Predstavil som si obrovské jaskyne, zaliate prízračným fialovým svetlom, pošmúrne zákutia, kde sa skrýva smrteľné nebezpečenstvo, a maličkého chlapca, ako sa zakráda popri slizkej stene, pripravený vo chvíli zmiznúť, rozplynúť sa v mihotavom svite a zanechať napokon nepriateľovi len svoj menlivý, strácajúci sa tieň. Chudák chlapček! Musíme ho hneď odtiaľto odviezť… Stop, stop, stop! Všetko to je hlúposť. Také dačo sa nestáva. Nestáva sa, aby existoval zložitý, rozumný život s bohatými skúsenosťami, pričom by sa vôkol neho nehmýril jednoduchší, menej rozumný život. Koľko druhov živých tvorov tu našli? Jedenásť, či dvanásť — a to v celom rozsahu od vírusu až po ľudské mláďa. Nie, to sa nestáva. Čosi tu nie je v poriadku. Len pokoj, čoskoro sa všetko dozvieme. Chlapča nám všetko porozpráva. A ak neporozpráva? Vari ľudské vĺčatá ľuďom veľa rozprávali o vlkoch? S čím ráta Komov? Zatúžil som hneď, v tejto sekunde spýtať sa Komova, s čím vlastne ráta.
Vanderhose dočítal posledný rádiogram, vystrel sa v kresle, založil ruky za hlavu a zadumane povedal:
— A veď som ja Semionovovcov poznal. Musím vám povedať, že to boli veľmi sympatickí a zároveň veľmi zvláštni ľudia. Romantici minulosti. Pravdaže, Šura poznal všetky staré zákony, ustavične ich citoval. Nám sa zdali smiešne a hlúpe, ale on v nich nachádzal akýsi pôvab… Katastrofa, agónia, do lode lezú strašné obludy… Zničiť palubný denník, zahladiť svoju stopu v priestore — veď na druhom konci stopy je Zem! Áno, to sa naňho veľmi ponáša. — Vanderhose sa na chvíľu odmlčal. — Mimochodom, takých, čo hľadajú samotu, je oveľa viac, ako si myslíme. Samota predsa nie je zlá vec, čo poviete?
— Ja o ňu nestojím, — stručne povedala Majka, pričom nespúšťala zrak z obrazovky.
— Lebo si mladá, — povedal Vanderhose. — V tvojom veku sa i Šura Semionov rád priatelil a bol šťastný, keď mal okolo seba kopu priateľov. Rád pracoval spoločne, vo veľkej hlučnej kompánii, usporadúval súťaže ostrovtipu a ustavične bol vo veselom napätí, rád zápolil, nezáleží v čom — či v skokoch s krídlami, v množstve duchaplností za časovú jednotku, alebo v ovládaní kadejakých tabuliek… vo všetkom. A pomedzi to na celé hrdlo vyspevoval v sprievode nekofónu vlastnoručne napísané kuplety… — Vanderhose vzdychol. — To všetko zvyčajne prejde, keď prichádza ozajstná láska… Napokon, o tom nič neviem. Viem len toľko, že ako dvadsaťroční odišli Šurika Mary do skupiny voľného výskumu. Odvtedy som ich vlastne už ani nevidel. Raz som sa s nimi zhováral cez video… Bol som vtedy dispečerom a Šura žiadal odo mňa povolenie na odlet z Pandory. — Vanderhose znova vzdychol. — Mimochodom, Šurov otec Pavel Alexandrovič ešte žije. Keď sa vrátime, budeme musieť zájsť za ním… — Urobil prestávku. — Ak chcete vedieť, vždy som bol proti voľnému výskumu. Archaizmus. Ľudia sa túlajú sami po vesmíre, je to nebezpečné, vedecké výsledky nepatrné, a niekedy jednoducho i prekážajú… Pamätáte sa na príbeh s Kammererom? Všetci sa tvária, akoby sme už dobyli vesmír, akoby sme vo vesmíre už boli doma. To nie je pravda. A nikdy to nebude pravda. Vesmír vždy bude vesmírom a človek len človekom. Bude síce čoraz skúsenejší, ale nijaká skúsenosť nestačí, aby sa mohol cítiť vo vesmíre ako doma… Podľa mňa Šurik a Mary aj tak nenašli vo vesmíre nič, aspoň nič také, čo by stálo za to porozprávať aspoň pri stole v jedálni.
— No zato boli šťastní, — namietla Majka, no neobrátila sa.
— Prečo si to myslíš?
— Ináč by sa predsa vrátili! Načo by čosi hľadali, keď i tak boli šťastní? — Majka nazlostene pozrela na Vanderhoseho. — Čo vôbec sa oplatí hľadať okrem šťastia?
— Mohol by som ti odpovedať, že ten, kto je šťastný, ani nič nehľadá, — povedal Vanderhose, — no nie som pripravený na takú náročnú polemiku, a napokon ani ty, čo myslíš? Skôr-neskôr začneme zovšeobecňovať pojem šťastia na nehumanoidov…
— Na palube! — znezrady sa ozval Komovovhlas. — Poriadne pozerajte!
— Práve som to chcel povedať, — poznamenal Vanderhose a Majka sa zasa obrátila k obrazovke.
Teraz sme pozerali na obrazovku všetci traja. Slnko kleslo celkom nízko, viselo už tesne nad hrebeňmi a na sopkách ležali tiene. Pristávacia cesta sa jagala, čiapka pary nad močiarom vyzerala ťažká a nehybná a jej horné vrstvy, cez ktoré sa predieralo slnečné svetlo, boli prenikavo fialové. Všetko vôkol bolo celkom nehybné, ešte i Komov.
— Päť hodín, — potichu povedal Vanderhose.
— Nemali by sme sa naobedovať? Gennadij, ako budete jesť?
— Nič nepotrebujem, — povedal Komov. — Vzal som si so sebou. Ale vy sa najedzte, neskôr na to už nemusí byť čas.
Vstal som.
— Idem dačo pripraviť. Čo si želáte na obed?
Vtom Vanderhose povedal:
— Vidím!
— Kde? — hneď sa spýtal Komov.
— Ide k nám po brehu, od ľadovca. Asi šesťdesiat stupňov vľavo od vášho smeru na loď.
— Aha, — prisvedčila Majka. — I ja ho vidím. Naozaj ide.
— Nevidím! — netrpezlivo povedal Komov. — Dajte mi koordináty podľa diaľkomeru.
Vanderhose pristrčil tvár k diaľkomeru a nadiktoval koordináty. Teraz som videl i ja: popri samom okraji čiernej vody, pomaly, akoby neochotne sa k lodi vliekla zelenkastá, čudne pokrivená postavička.
— Nie, nevidím, — povedal Komov nadurdene. — Opíšte mi ho.
— No, teda takto… — začal Vanderhose a odkašlal si. — Ide pomaly, pozerá na nás… v ruke drží za priehrštie akýchsi prútov… Zastal, nohou porýpal v piesku… Bŕŕŕ, v takom zimisku a nahý… Ide ďalej… Pozerá smerom k vám, Gennadij… Zaujímavé, anatómiu nemá ľudskú, presnejšie, nie celkom ľudskú… Zasa zastal a jednostaj pozerá k vám. Naozaj ho nevidíte, Gennadij? Máte ho predsa priamo na traverze, k vám je teraz bližšie ako k nám…
Pierre Alexandrovič Semionov, kozmický Maugli, sa blíži. Teraz bol od nás asi na dvesto metrov, a keď Majka zväčšila na monitore jeho obraz, mohli sme mu rozoznať i mihalnice na tvári. Zapadajúce slnko práve preblesklo pomedzi dva horské štíty, zasa bolo celkom vidno a po pláži sa rozprestreli dlhé tiene.
Bolo to dieťa, asi dvanásťročný chlapec, hranatý, kostnatý, dlhonohý výrastok s ostrými plecami a lakťami, no tým sa podoba s obyčajným chlapcom končila. Tvár nemal chlapčenskú, s ľudskými črtami, ale celkom nehybnú, zmeravenú, ustrnutú ako maska. Len veľké, tmavé oči mal živé a šibal nimi vľavo i vpravo ako cez otvory v maske. Uši mal veľké, odstávajúce, pravé ucho badateľne väčšie a spod ľavého ucha sa mu po krku až ku kľúčnej kosti ťahala tmavá krivá jazva — hrubá a nepravidelne zahojená. Ryšavkasté strapaté vlasy mu v nepravidelných chuchvalcoch padali na čelo a na plecia, trčali mu na všetky strany, na temene sa mu dvíhal odvážny chochol. Bola to hrozná, nepríjemná tvár mŕtvolného, sinavo-zeleného odtieňa, ligotavá, akoby namastená nejakou masťou. I celé telo sa mu lesklo. Bol celkom nahý, a keď došiel blízko k lodi a hodil na piesok kôpku vetiev, videli sme, aký je celý šľachovitý, nikde ani stopy po dojímavej detskej bezbrannosti. Bol kostnatý, no nie vycivený, a prekvapujúco šľachovitý, celkom ako dospelý, teda nie svalnatý, nie atlét, ale vyslovene šľachovitý, a zblízka mu bolo vidieť strašné kľukaté jazvy — naľavo hlbokú jazvu cez rebrá až po bok, od ktorej bol taký vykrivený, ďalšiu jazvu na pravej nohe a naprostriedku pŕs hlbokú vpadlinu. Áno, ako vidieť, nemal tu ľahký život. Planéta dôkladne poprežúvala a dohrýzla ľudské mláďa, kým si ho prispôsobila na vlastný obraz.
Bol teraz na dákych dvadsať krokov od lode, tesne pri okraji mŕtveho priestoru. Pri nohách mu ležala kôpka prútov. Stál so spustenými rukami a pozeral na loď; prirodzene, nemohol vidieť objektívy, no akoby nám hľadel rovno do očí. Ani jeho póza nebola ľudská. Neviem, ako by som to vysvetlil. Jednoducho ľudia nezaujímajú takúto pózu. Nikdy takto nestoja. Ani keď odpočívajú, ani keď na dačo čakajú, ani vo chvíli napätia. Ľavú nohu mal vysunutú trochu dozadu a máličko zohnutú v kolene, pričom sa celou váhou opieral práve o ňu, a ľavé plece vystrčil dopredu. Na okamih sa podobná póza dá zachytiť u človeka, ktorý sa chystá vrhnúť disk. No dlho sa takto nedá stáť, je to nepohodlné, aj nepekné, no chlapec takto stál pár minút, potom si odrazu čupol a začal sa prehŕňať vo svojich prútoch. Povedal som — čupol si, ale nie je to presné: spustil sa na ľavú nohu, pravú vystretú vysunul dopredu — ani pozerať naňho nebolo pohodlné, najmä keď sa začal babrať s prútmi a pomáhal si pritom pravou nohou. Potom k nám zdvihol tvár, vystrel ruku — v každej pästi držal po prútiku — a tu sa začalo čosi také, čo si vôbec netrúfnem opísať. Môžem povedať len toľko: tvár mu ožila, nie jednoducho ožila, priam explodovala pohybmi. Neviem, koľko svalov má človek na tvári, no jemu sa rozhýbali všetky odrazu, každý samostatne, každý nepretržite a každý neobyčajne zložito. Neviem, s čím by som to porovnal. Vyzeralo to, ako keď sa čerí voda v slnečnom svetle, ibaže čerenie vody je jednotvárne a chaotické, jednotvárne vo svojej chaotickosti, ale v tomto ohňostroji pohybov sa dal vytušiť akýsi rytmus, akýsi uvedomelý systém. To nebola chorobná kŕčovitá triaška, agónia, panika, lež tanec svalov, ak sa to tak dá povedať. Začalo sa to na tvári, nato sa roztancovali plecia, hruď, rozospievali sa ruky a v zovretých pästiach sa zatrepotali suché prúty, začali sa krížiť, prepletať, zápasiť, pričom vydávali šramot, zvuky pripomínajúce rachot bubnov, cvrlikanie, akoby sa pod loďou usalašil celý roj kobyliek. Netrvalo to dlhšie ako minútu, no pred očami sa mi zatmilo a zaľahlo mi v ušiach. A nato všetko začalo ochabovať. Tanec a spev prešli z paličiek do rúk, z rúk do pliec, do tváre a potom sa všetko skončilo. Znova na nás hľadela nehybná maska. Chlapec zľahka vstal, prekročil hŕbku prútov a odišiel do mŕtveho priestoru.
— Prečo mlčíte? — reval Komov. — Jakov! Jakov! Počujete ma? Prečo mlčíte?
Spamätal som sa a zrakom som pohľadal Komova. Xenopsychológ stál v napätej póze, tvárou k lodi, po piesku sa ťahal jeho dlhý tieň. Vanderhose si odkašlal a povedal:
— Počujem.
— Čo sa stalo?
Vanderhose chvíľu otáľal.
— Ani neviem, ako by som to opísal, — povedal napokon. — Azda vy, deti, sa o to pokúsite?
— Zhováral sa s nami! — povedala Majka priškrteným hlasom. — On hovoril!..
— Počúvajte! — zvolal som. — A nešiel k prielezu?
— To je možné, — povedal Vanderhose. — Gennadij, on odišiel do mŕtveho priestoru. Možno šiel k prielezu…
— Dávajte pozor na prielez, — rýchle prikázal Komov. — Ak vstúpi, hneď mi to oznámte a zatvorte sa v kabíne… — Na chvíľu sa odmlčal. — Čakám vás o hodinu, — ozval sa s akousi novou intonáciou, zvyčajným pokojným a vecným tónom a akoby hovoril odvrátený od mikrofónu. — Za hodinu si poradíte?
— Nerozumel som, — povedal Vanderhose.
— Zatvorte sa! — rozčúlene zakričal Komov rovno do mikrofónu. — Chápete? Ak vojde do lode, zatvorte sa!
— To som rozumel, — povedal Vanderhose. — Kde nás čakáte o hodinu?
Nastalo ticho.
— Čakám vás o hodinu, — zasa vecne zopakoval Komov, odvrátený od mikrofónu. — Za hodinu si poradíte?
— Kde? — spýtal sa Vanderhose. — Kde nás čakáte?
— Jakov, počujete ma? — hlasne a znepokojene sa spýtal Komov.
— Počujem vás výborne, — povedal Vanderhose a zmätene pozrel na nás. — Povedali ste, že nás o hodinu čakáte. Kde?
— Nehovoril som… — začal Komov, no vtom ho prerušil Vanderhoseho hlas, zastrený, akoby znel ďaleko od mikrofónu:
— A nemali by sme sa naobedovať? Stasovi sa tam už akiste cnie, čo myslíš, Majka?
Majka sa nervózne zachichotala.
— To je predsa on… — vyhŕkla, pichajúc prstom do obrazovky. — To je on… tam…
— Čo sa robí, Jakov? — zvrieskol Komov. Čudný hlas — ani som ho hneď nespoznal — prehovoril:
— Ja ťa, starký môj, vyliečim, postavím ťa na nohy, urobím z teba človeka…
Majka si zaborila tvár do dlaní a pritláčajúc si kolená k brade, čkala od nervózneho chichotu.
— Nič zvláštne, Gennadij, — povedal Vanderhose a utieral si vreckovkou čelo. — Nedorozumenie. Klient hovorí našimi hlasmi. Počujeme ho cez vonkajšiu akustiku. Malé nedorozumenie, Gennadij.
— Vidíte ho?
— Nie… Napokon, práve sa zjavil.
Chlapec zasa stál pri svojich prútoch, už v inej, no zasa v tej nepohodlnej póze a hľadel nám rovno do očí. Potom trochu otvoril ústa, pery sa mu čudne vykrivili, pričom obnažili ďasná a zuby v ľavom kúte úst a počuli sme Majkin hlas:
— Koniec koncov, keby som mala vaše bokombrady, azda by som mala iný vzťah k životu…
— Teraz hovorí Majkiným hlasom, — pokojne oznámil Vanderhose. — A teraz pozrel smerom k vám. Ešte vždy ho nevidíte?
Komov mlčal. Chlapec mal hlavu obrátenú k nemu a stál celkom nehybne, akoby skamenel — čudná postava v hustnúcom súmraku. A vtom som pochopil, že to nie je on. Postava sa rozplývala, presvital cez ňu tmavý okraj vody.
— Aha, vidím ho! — s uspokojením povedal Komov. — Stojí asi dvadsať krokov od lode, áno?
— Áno, — prisvedčil Vanderhose.
— Nie, — poprel som. Vanderhose sa prizrel lepšie.
— Veru, asi to nebude on, — prikývol napokon. — Žeby to bol… Ako to nazývate vy, Gennadij? Fantóm?
— Počkajte, — povedal Komov. — Teraz ho naozaj vidím. Ide ku mne.
— Ty ho vidíš? — spýtala sa ma Majka.
— Nie, — odpovedal som. — Už je tma.
— To nesúvisí s tmou, — namietla Majka.
Podľa všetkého mala pravdu. Slnko síce už zašlo, i súmrak zhustol, i tak som však na obrazovke rozoznával Komova a videl som rozplývajúci sa prízrak, i štartovaciu plochu, i ľadovec v diaľke, no chlapca som už nevidel.
Potom som zbadal, že si Komov sadol.
— Prichádza, — povedal polohlasne. — Teraz budem zaneprázdnený. Nevyrušujte ma. Naďalej sústredene pozorujte okolie, ale nijaké lokátory a vôbec — nijaké aktívne prostriedky. Skúste sa uspokojiť s infraoptikou. Končím.
— Úspešný lov, — zaželal mu Vanderhose a vstal. Tváril sa slávnostne. Prísne na nás pozrel ponad konček nosa, zvyčajným plavným pohybom si našuchoril bokombrady a povedal:
— Stáda sú v maštaliach, do rannej zore máme voľno.
Majka kŕčovite zívla a poznamenala:
— Nebodaj sa mi chce spať? Alebo je to od nervozity?
Mimochodom, teraz nebudeme mať veľa času na spánok, — oznámil Vanderhose. — Urobíme to takto. Nech si Majka ide odpočinúť, ja ostanem pri obrazovke a Stas nech si pospí pri rádiostanici. Po štyroch hodinách ho zobudím. Čo ty na to, Stas?
Nenamietal som nič, hoci som pochyboval, že Komov tak dlho obsedí v mraze. Ani Majka nebola proti a zívala ďalej. Keď odišla, ponúkol som Vanderhosemu, že uvarím kávu, no odmietol pod akousi smiešnou zámienkou — akiste chcel, aby som si pospal. Nato som sa uvelebil k rádiostanici, prezrel som nové rádiogramy, nenašiel som nič súrne a odovzdal som ich Vanderhosemu.
Chvíľu mlčal. Vôbec sa mi nechcelo spať. Predstavoval som si, akí by mohli byť vychovávatelia Pierra Semionova. Ľudské mláďa, odchované vlkmi, behá po štyroch a vrčí. Človek odchovaný medveďmi takisto. Vo všeobecnosti výchova celkom určuje modus vivendi ktoréhokoľvek tvora. Vlastne nie celkom, ale do veľkej miery určite. Prečo vlastne náš Maugli ostal vzpriameným človekom? To privádza k istým myšlienkam. Chodí na nohách, aktívne používa ruky, čo samo osebe nie je čosi vrodené, lež dosahuje sa výchovou. Vie hovoriť. Pravda, nerozumie, čo vraví, no vidieť, že časť mozgu, ktorá má na starosti reč, výborne mu funguje… A zapamätúva si všetko na prvý raz!
Čudné, veľmi čudné. Nehumanoidi, o ktorých viem, vôbec by nevedeli takto vychovať ľudské mláďa. Mohli by ho živiť, skrotiť. Mohli by ho skúmať vo svojich čudných laboratóriách, pripomínajúcich gigantický model črevného traktu v činnosti. No vidieť v ňom človeka, indentifikovať v ňom človeka a uchovať ho v ňom — to by sotva vedeli. Žeby to boli predsa humanoidi? Ničomu nerozumiem.
— V každom prípade, — ozval sa vtom Vanderhose, — sú humánni v najširšom zmysle slova, akýsi len vieme predstaviť, lebo zachránili život nášmu dieťaťu, a sú geniálni, lebo ho vychovali tak, že sa ponáša na človeka, pričom azda nevedia nič o rukách a nohách. Čo myslíš, Stas?
Neurčito som zahmkal a Vanderhose zasa zmĺkol.
V kabíne bolo ticho. Základňa nás neznepokojovala, ani Komov sa nehlásil. Na tmavej obrazovke vzbĺkli dúhovo sa meniace záblesky polárnej žiary, v ich prízračnom svetle som ledva rozoznával Komova, ktorý sedel celkom nehybne. Chlapca som však nevidel ani raz. No Komovovi sa zrejme darilo, lebo veľký palubný počítací stroj chvíľami tichučko mliaskal a vrčal, ako spracúval a organizoval informácie, prijímané z translátora. Potom som zadriemal a snívalo sa mi o akýchsi zamračených neoholených osmonohoch v belasých športových úboroch a s dáždnikmi, učili ma chodiť a mne bolo tak smiešne, že som jednostaj padal, čím som u nich vyvolával veľkú nespokojnosť. Zobudil som sa na jemný, no nepríjemný úder do srdca. Čosi sa stalo. Vanderhose sedel napäto schýlený nad obrazovkou a rukami zvieral bočné operadlá.
— Stas! — zavolal potichu.
— Áno?
— Pozri na obrazovku!
Aj tak som už pozeral, no predbežne som nevidel nič zvláštne. Naďalej blčali a menili sa nebeské svetlá, Komov sedel v predošlej polohe, vzdialený ľadovec hral ružovou a zelenou farbou. Vtom som to videl.
— Nad horami? — spýtal som sa šeptom.
— Áno. Presne nad horami.
— Čo je to?
— Neviem.
— Dávno?
— Neviem. Všimol som si to pred dvoma minútami. Myslel som si, že je to smršť…
I ja som sa sprvu nazdával, že je to smršť. Nad bledou vyštrbenou líniou horského hrebeňa, na pozadí dúhových pásov vystupovalo čosi ako dlhý tenký korbáč — čierna krivka, pripomínajúca škrabanec na obrazovke. Korbáč takmer nebadateľne vibroval, prehýnal sa, chvíľami akoby klesal a zasa sa vzpriamoval a bolo vidieť, že nie je hladký, ale akoby článkovaný, podobný bambusovému kmeňu. Vyčnieval nad hrebeňom, vzdialeným od nás zo desať kilometrov, akoby ktosi vysunul spoza končiara obrovskú udicu. Známej krajine na obrazovke pridával nereálny výzor dekorácií bábkového divadla. Pohľad na to bol akýsi neprirodzený, strašný a zároveň smiešny, ani čo by sa nad končiarmi zjavila neuveriteľne obrovská tvár. Vôbec, bolo to čosi mimo akýchkoľvek rozmerov, čosi nemožné, vymykajúce sa všetkým predstavám o proporciách.