O vertikálnom pokroku.
Vanderhose chvíľu mlčal, nato vzdychol a vyhlásil:
— Nevieme, kto prvý objavil vodu, no istotne to neboli ryby.
Zamysleli sme sa. Napokon sa Majkina tvár rozžiarila, zdvihla prst a zvolala:
— Ó!
— Na to som neprišiel ja, — melancholicky povedal Vanderhose. — Je to veľmi starý aforizmus. Dávno sa mi páči, ibaže nebola príležitosť použiť ho. — Chvíľu mlčal a potom povedal: — Pokiaľ ide o palubný denník… Predstavte si, naozaj bolo také pravidlo.
— Aký palubný denník? — začudovala sa Majka. — Ako s tým súvisí palubný denník?
— Komov ma požiadal, aby som pohľadal pravidlá, ktoré nariaďujú zničiť palubný denník, — smutne vysvetlil Vanderhose.
— No a? — spýtali sme sa zároveň. Vanderhose neodpovedal hneď, potom hodil rukou.
— Hanba, — povedal. — Vysvitlo, že existuje jedno také pravidlo. Správnejšie, že existovalo. V starej „Zbierke inštrukcií“. V novej nie je. Odkiaľ som to mal vedieť? Nie som historik…
Stíchol a dlho sa neozýval. Majka sa netrpezlivo pohniezdila.
— Áno, — pokračoval Vanderhose. — Nuž takto je to: ak astronaut stroskotal na neznámej planéte, obývanej rozumnými bytosťami, nehumanoidmi, alebo humanoidmi, no žijúcimi v štádiu veľmi výraznej strojovej civilizácie, bol povinný zničiť všetky kozmografické mapy a palubné denníky.
Vymenili sme si s Majkou pohľad.
— Ten nešťastník veliteľ Pelikána, — hovoril ďalej Vanderhose, — akiste výborne poznal staré zákony. Toto pravidlo má aspoň dvesto rokov, vymysleli ho ešte v začiatkoch astronautiky, a to len tak z hlavy, rátali so všetkými možnosťami. Lenže či sa dá všetko predvídať? — Vzdychol si. — Pravdaže, mohol som sa dovtípiť, prečo bol palubný denník zotretý. Komov sa dovtípil… A viete, ako reagoval, keď som mu to povedal?
— Ako? — zaujímal som sa.
— Prikývol a prešiel k ďalším veciam, — povedala Majka.
Vanderhose s obdivom pozrel na ňu.
— Správne! — povedal. — Presne tak: prikývol a šiel ďalej. Ja na jeho mieste by som sa celý deň radoval, že som taký dôvtipný…
— Čo z toho vlastne vyplýva? — povedala Majka. — Nehumanoidi, alebo humanoidi, no v štádiu strojovej civilizácie… Ničomu nerozumiem. Ty áno? — spýtala sa ma.
Ohromne ma zabáva Majkin spôsob hrdo vyhlasovať, že ničomu nerozumie. I ja to zavše robievam.
— No predsa prišli k Pelikánovi na bicykloch, — doberal som si ju.
Majka netrpezlivo hodila rukou.
— Strojová civilizácia tu nie je, — zahundrala. — Ani nehumanoidi…
Vtom sa z interkomu ozval Komov hlas:
— Vanderhose, Glumovová, Popov! Prosím, aby ste prišli do kabíny.
— Už je to tu! — povedala Majka a rezko vyskočila.
Húfne sme sa vovalili do kabíny. Komov stál pri stole a vkladal do plastikového puzdra prenosný translátor. Podľa polohy prepínačov bol translátor zapnutý na palubný počítací stroj. Komov sa tváril nezvyčajne ustarostene, vyzeral akosi veľmi ľudsky, bez tej preňho typickej chladnej sústredenosti, čo sa už všetkým zunovala.
— Odchádzam, — oznámil nám. — Prvá rekognoskácia. Jakov, vy tu ostávate ako môj zástupca. Najdôležitejšie je zabezpečiť nepretržitú kontrolu a nerušenú prácu palubného počítacieho stroja. Ak by sa zjavili domorodci, hneď mi to oznámte. Odporúčam určiť k rozhľadovým obrazovkám trojsmennú službu. Maja, hneď choďte k obrazovkám. Stas, tam sú moje rádiogramy. Odošlite ich čo najskôr. Nazdávam sa, že vám nemusím vysvetľovať, prečo nikto nesmie opustiť loď. To je všetko. Dajte sa do práce.
Sadol som si k rádiostanici a pustil sa do roboty. Za mojím chrbtom sa Komov s Vanderhosem o čomsi potichu zhovárali. Majka na druhom konci kabíny nastavovala obrazovky kruhového výhľadu. Roztriedil som rádiogramy. Áno, kým sme riešili filozofické problémy, Komov urobil riadny kus práce. Takmer všetky jeho rádiogramy boli odpoveďami. Keďže som nedostal špeciálne príkazy, poradie súrnosti som zostavil sám.
ER-2, KOMOV–CENTRUM, GORBOVSKÉMU. ĎAKUJEM ZA LÁSKAVÝ NÁVRH, NEPOKLADÁM SA ZA OPRÁVNENÉHO VYTŔHAŤ VÁS Z DÔLEŽITEJŠEJ PRÁCE, BUDEM VÁS INFORMOVAŤ O VŠETKÝCH NOVINKÁCH.
ER-2, KOMOV–CENTRUM, BADEROVI. MUSÍM SA ZRIECŤ FUNKCIE HLAVNÉHO XENOLÓGA PROJEKTU „KORÁB-2“. ODPORÚČAM AMIREDŽlBIHO.
ER-2, KOMOV — ZÁKLADNÁ, SIDOROVOVI. VEĽMI ŤA PROSÍM, YACHRÁŇ MA PRED DOBROVOĽNÍKMI.
ER-2, KOMOV — EURÓPSKE TLAČOVÉ STREDISKO. DOMBINIMU. PRÍCHOD VÁŠHO VEDECKÉHO KOMENTÁTORA POKLADÁM ZA PREDČASNÝ. PROSÍM, ABY STE INFORMÁCIE ŽIADALI OD CENTRA, KOMISIA PRE KONTAKTY.
A tak ďalej, v podobnom duchu. Päť rádiogramov bolo adresovaných do Hlavného informačného strediska. Tým som nerozumel.
Práve som najintenzívnejšie pracoval, keď znova zadrnčal dešifrátor.
— Odkiaľ? — spýtal sa ma Komov z druhého konca kabíny. Stál vedľa Majky a prezeral si okolie.
— „CENTRUM, HISTORICKÉ ODDELENIE…“ — prečítal som.
— No, konečne! — zvolal Komov a pristúpil ku mne.
— „… PROJEKT „KORÁB“, — čítal som. — ER-2, VANDERHOSEMU, KOMOVOVI. INFORMÁCIA. VAMI OBJAVENÁ LOĎ REGISTRAČNÉ ČÍSLO TAKÉ A TAKÉ JE EXPEDIČNÁ RAKETA „PÚTNIK“ ZAREGISTROVANÁ V PRÍSTAVE DEJMOS, ODIŠLA DRUHÉHO JANUÁRA ROKU DVESTOTRIDSAŤJEDEN NA SLOBODNÝ VÝSKUM DO ZÓNY „C“. POSLEDNÝ RAZ SA OHLÁSILA ŠIESTEHO MÁJA DVESTOTRIDSAŤŠTYRI Z OBLASTI „TIEŇ“. POSÁDKA: MARIA-LUJZA SEMIONOVOVA A ALEXANDER PAVLOVIČ SEMIONOV. OD DVADSIATEHOPRVÉHO APRÍLA DVESTOTRIDSAŤTRI CESTUJÚCI: PIERRE ALEXANDROVIČ SEMIONOV. ARCHÍV „PÚTNIKA“…
Ešte tam čosi bolo, no v tej chvíli som počul Komova, ako sa mi za chrbtom zasmial, takže som sa začudovane zvrtol k nemu. Komov sa smial, Komov žiaril.
— Presne to som si myslel! — povedal triumfálne a všetci sme pozerali naňho s otvorenými ústami. — To som si myslel! Je to človek! Chápete, deti? To je človek!
5. kapitola
ĽUDIA, ČO NIE SÚ ĽUDIA
— Nehýbať sa zo svojich miest! — veselo zavelil Komov, schytil puzdrá s aparatúrou a odišiel.
Pozrel som na Majku. Stála ani stĺp uprostred kabíny, pohľad mala zastretý, pery sa jej pohybovali — rozmýšľala.
Nato som pozrel na Vanderhoseho. Obrvy mal vysoko zdvihnuté, bokombrady mu trčali na obe strany, čo sa pamätám, prvý raz sa ponášal nie na cicavca, ale na rybu vytiahnutú z vody. Na výhľadovej obrazovke som videl, ako Komov, ovešaný aparatúrou, rezko kráčal popri stavenisku rovno k močiaru.
— Tak, tak! — prehovorila Majka. — Teda preto tie hračky…
— Prečo? — živo sa spýtal Vanderhose.
— Zrejme preto, že sa on s nimi hral, — vysvetlila Majka.
— Kto? — nechápal Vanderhose. — Komov?
— Nie. Semionov.
— Semionov? — prekvapene sa spýtal Vanderhose. — Hm… No a čo?
— Semionov mladší, — objasnil som netrpezlivo.
— Cestujúci. Dieťa.
— Aké dieťa?
— Semionovovcov! — povedala Majka. — Už chápete, načo mali ten šijací prístroj? Všelijaké čepčeky, košieľočky, plienky…
— Plienky! — ohromene zopakoval Vanderhose.
— Tak im sa narodilo dieťa! Áno, áno, áno! Čudoval som sa, kde nabrali cestujúceho a k tomu menovca! Ani na rozum mi… No, pravdaže!
Ozvala sa rádiovýzva. Mechanicky som sa ohlásil. Bol to Vadik. Hovoril náhlivo a polohlasne, akiste sa obával, že ho prichytia…
— Čo sa to tam u vás robí, Stas? Ale rýchlo, už aj sa presúvame ďalej.
— Také dačo sa nedá rýchlo vyrozprávať, — povedal som nespokojne.
— Len dvoma slovami. Našli ste loď Pútnikov.
— Akých Pútnikov? Čo za Pútnikov? — začudoval som sa. — Kde?
— No, tých… čo ich hľadá Gorbovskij…
— Kto ich našiel?
— No vy! Predsa ste ich našli? — Odrazu sa mu hlas zmenil. — Kontrolujem nastavenie, — povedal odmerane. — Vypínam.
— Čo našli? — spýtal sa Vanderhose. — Akú loď?
Hodil som rukou.
— Ále, akísi zvedavci… Teda, narodil sa v apríli v tridsiatom treťom a posledný raz sa ohlásili v máji v tridsiatom štvrtom… Jakov, ako často sa museli hlásiť?
— Raz mesačne, — povedal Vanderhose. — Ak je loď na voľnom výskume…
— Moment, — prerušil som ho. — Máj, jún…
— Trinásť mesiacov, — pomohla mi Majka. Neveril som a spočítal som si to sám.
— Áno, — povedal som.
— Neuveriteľné, však?
— Čo je neuveriteľné? — obozretne sa spýtal Vanderhose.
— V deň havárie, — vysvetlila Majka, — malo dieťa rok a jeden mesiac. Ako mohlo ostať nažive?
— Domorodci, — povedal som. — Semionov zotrel palubný denník, to znamená, že niekoho videl… A Komov ma zbytočne hrešil! Bol to naozaj detský plač! Vari som nikdy nepočul ročné decká?… Všetko to nahrali, a keď vyrástol, dali mu to vypočuť…
— Na nahrávanie potrebovali techniku, — poznamenala Majka.
— No, ak nenahrali, tak si zapamätali, — povedal som. — To nie je dôležité.
— Aha, — ozval sa Vanderhose. — Videl nehumanoidov, alebo humanoidov, no v štádiu strojovej civilizácie. A preto podľa predpisu zotrel palubný denník.
— Na strojovú civilizáciu to tu nevyzerá, — povedala Majka.
— Teda sú to nehumanoidi… — svitlo mi odrazu. — Kamaráti, ak tu žijú nehumanoidi, nuž je to taký prípad, že jednoducho neviem… Človek ako sprostredkovateľ, chápete? A pritom je to i človek i nie človek, humanoid i nehumanoid! To tu ešte nikdy nebolo! O takom dačom by si nik netrúfol ani len snívať!
Bol som vo vytržení, Majka tiež. Perspektívy nás oslňovali. Hmlisté, nejasné, no oslepujúco optimistické. Nešlo len o to, že prvý raz v dejinách by sa mohol nadviazať kontakt s nehumanoidmi. Navyše ľudstvo dostávalo jedinečné zrkadlo, otvárali sa pred ním dvere do predtým celkom nedostupného, nepochopiteľného sveta principiálne inej psychológie a neurčité Komovove myšlienky vertikálneho pokroku napokon získavali experimentálny základ…
— Lenže prečo by sa nehumanoidi babrali s ľudským dieťaťom? — zamyslene prehovoril Vanderhose. — Načo by im bolo a… vyznajú sa v tom vôbec?
Perspektívy trochu pohasli, no Majka hneď vyzývavo namietla: — Na Zemi sú známe prípady, keď nehumanoidi vychovali ľudské deti.
— Lenže to je na Zemi! — smutne povedal Vanderhose.
A mal pravdu. Všetky známe rozumné nehumanoidy zaostali za človekom oveľa väčšmi než vlci alebo i osmonohy. Veď taký seriózny odborník ako Krüger tvrdil, že rozumné Harrotove slizniaky hľadia na človeka so všetkou jeho technikou nie ako na jav reálneho sveta, ale iba ako na plod svojej nepredstaviteľnej fantázie…
— A pri tom všetkom ostal nažive a vyrástol! — povedala Majka.
Aj ona mala pravdu.
Som skeptickej povahy. Nerád zveličujem alebo priveľmi fantazírujem. Nie ako Majka. No tu sa jednoducho nič iné nedalo predpokladať. Ročné dieťa. Ľadová pustatina. Samo. Je predsa jasné, že samo by nemohlo vyžiť. A na druhej strane — zotretý palubný denník. Čo iné sa tu ešte dá vymyslieť? Prišli nejakí humanoidi, náhodou sa ocitli v blízkosti dieťaťa, vychovali ho a potom odleteli… Veď je to hlúposť…
— A možno neostal nažive? — nahlas uvažovala Majka. — Možno po ňom ostal len jeho plač a hlasy jeho rodičov?
Chvíľku sa mi zdalo, že všetko stroskotalo. Táto Majka vždy čosi vymyslí! No hneď som si pripomenul ďalší argument:
— Ale ako vchádza do lode? Ako rozkazuje mojim robotom? Nie, kamaráti moji, alebo sme vo vesmíre stretli presnú — rozumiete? — presnú, ideálnu imitáciu človeka, alebo je to kozmický Maugli. Nemám poňatia, čo z toho je pravdepodobnejšie.
— Ani ja neviem, — povedala Majka.
— Ani ja, — ozval sa i Vanderhose.
Z reproduktora sa rozľahol Komovov hlas:
— Na palube, pozor! Vyšiel som na pozíciu. Poriadne pozerajte okolo. Ja odtiaľto veľa nevidím. Boli rádiogramy?
Pozrel som do prijímacieho otvoru.
— Celý zväzok, — povedal som.
— Celý zväzok, — oznámil Vanderhose do mikrofónu.
— Stas, moje rádiogramy ste poslali?
— Á… ešte nie všetky, — povedal som a rýchlo som si sadol k rádiostanici.
— Ešte nie všetky, — oznámil Vanderhose.
— Čo je to za neporiadok! — vyhrešil nás Komov. — Prestaňte filozofovať a pusťte sa do roboty. Maja, dávajte pozor na obrazovku. Zabudnite na všetko a sledujte obrazovku. Popov, nech je môj posledný rádiogram o desať minút v éteri. Jakov, prečítajte, čo prišlo na moje meno…
Keď som dovysielal a obzrel som sa, všetci boli pohrúžení do práce. Majka sedela pri pulte, na panoramatickej obrazovke bolo vidieť Komovovu drobnú postavičku celkom pri brehu. Nad močiarom sa prevaľovala hmla a na všetkých tristošesťdesiatich stupňoch v polomere siedmich kilometrov od lode nebol nijaký pohyb. Komov sedel k nám chrbtom: akiste čakal, že náš Maugli príde z močiara. Majka pomaly otáčala hlavu z boka na bok, skúmala okolie a chvíľami maximálne zväčšovala niektorý podozrivý úsek — vtedy sa na obrazovkách malých monitorov zjavoval raz zvädnutý krík, inokedy fialový tieň duny na lesknúcom sa piesku, alebo nejasná škvrna v riedkej štetine zakrpatených stromov.
Vanderhose monotónne húdol do mikrofónu: „… varianty psychotypu dvojbodka šestnásť en zlomok tridsaťdva zet alebo šestnásť em… mama… zlomok tridsaťjeden epsilon…“ — „Stačí,“ prerušil ho Komov. „Ďalší.“ — „Zem Londýn Cartright, vážený Gennadij, znova vám pripomínam váš sľub, že sa ohlásite…“ — „Stačí. Ďalší.“ — „Tlačové stredisko…“ — „Stačí. Ďalej, Jakov, čítajte len to, čo je z Centra alebo zo základne.“ Pauza. Vanderhose triedi lístky. „Centrum Bader, vami požadovaná aparatúra nula sa odosiela na základňu, oznámte vaše predbežné názory v týchto bodoch, po prvé, pravdepodobné oblasti obývané domorodcami…“ — „Stačí. Ďalej…“
Vtom ma zavolali zo základne. Sidorov sa spytoval na Komova.
— Komov je na kontakte, Michail Albertovič, — povedal som previnilo.
— Kontakt sa začal?
— Ešte nie. Čakáme.
Sidorov zakašlal.
— No dobre, spojím sa s ním neskoršie. To nesúri. — Odmlčal sa. — Ste vzrušení?
Na chvíľu som sa zamyslel: naozaj, čo vlastne cítim?
— Nie žeby sme sa vzrušovali… Skôr je nám akosi čudne. Ako vo sne. Ako v rozprávke.
Sidorov vzdychol.
— Nebudem vás zdržiavať, — povedal. — Želám vám veľa šťastia.
Poďakoval som. Nato som sa oprel lakťom o pult, zaboril som bradu do dlane a znova som sa pohrúžil do svojich pocitov. Áno, všetko je to akési čudné, človek — nečlovek. Vyzerá, že ho naozaj nemožno nazývať človekom. Ľudské mláďa vychované vlkmi vyrastie ako vlk. Ak ho vychovajú medvede, nuž ako medveď. A čo keby sa osmonoh podujal vychovať ľudské mláďa? Nezjedol by ho, ale začal by ho vychovávať… Lež o to tu nejde. I medveď, i vlk, i osmonoh sú tvory pozbavené rozumu… Teda aspoň toho, čo xenológovia nazývajú rozumom. A čo ak nášho Maugliho odchovali rozumné tvory, no pritom v istom zmysle osmonohy?… Ba človeku ešte cudzejšie ako osmonohy…? Veď práve ony ho naučili vypúšťať ochranné fantómy, naučili ho mimikry. V ľudskom organizme nič nie je uspôsobené na takéto fígle, teda je to umelá adaptácia… Počkať, a načo mu je vlastne mimikry? Pred kým sa chráni? Planéta je predsa pustá! Z toho vyplýva, že nie je pustá.