Pri otvore, ktorým sa vchádzalo do člna, Nadežda zložila veci a opäť sa vrátila. Dola sa jej snažil vysvetliť, no zabúdal slová a mýlil sa, že stroj teraz prestal produkovať vzduch a teplo, a preto loď čoskoro vyhasne, a že keď rýchlo všetko nenaložia a nepripravia čln na odlet, nič ich už nezachráni.
Dva trepangy pribehli z veliteľského mostíka, privliekli akési prístroje a začali sa tmoliť v člne. Nadeždu si vôbec nevšímali, pohybovali sa rýchlo, no presne, akoby každá ruka — trepangy ich majú dvadsať — robila čosi iné.
Ako dlho trval tento zhon a chvat, Nadežda si neuvedomila, no keď sa po desiaty či dvadsiaty raz vracala do skleníka, cítila, že sa v lodi citeľne ochladilo a že sa ťažšie dýcha. Prekvapilo ju aj to, že sa Dolova predpoveď tak rýchlo splnila. Loď je predsa uzavretá. Nevedela však, že zariadenie, ktoré pohlcovalo vzduch, čistilo ho a ohrievalo, pracovalo naďalej, no zariadenie, ktoré malo vzduch vpúšťať do lode, sa už vyplo. Loď pomaly odumierala, ale niektoré jej systémy, čo Nadežda taktiež nemohla vedieť, budú ešte dlho pracovať — mesiace, ba aj roky.
Nadežda chcela ešte zájsť do kabíny a vziať si svoje veci, no Dola jej povedal, že o niekoľko minút musia štartovať, a tak sa rozhodla, že namiesto nich radšej dovlečie ešte jednu guľu so vzduchom, ktorý budú všetci potrebovať. Veď bez sukne, šatky a šálok za zaobíde.
Vliekla guľu po chodbe, a hoci bolo na lodi zima, priam blčala. Zadychčala sa.
Keby nebola taká rozrušená — myslela na to, ako sa čo najskôr dostať do člna — iste by bola zbadala veľkého Nevedka, ktorý mal akiste strážiť iné miesto na lodi, no zrejme vytušil, že sa na lodi deje čosi nedobré, keď sa vypol stroj, a rozbehol sa po chodbách, aby odhalil príčinu poruchy.
Nadežda sa ponáhľala k člnu, mala prejsť už iba pár krokov, keď ju Nevedko, ktorý spozoroval čln a nasmeroval svoj ohnivý jazyk k otvoru, aby spálil všetko, čo bolo vnútri, zbadal. Nevedno, čo si zrazu zmyslel, a či vôbec myslel, no zmenil smer lúča.
Ten zlomok sekundy využil Dola nato, aby zavrel otvor. Ďalší Nevedkov výstrel už len opálil blok člna.
Nevedko, vybijúc všetku svoju energiu, znehybnel nad kôpkou popola. Dola odkryl otvor a zrazu všetko pochopil. Nemohol sa už dlhšie zdržať. Možno keby to bol človek, bol by vzal popol, čo zostal po Nadežde, a pochoval by ju doma. No u trepangov to nie je zvykom.
Dola zaskrutkoval príklop otvoru, čln sa odtrhol od umierajúcej lode a vzlietol k hviezdam, k jednej z nich, kde mali trepangy svoj domov. Nevedeli ešte, či sa k nej vôbec dostanú…
Pavlyš zodvihol z dlážky obhorený zdrap látky — všetko, čo zostalo po Nadežde.
Vstal a podišiel k vyhasnutému, zničenému robotu, ktorý urobil všetko, čo sa od neho vyžadovalo, k robotu, ktorý tu tak stál celé tie roky, kým loď padala do vzduchoprázdna. Robot splnil svoju povinnosť — chránil loď pred prípadným nebezpečenstvom.
— Mlčíš už akiste dve hodiny, — povedal Dag. — Stalo sa niečo?
— Potom vám poviem, — povedal Pavlyš. — Potom.
6
Sedel so Sofjou Petrovnou hneď pri okne. Pila limonádu. Pavlyš pivo. Bolo dobré, tmavé, a vedomie toho, že ho vôbec môže piť, že má voľno a že najbližšia lekárska komisia bude tak o tri mesiace, nie skôr, umocňovala sladký pocit z malého, ospravedlniteľného previnenia.
— Vari vy môžete piť pivo? — spýtala sa Sofja Petrovna.
— Môžem, — odsekol Pavlyš.
Sofja Petrovna sa odvrátila od Pavlyša a zahľadela sa na nekonečné priestranstvo, na bizarné siluety planetárnych strojov na červenkastom pozadí západu slnka.
— Ako sa ten čas vlečie, — povedala.
Pre Pavlyša bola Sofja Petrovna nudným, no poriadnym človekom. Bezpochyby sa výborne vyzná vo svojej práci. Vyučuje deti ruský jazyk, no sotva ju majú rady, pomyslel si Pavlyš pri pohľade na jej ostrý, končistý profil, hladko sčesané a vzadu zviazané sivé vlasy.
— Prečo si ma obzeráte? — spýtala sa Sofja Petrovna, a ani sa len neobrátila.
— Choroba z povolania? — odpovedal otázkou Pavlyš.
— Nechápem.
— Učiteľ musí vidieť všetko, čo sa robí v triede, aj za jeho chrbtom.
Sofja Petrovna sa usmiala na pol úst.
— Myslela som si, že hľadáte podobu.
Pavlyš neodpovedal. Naozaj hľadal podobu, no nechcel to priznať. Hlučná spoločnosť frekventantov v sivých kombinézach si sadla k vedľajšiemu stolu. Kombinézy si mohli vyzliecť už v hangári, no radi ich nosili. Ešte si na ne nezvykli, ani na čiapky so zlatým odznakom planetárnej služby.
— Akosi meškajú, — zopakovala Sofja Petrovna.
— Ani nie, — Pavlyš sa pozrel na hodinky. — Radil som vám, aby ste počkali doma.
— Doma som nemohla obsedieť. Mala som dojem, že každú chvíľku voľakto vojde a spýta sa: A vy tam nejdete?
Sofja Petrovna hovorila spisovne, ba priam knižne, akoby podvedome jednostaj tvorila vety a zároveň ich opravovala červenou ceruzkou.
— Celé tie roky, — pokračovala, zdvihnúc pohár s limonádou a zahľadiac sa do bubliniek na jeho stenách, — som čakala na tento deň. Možno je to zvláštne, lebo navonok som vôbec neprejavila to ustavičné napätie, ktoré ma spaľovalo po celý čas. Čakala som, kým dešifrujú obsah pamäťových blokov lode. Čakala som na deň, keď odletí expedícia na planétu tých bytostí, ktoré moja babička nazvala trepangmi.
Čakala som na jej návrat. A dočkala som sa.
— Teraz to už bude čo nevidieť, — povedal Pavlyš.
— Viem, že ste boli sklamaný, keď sme sa prvý raz stretli, a ja som nebola taká dojatá, ako ste očakávali. Nuž, čo som mala robiť? Babičku som poznala len z niekoľkých amatérskych fotografií, z rozprávania mamy a štyroch medailí, ktoré babička dostala, keď bola zdravotníčkou na fronte. Babička bola pre mňa abstraktným pojmom. Moja matka už zomrela. A ona bola posledná, pre ktorú slová Nadežda Sidorovna neznamenali len amatérsku fotografiu, ale živú osobu, ruky, oči, slová. Odo dňa babičkinho zmiznutia už prešlo deväťdesiat rokov… Určitú spätosť s ňou som pocítila až vtedy, keď ste odišli. Keď som si prečítala a prelistovala babičkin denník. Svoje činy som začala merať jej meradlom, jej trpezlivosťou, jej osamelosťou.
Pavlyš sklonil hlavu na znak súhlasu.
Dag z diaľky zbadal Pavlyša a Sofju Petrovnu a rýchlo prekĺzol pomedzi stoly.
— Už prichádzajú, — povedal. — Dispečeri ich už zachytili.
Stáli pri okne a videli, že na horizonte pristál planetárny čln a že sa k nemu zdvihli od západu slnka sfarbené kvapky flyerov. Potom zišli dolu, lebo Dag sa dobre poznal s vedúcim expedície Klapačom a myslel si, že sa s ním môže porozprávať skôr ako novinári.
Klapač vyliezol z flyera ako prvý. Zastavil sa a obzeral si, kto ich prišiel privítať. Dievčatko s vyhrnutým noštekom a svetlými vlasmi, aké mal aj Klapač, pribehlo k nemu a on ho vzal na ruky. No jeho oči ďalej hľadali kohosi v zástupe. A keď podišiel k dverám, zbadal Daga, Pavlyša a Sofju Petrovnu. Dcérku položil na zem.
— Vitajte, — povedal Sofji Petrovne. — Už som sa bál, že neprídete.
Sofja Petrovna sa zamračila. Bola nesvoja, lebo ju brali televízne kamery a fotografi.
— Dostala sa na ich planétu? — spýtala sa.
— Nie, — povedal Klapač. — Zahynula. Pavlyš mal pravdu.
— A nič ste…
— Nemuseli sme sa na ňu dlho vypytovať. Pozrite sa.
Klapač rozopol vrecko vychádzkovej uniformy. Letné expedície si vždy obliekali vychádzkové uniformy na mimozemských základniach. Ostatní členovia posádky stáli za Klapačom. Na plošine pred pristávacou plochou bolo ticho.
Klapač vytiahol fotografiu. Objektívy televíznych kamier sa zamerali na jeho ruky a fotografiu bolo vidno na celej obrazovke televízora.
Bolo na nej mesto. Nízke kupoly a dlhé stavby podobné valčekom a reťazcom gúľ. V popredí stála socha na nízkom okrúhlom podstavci. Chudá žena s hladko sčesanými vlasmi vo vrecovitom odeve, ktorá sa veľmi podobala na Sofju Petrovnu, sedí a na kolenách drží čudnú bytosť pripomínajúcu trepanga.
— Tato, — povedalo dievčatko s vyhrnutým noštekom, ktoré sa už nudilo, — ukáž mi obrázok.
— Tu máš, — Klapač jej dal fotografiu.
— Červík, — povedalo sklamane.
Sofja Petrovna sklonila hlavu a krátkym, strmým krokom vykročila k budove kozmodrómu. Nikto ju nezastavoval, nik na ňu nezavolal. Len jeden novinár sa chcel za ňou pustiť, no Pavlyš ho chytil za rukáv.
Dag vzal dievčatku fotografiu.
Hľadel na ňu, videl mŕtvu loď, rútiacu sa do nekonečnosti vesmíru…
O chvíľku sa na plošine pred pristávacou plochou rozozvučali hlasy, smiech a radostný virvar, ktoré sprevádzajú pristátie lode alebo návrat kozmonautov na Zem.
CUDZIA PAMÄŤ
(prel. M. Svitková)
1
Za tie dlhé roky si Sergej Andrejevič Rževskij už prestal všímať budovu ústavu a domy okolo. No teraz v pondelok preňho auto neprišlo, nuž šiel do roboty autobusom a cestou videl, že začali búrať skupinu barakov, ktorá sa tiahla od autobusovej zastávky až k ústavu.
Túto kolóniu postavili v tridsiatych rokoch, čiže má už päťdesiat rokov. Medzi jednoposchodovými žltými barakmi vyrástli vysoké topole. To, že tu búrajú, si Sergej Andrejevič uvedomil až vtedy, keď namiesto prvého baraka zazrel medzi stromami voľné priestranstvo a za ním, ako v ráme, z ktorého vyberú obraz, sa tiahla ešte nezastavaná pustatina až po samý horizont, kde sa črtali svetlé budovy nového sídliska.
Pri ďalšom baraku stál bager so železnou guľou namiesto rýpadla. Zo strechy strhli krytinu a nahádzali ju vedľa na kopu. Trčali z nej tmavozelené listy plechu.
Pri treťom dome sa Rževskij zastavil. Kedysi tu pol roka býval. Bolo to vtedy, keď mal ísť robiť do ústavu. Mal prenajatú izbu na prvom poschodí.
Dom bol prázdny, brána odchýlená, len vojsť, no Sergej Andrejevič zahnal chvíľkový popud nazrieť do tej izby, pristúpiť k oknu, čo vedie na ulicu, a postáť si pri ňom, ako stával a čakal voľakedy.
Rževskij sa pozrel na hodinky, akoby hľadal dôvod, prečo sa tu dlhšie nemôže zdržať. Bolo deväť hodín desať minút. Prešiel ešte takých sto metrov a uvidel budovu ústavu, sivú trojposchodovú s veľkými štvorcovými oknami a neúmerne malými dverami. Keď ju stavali, Moskva sa ešte nerozrástla do týchto končín. No neskôr spolu s barakovou kolóniou tvorila akoby zátoku medzi vysokými brehmi novostavieb.
Rževskij sa zahľadel na opadávajúcu omietku na poschodí a pomyslel si, že už volá po oprave. Hneď si dá zavolať Aleviča. Že mu samému už nie je hanba!
2
Chodba bola už prázdna, všetci sa už rozišli po oddeleniach a laboratóriách. V úzkej predsieni pred Rževského kanceláriou tiež nikto nebol. Na sekretárkinom stole bol lístok:
„S. A.! Som na závodnom výbore. Hodnotíme pioniersky tábor. Lena.“
Vedľa leží niekoľko úradných obálok — pozvánky. Nové číslo anglického časopisu. Autoreferát z Leningradu.
Rževskij mal odrazu náladu pod psa. Hľadal dôvod, nechcel si priznať, že na vine sú baraky. Čože to vlastne chcel urobiť? Predvolať Aleviča? Nie, najprv by si mal prezrieť poštu…
Za odchýlenými dverami v kancelárii začul šramot. Potom slabé vrzgnutie. Niekto otváral strednú zásuvku jeho písacieho stola. To mu ešte chýbalo!
Rževskij práve chcel vykročiť ku kancelárii, no zrazu sa zastavil. Premkol ho strach.
Ten strach bol iracionálny. Riaditeľ ústavu sa bál vojsť do vlastnej kancelárie. Rževskij stál a načúval. Hrozne si želal, aby odtiaľ vyšla Léna a povedala: „Trocha som vám na stole upratala.“ No v kancelárii bolo tma, závesy zatiahnuté. Léna by ich určite bola roztiahla.
— Je tu niekto? — spýtal sa Rževskij vo dverách. Hlas mu zlyhal. Musel si odkašlať.
No tomu, čo sa ukrýval v prítmí, sa akosi nechcelo odpovedať. Mlčal, nehýbal sa.
Musí vojsť a rozsvietiť. No zažať v kancelárii nie je také jednoduché. Treba urobiť také dva kroky, aby sa človek dostal k vypínaču na stene vpravo. Od dvier sa nedá dočiahnuť. Na kieho čerta tam zavesili také tmavé závesy? Vari sa tu bude premietať, či čo?
V kancelárii nebolo celkom tma. Oči rozoznali stôl v tváre T. Skrine pri stenách… Rževskij vstúpil do miestnosti a pritískajúc sa chrbtom k stene, približoval sa k vypínaču. Už-už sa ho dotýkal, keď vtom za stolom zbadal tmavú postavu. Zazdalo sa mu, že telo nemá tvár. Vlastne tvár bola čierna, a takisto aj telo a ruky… Tmavá hlava sa pohla, sledujúc Rževského. Vo svetle vnikajúcom dverami sa zaligotali malé očká.
A zrazu mohutné tmavé telo vyletelo, akoby ho vymrštila pružina, a vrhlo sa k Rževskému.
Sotva si mal čas uvedomiť, že telo mieri k dverám. Aj on sa k nim teda vrhol.
Bol pri dverách vo chvíli, keď sa tam dovalila aj čierna masa. Odletel nabok, udrel sa o stôl, svet sa mu zakrútil pred očami, prepadal sa do priepasti… Na niekoľko sekúnd stratil vedomie. Prebral sa na bolesti v chrbte a nohe.
Na strašný nárek a vresk na chodbe.
Na dupot. Krik.
Uvedomil si, že sedí na dlážke a chrbtom sa opiera o sekretárkin stôl.
3
Alevič pribehol prvý, pomohol riaditeľovi na nohy, chcel privolať prvú pomoc, no Rževskij mu prikázal, aby mu pomohol do kancelárie.
Alevič roztiahol závesy, zodvihol prevrhnuté kreslo. Ľútostivo potriasol hlavou a opakoval:
— Bolo vám to treba! Len si pomyslite!
Sergej Andrejevič mlčal.
Sadol si do kresla. Pozrel do odchýlenej zásuvky, vybral z nej pokrkvaný červený papier, vyrovnal ho a položil na stôl. Zrazu sa usmial. No bol to rozpačitý, ba priam hlúpy úsmev.
— Že som sa nedovtípil, — povedal.
— Klietka zostala z ľahkovážnosti otvorená, — vysvetľoval Alevič, počupiačky zbierajúc papiere, čo popadali zo stola. — Možno sa pokazila zámka. Gurinová prisahá, že včera klietku zamkla.
— A zašla dnes ráno do vivária? — Rževskij zložil červený papierik na dvoje, potom na štvoro, prešiel po okrajoch nechtom a pritlačil dlaňou.
— Dnes ráno…? Hneď ju zavoláme.
— Nechaj tak. Sám ta zájdem.
— Nemali by sme azda zavolať lekára?
— Netreba, nič sa mi nestalo, — povedal Rževskij. — Trochu som sa udrel. To je všetko. Mal som sa skôr dovtípiť. Zľakol som sa.
— To sa stáva, — podotkol Alevič, — aj riaditeľom. Podišiel k dverám, také dva kroky za Rževským, vo dverách sa obrátil, zrakom zmeral vzdialenosť k písaciemu stolu a pokrútil hlavou:
— To teda bol skok!