4
Oba šimpanzy boli umiestnené na prízemí vo veľkej miestnosti rozdelenej napoly hrubou riedkou sieťou. Boli izolované od psov, ktoré sa tiesnili v suteréne a zavše tam robili pekelný hurhaj, akoby sa búrili proti svojmu osudu pokusných zvierat.
Gurinová mala vlhké oči.
— Zamkla som, — tvrdila. — Skontrolovala som zámku pred odchodom, naozaj som ju skontrolovala.
Šimpanzy sa na seba veľmi podobali. Iba z výrazu tváre Johna, dospelého samca, zmizlo šibalstvo a roztopašná živosť. Spokojne si škrabkal brucho, trochu prižmúril oči a solídne kývol Rževskému. Nezačal drankať — vedel, že od neho beztak nič nevydranká. Ak bude chcieť, dá aj sám. Lev — ten je živší. Zmraštil tvár, zarážajúco podobnú na otcovu. Opice majú rozličný obličaj, podobne ako ľudia, ak sa s nimi človek zblíži, nikdy si ich nespletie. Lev vyceril zuby. Bol spokojný sám so sebou.
— Ty hnusoba, len-len že si nezabil riaditeľa, — vyčítal mu Alevič.
— Čia je to klietka? — spýtal sa Rževskij.
— Akože čia? — nechápala Gurinová.
— Je Lev vo svojej klietke?
— Áno, vo svojej, — odvetila Gurinová.
— Mýlite sa, — opravil ju Alevič. — My sme ho sem preložili iba tento týždeň. Vymenili sme klietky.
— Tak je, — povedal Rževskij. — V tom prípade je všetko jasné.
— Čo? — Gurinová bola veľmi pekná, krehká ružová kráska, akoby vystrihnutá z nemeckej vianočnej pohľadnice. Len oči mala teraz červené.
Rževskij pristúpil ku klietke a strčil ruku dovnútra. Lev vystrel labu a ukazovákom sa mu dotkol ruky.
— Pozor, — zašepkala Gurinová.
— Nič sa nebojte, Svetlana, — upokojoval ju Rževskij. — My sme starí známi. Poznáme sa už päť rokov.
Gurinová mu neoponovala, neodvážila sa. Lev sa ocitol vo viváriu pred tromi týždňami. Predtým ho Rževskij nemohol vidieť. Ale nemalo význam mu protirečiť. Riaditeľ by mal vedieť, čo hovorí. Ak, pravda, neutrpel otras mozgu.
— Nože mi ukáž, Lev, — prikázal Rževskij, — ako sa otvára táto zámka.
John sa pohniezdil vo svojej klietke, zavrčal, bol akýsi nesvoj.
— No, čo je to s tebou, — nástojil Rževskij. — My už vieme o tvojom malom tajomstve.
Lev sklonil hlavu nabok. Všetko rozumel. Potom si známym pohybom — celkom ako John — poškrabkal brucho.
— Už si to zožral, — povedal Rževskij. — Odmena sa dvakrát nedáva. Zjedol si bez povolenia.
Vybral z vrecka červený papierik od cukríka a ukázal ho Levovi. Johna to priviedlo do zúrivosti. Lomcoval klietkou, chcel sa dostať k synovi, potrestať ho za svojvôľu.
Lev lenivo zdvihol labu, dlhými prstami mykol zámkou, trocha ju nadvihol. Zámka cvakla a otvorila sa.
— Tak, a toto je celé tajomstvo, — povedal Rževskij. — Ďakujem, že si nám to predviedol, Lev.
— Nevedela som, čestné slovo som o tom nevedela, — povedala Gurinová.
— Pravdaže. Nemohli ste to vedieť. Vedel to iba John a ja. No John to nevyužil. Veď nič nepotreboval. Je to chlapík, ako sa patrí…
„Chlapík“ zatiaľ zúril ďalej. Mal strašné žlté očné zuby a od hnevu gúľal očami, že mu bolo vidno len bielka.
— Vymeníme zámku, — uisťoval Alevič riaditeľa. — Hneď aj zavolám zámočníka. Naničhodník akýsi! Našiel cestu do vašej kancelárie. Aký je len bystrý!
— Ďakujem, Lev, — povedal Rževskij, — ďakujem ti, si chlapík.
5
V kancelárii Rževskij pristúpil k oknu. Videl skupinky stromov a uprostred nich rovnomernú prerušovanú čiaru tmavozelených striech barakov. Na konci hustej zelene pri ceste, tam, kde predtým boli strechy, zívala pustatina.
Vtedy to u nich bolo s peniazmi všelijako, vlastne vôbec nijaké nemali. A Elzina susedka kdesi cestovala, podľa všetkého do Saranska. Predala im tachtu za sto starých rubľov. Bolo to lacno. Vliekli ju cez polovicu mesta, Viktor sa čoraz častejšie zastavoval, aby si oddýchol, sadol si na ňu rovno na chodníku. Ľudia chodili okolo, obzerali sa, podaktorí si z nich uťahovali. Viktorovi sa to celkom páčilo. Liza sa hanbila, odišla nabok, Elza prešľapovala okolo Viktora, súrila ho, aby vstal a šiel ďalej — Viktorovi to šlo na nervy, milo sa usmieval, mierne rozkladal rukami, utieral si z čela kvapky potu. Vždy sa rýchlo unavil, fyzicky i duševne. „Ešte chvíľku,“ povedal, „dám si cigaretku a pôjdeme.“ Tachta nemala nohy, na smetisku pri baraku našli tehly a nimi ju podložili. Preto sme nazvali tachtu pieckou. Liza bola šťastím celá bez seba. Tachta bola pre ňu symbolom domova, imania, ba dokonca trvácnosti.
V predsieni nervózne, až hystericky zaklopkali Elzine kroky. Krátke staccato v kancelárii. Ticho. Rževskij sa neobrátil.
— Sergej! Čo to má znamenať?
— Nič.
Podišiel k stolu. Elza na počudovanie vyzerá mlado. V hladko sčesaných vlasoch s cestičkou cez prostriedok niet ani jednej šediny. To on, Rževskij, je už prešedivený, no Elza na prvý pohľad vyzerá ako dievča. Keby neposkakovala na večierkoch, nevyhadzovala krátke nôžky, keby sa nevrhala ku klavíru, aby s elánom školácky zahrala Chopina a zo Chopina skĺzla na moderné šlágre, keby silou-mocou nechcela vyzerať mlado, len by jej to prospelo.
— Serioža, povedz pravdu, stalo sa ti dačo?
Panebože, pomyslel si Rževskij, večne zostanem jej vlastníctvom. Celý svet rozdeľuje na vlastných a na cudzích. Tí vlastní sú na tom horšie. Na nich kladie vyššie požiadavky. Treba im vyhovieť. Nedajbože opustiť svoje políčko a porušiť zákony Elzinej lásky. Lepšie je byť cudzím. Elza patrila k tej minulosti, na ktorú Rževskij nerád spomína a ktorú už vymazal z mysle. A tu ho musela vyhľadať po toľkých rokoch. A po celý ten čas čosi od neho žiadať. Z kamarátstva. Na základe starých spomienok.
— Ďakujem ti, Elza, že si kvôli mne robíš starosti, — povedal Rževskij. — No všetko je v poriadku.
— Akože v poriadku, keď po ústave behajú zvery. Čosi predo mnou tajíš.
— Nič sa nestalo, — zopakoval Rževskij. Pristúpil k písaciemu stolu, sklonil sa a prezrel si zásuvku. Nijaké stopy po pazúroch, žiadne škrabance. Šimpanz vedel, ako má otvoriť stôl. — Mimochodom, nepamätáš sa náhodou, v ktorom baraku sme bývali s Lizou, v treťom alebo vo štvrtom?
— V baraku?
— No, vtedy, pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Mali sme tam v prenájme jednu izbu. Teraz ich začali búrať.
— Nepamätám sa, — odvrkla Elza. — Bolo to už tak dávno. Mám zavolať lekára?
— A ty si sa vždy chvastala, že máš fotografickú pamäť, — povedal Rževskij. — Mať tak tvoju pamäť, dávno by som už bol akademikom.
— Beztak sa ním staneš, — presviedčala ho Elza. — Ak ťa pravda najbližšie nezožerie tiger. Ale predsa mi povedz, ako sa to stalo.
Rževskému sa akosi nechcelo Elze rozprávať o rannom incidente. Navyše vedúca ústavnej knižnice nemusí všetko vedieť.
— Čo nového u vás doma? — spýtal sa. — Ako sa má Viktor?
Elza len hodila rukou.
— A mama? Ninočka?
— Mimochodom, ešte včera som chcela za tebou kvôli nej zájsť, — povedala Elza. — Ninočka chce ísť na vysokú.
— Viem o tom, — povedal Rževskij. V lete sa Nina prihlásila na biologickú fakultu, no nedostala sa. Ani Elzina priebojnosť, ani Rževského intervencie, ktorého prinútili vyzváňať až „hore“, nepomohli. Nina čakala rok, zatiaľ pracovala v knižnici u matky.
— Chcela som ťa poprosiť, aby si ju preložil do laboratória. Ľahšie by sa potom dostala. Sľúbil si, že keď sa uvoľní miesto… Kádrovák povedal, že potrebujeme laborantov.
— Dobre, — povedal Rževskij a pritiahol si fascikel s poštou. Možno sa Elza dovtípi a odíde.
Elza pristúpila k oknu.
— Naozaj búrajú baraky, — povedala. — Ani som si to nevšimla. Ako ten čas beží. Už si celkom šedivý. Mal by si si oddýchnuť.
Rževskij zdvihol hlavu, oči sa im stretli. Patrilo by sa opätovať ten teplý pohľad a hlas. No neurobil to. Čo môžeš, keď nemôžeš?
6
Elza odchýlila hnedé oškreté dvere, vkročila do prítmia chodby, už by sa patrilo dať sem novú lampu. Tento týždeň ju už takmer kúpila, no mala ťažkú tašku, tak to odložila na lepšie časy. Keď si vešala plášť, povedome vrzgli parkety. Viktor, samozrejme, nie je doma, príde v nálade.
Elza vošla do kuchyne, hodila tašku s nákupom na stôl hneď vedľa špinavého riadu od raňajok. Mimochodom, Viktor sľúbil, že ho umyje. Pravda, nik ani len prstom nepohol, aby dal kuchyňu do poriadku. Chlieb stvrdol, plátky syra sa skrátili, zoschli. No, bože, búrajú baraky, prečo má na to ona myslieť? Elza zapla plyn, naliala do hrnca vody, vybrala niťovky.
— Mačička, — zaznelo zozadu, — bez teba umriem od hladu.
— Ty si doma? — Elza sa neobrátila. — Myslela som, že si na futbale.
— Kúpil som chlieb. Dve vekne. Jednu som aj zjedol, mačiatko.
Za posledné roky Viktor veľmi stučnel a zmľandravel. Elze sa zdalo, že stoličky zaškrípu, len čo si na ne Viktor sadne.
— Sergeja prepadla opica, — povedala Elza.
— To u vás behajú po ústave? — spýtal sa Viktor, držiac odchýlené dvere chladničky. Hľadal, čo by tak ešte mohol zjesť. — O Ninočku sa nebojíš?
— Mladý šimpanz utiekol z klietky, pobral sa do Sergejovej kancelárie a prehrabával sa v jeho písacom stole.
— To nie je možné! — Viktor našiel v chladničke kúsok klobásy a hodil si ho do úst. Ako malý chlapec, tučný, rozmaznaný, hlúpy, pomyslela si Elza.
— Táto opica má iba dva týždne, — povedala Elza. — Už si zabudol.
— Aha, tie jeho pokusy… Strašne som dnes vyhladol. V bufete nemajú nič, čo by človeka zasýtilo.
— Teraz ho nemožno zastaviť, — povedala Elza. — Začal sa zaujímať o ľudí.
— Ty ho naozaj chceš zastaviť? — spýtal sa Viktor.
— Zmenil sa k horšiemu, — skonštatovala Elza. — Je taký ctižiadostivý, že sa pred ničím nezastaví.
— Zveličuješ, mačiatko, — vzdychol Viktor. — Nemáme si čo vypiť?
— Nie, nemáme. Ľudstvo na to ešte nedozrelo.
— Nedozrelo? — čudoval sa Viktor. — Tak teda treba napísať na patričné miesta, že ešte nedozrelo.
— To sa nedá, — povedala Elza. — Už písali. Všetkých obalamútil.
— Treba písať ďalej, — presviedčal Viktor. — Napokon pre každý prípad pošlú komisiu.
Buchli dvere, pribehla Nina. Nina vždy lieta — za osemnásť rokov sa ešte nenaučila chodiť ako normálni ľudia.
— Nie som hladná, — kričala už od kuchynských dvier a ani nepozdravila.
Nina nerada jedla doma. Vôbec málo jedla. Bála sa, že priberie.
— Všetko som zariadila, — povedala Elza. — Od pondelka ťa preradia do laboratória.
7
Rževskij skončil svoj výklad. Všetci naňho hľadeli. Šestnásť ľudí oprávnených povedať „áno“. Alebo neodsúhlasiť peniaze. Prípadne zastaviť výskum. Ostapenko je presvedčený, že všetko dobre dopadne. Z okna kancelárie sa núka prekrásny výhľad. Rieka Moskva, mostík na Leninských horách, štadión. Večerné slnko zláti plešiny a striebristé páperie nad ušami. Prečo všetci mlčia? Ostapenko zaklepal ceruzkou na stôl.
— Sú nejaké otázky? — spýtal sa.
— A čo naši kolegovia? — vyzvedal statný muž v pestrofarebnej viazanke. Div sa nepoondial kvôli tej viazanke, všetko ostatné bolo na ňom vedľajšie. — Čo robia v Štátoch?
Rževskij opäť vstal. Bola to otázka k veci.
— Predpokladáme, — povedal, — že Japonci sú veľmi blízko k úspechu. S Američanmi je to komplikovanejšie. V minulom roku uverejnili výsledky — so psami im to vyšlo.
— Jackson? — spýtal sa Semanskij z druhého konca stola.
— Jackson a Chajjez, — spresnil Rževskij. Opäť zavládlo ticho.
— Jasné, — povedal muž v pestrej viazanke. Ako to, že ho Rževskij predtým nikdy nevidel. — Teda, čo nás čaká?
— Dnes sa dá ťažko dosiahnuť, aby celý vývoj v biológii bol monopolom jednej krajiny. Všetci postupujeme paralelne.
— Priateľko, — ozvalo sa zboku. Rževskij sa otočil, ale hneď nezistil, kto to hovorí, slnko ho oslepilo. Bol to piskľavý starecký hlas. — Vy teda mienite nahradiť pánaboha?
Aha, to je Čelovekov, bývalý riaditeľ výskumného ústavu. Veľký konzultant a významná osobnosť na doktorských banketoch.
— Ak nám uvoľnia prostriedky, pousilujeme sa, aby sme kolektívne odviedli božiu robotu.
Takýchto otázok sa nebál.
— Výborne, — povedal Čelovekov. — A koľkože nás bude stáť ten váš homunkulus?
— Rževskij nás už o tom informoval, — povedal Ostapenko. — Hoci sa samozrejme do tej sumy nevmestí.
— Myslíte si, že Pentagón zatajil údaje? — spýtal sa človek v pestrej viazanke.
— Nič si nemyslím, — povedal Rževskij. — Hoci som presvedčený, že robiť ľudí klasickou metódou je lacnejšie.
Ktosi sa zasmial.
— Perspektívy sú lákavé, — povedal tajomník Oddelenia.
— Zatiaľ perspektívy. Raz sa to naučíme robiť vo veľkom.
— Nemyslím, že to bude v blízkej budúcnosti, — povedal Rževskij.
— Prvá atómová bomba bola tiež drahá, — poznamenal Sidorov. Sidorov bol proti Rževského koncepcii. Jeho firma sa tiež zaoberala podobnými problémami, no pokiaľ Sergej vedel, dostali sa do slepej uličky. — Znepokojuje ma čosi iné — neodôvodnené riziko. Ktosi tu vyriekol slovo homunkulus. A hoci literárne analógie by sa mohli zdať povrchné, ja by som šiel aj ďalej — Frankensteinova obluda. Kde je záruka, že nesplodíte debila? Monštrum?
— Metóda je overená, — povedal Rževskij.
— Ja som vám neskákal do reči, Sergej Andrejevič. Medzi pokusmi na zvieratách a experimentmi s ľuďmi je obrovská priepasť a každý z nás to veľmi dobre vie.
— Čo navrhujete? — spýtal sa Ostapenko.
— Vytvoriť komisiu, autoritatívnu, ktorá by sa oboznámila s výsledkami prác ústavu…
— V januári som už viedol takú komisiu, — povedal Semanskij.
— Vtedy sa však neriešila otázka pokusov s človekom.
— Riešila. V konečnom dôsledku to bol vlastne jej cieľ.
— Pokladajte ma za skeptika.
— A keď to Američania vskutku urobia? — spýtal sa človek v pestrej viazanke.
— Nech ich čert vezme, — nechal sa uniesť Sidorov. — Máte strach, že aj tam sú… nepredvídaví ľudia, ktorým by sa zachcelo len tak vyhodiť niekoľko miliónov dolárov na úbohú napodobeninu človeka?
„Už je to tu,“ pomyslel si Rževskij.
— Ja som pochopil, — zapojil sa do diskusie Ajrapeťan, vyslovujúc každé slovo s dôrazom, akoby ho balil do šušťavého papiera, — profesora Rževského inak. Zdá sa mi, že najzaujímavejší aspekt jeho práce tkvie v čomsi celkom inom.
Ostapenko prikývol. Rževskij si spomenul, že s Ajrapeťanom o tom už diskutoval.
— Klonovanie už dávno nie je tajomstvom, — povedal Ajrapeťan. — Robili sa pokusy a robia sa aj dnes…
— No vypestovať v banke dospelého človeka, naraz… — povedal Čelovekov.
— Ani to už nie je novinka, — povedal Sidorov.
— Veru nie je, — súhlasil Ajrapeťan. — Podarilo sa to.
Malo to však jeden háčik. Jedinec vypestovaný in vitro bol maugli.
Ostapenko opäť prikývol.
— Maugli? — chlap v pestrej viazanke sa zamračil.
— V dejinách ľudstva, — začal svoj výklad sťa učiteľ Ajrapeťan, — sa stávali prípady, že zvieratá ukradli deti a potom ich vychovávali. Ak sa dieťa aj našlo, človekom sa už nikdy nestalo, bolo menejcenné. Sme spoločenské živočíchy. Dospelý jedinec vypestovaný in vitro je batoľa. Jeho mozog je prázdny. Učiť ho je neskoro.
— Veď práve, — povedal Sidorov. — A niet dôkazov…
— Prepáčte, — skočil mu do reči Ajrapeťan. — Dokončím myšlienku. Úspechy Sergeja Andrejeviča a jeho kolegov spočívajú v tom, že sú schopní odovzdať klonu pamäť genetického otca. Preto sme sa tu vlastne zišli.
„Veď o tom sa už hovorilo,“ pomyslel si Rževskij. „No v mozgu akiste existujú akési dvierka, či riečica, cez ktorú uniká to najhlavnejšie.“