— Potvrďte to, Sergej Andrejevič, — vyzval ho Ajrapeťan.
Rževskij vstal. Rieka bola zlatistá. Plavil sa po nej malý ružový propeler.
— Pokusy na zvieratách nám potvrdili, — povedal Rževskij, — že nový jedinec dedí po darcovi nielen jeho fyzické vlastnosti, ale aj jeho pamäť a životnú skúsenosť.
— Od akého dáta? — spýtal sa Čelovekov.
— Od momentu, keď sa extrahuje bunka z darcovho organizmu.
— Konkrétnejšie, — nástojil Ostapenko.
— Jedinca pestujeme až do chvíle, kým sa nedovŕši proces fyzického vývinu organizmu. U človeka je to takých dvadsať rokov. Ak má napríklad darca päťdesiat rokov, tak všetky jeho vedomosti, životné skúsenosti, ktoré získal za tie roky, prechádzajú na jeho „syna“. Myslel som si, že je to jasné z mojej prednášky.
— Je to jasné, — povedal Semanskij. — Jasné, lenže málo pravdepodobné.
— Nič tu nie je nepravdepodobné, — oponoval Ajrapeťan.
— Všetky zvieratá bez výnimky, ktoré sa vypestovali podľa našej metódy, — povedal Rževskij, — zdedili pamäť po svojich darcoch. Mimochodom, pred tromi dňami prišiel do mojej kancelárie šimpanz, ktorý sa „narodil“ pred dvoma týždňami. Nielenže vedel, ako má otvoriť zámku na klietke, ale „pamätal“ si aj cestu po ústave, trafil do mojej kancelárie, ba ten naničhodník dokonca vedel, kde mám v písacom stole cukríky. Vlastne nevedel to on, ale jeho genetický otec.
— Nič nezdemoloval? — spýtal sa Sidorov.
„Istotne má svojho človeka v mojom ústave,“ pomyslel si Rževskij. „Hlásili mu, ako som sa blamoval.“
— Nie, nič, — odvetil. — No na smrť som sa vyľakal, to je pravda. Vojdem do kancelárie a hútam, ktože to sedí za mojím stolom?
Ostapenko zaklopal ceruzkou po stole, zdržiavajúc smiech.
— Ak si váš homunkulus zaumieni prechádzať sa po ústave, vôbec sa to nemusí skončiť iba takto žartovne.
— Verím, že sa s ním budem vedieť dohodnúť, — povedal Rževskij.
— Niet záruky, — nástojil Sidorov, — že homunkulus bude mať ľudský rozum. Normálny.
— So zvieratami zatiaľ bolo všetko normálne.
— Dajte pokoj! — zvolal Čelovekov. Špicatý ohryzok mu behal pod mľandravou pokožkou. — Tu sa nám predkladá nový krok v evolúcii človeka, a my sa hádame o hlúposti. Vari nechápete, že v prípade úspechu sa ľudstvo stane nesmrteľným? Všetci sa môžeme stať nesmrteľnými, ja, vy, hocikto… Individuálna smrť, smrť tela nebude smrťou ducha, smrťou mysle, smrťou osobnosti! Ak bude treba, venujem vám, Rževskij, svoj dôchodok. Nežartujem, neusmievajte sa.
Rževskij už dlho poznal Čelovekova, hoci nie príliš blízko. A poznal aj jeho dvoch synov — Čelovekov ich postrkal do ústavov, ochraňoval ich a bránil týchto starých trubirohov pred damoklovým mečom a hromami-bleskami.
— Ďakujem, — povedal Rževskij bez úškrnu.
— Po celý život som zbieral vedomosti ako skúpy rytier, prepínal lebku faktami a teóriami, pozorovaniami a pochybnými hypotézami. A vedel som, že moja smrť to všetko premení na prach, zničí túto veľkú a zmätenú zbierku, ku ktorej som ani nespravil súpis… — Čelovekov si poklepal zahnutým prstom po sluche. — A teraz prišiel niekto, možno šarlatán, ktorý hlása, že kľúče od mojej schránky môže dostať niekto iný, kto pôjde ďalej, keď ja sa už zastavím. Nie ste šarlatán, Rževskij?
— Nikto ma ešte z toho neobvinil, — povedal Rževskij a všimol si, že Sidorovove pery sa pohli, ale napokon nič nepovedal. Sidorov mu neveril, no už chápal, že tí starci, čo sa zišli v tejto kancelárii, odsúhlasia pre Rževského trinásť miliónov a ešte milión vo valutách.
„Som šarlatán?“ premýšľal Rževskij. „A čo keď sa to, čo sa podarilo so psami a šimpanzmi, neosvedčí na človeku? No dobre, ak sa to nepodarí mne, podarí sa to niekomu inému, neskôr.“
— Neponúkam vám svoju bunku, — povedal Čelovekov, — najmä nie teraz, keď vlastne všetko závisí od prvého pokusu. Od prvého homo futuris. Môj mozog je už riadne rozleptaný sklerózou. Škoda, že ste to nenavrhovali tak pred desiatimi rokmi. Bol by som trval na tom, aby ste mi spravili syna. Naša spolupráca by bola skvelá…
— Mimochodom, — povedal Semanskij, keď sa masívne, ťarbavé Čelovekovovo telo unavene zvalilo do kresla, — premýšľali ste o prvom darcovi?
— Áno, — odvetil Rževskij. — Ja dám bunku.
— Prečo? — vykríkol zrazu muž v krikľavej viazanke. — Aké máte na to dôvody? Túto otázku treba riešiť na inom fóre.
— Netreba ju riešiť, — povedal Ajrapeťan. — Podľa mňa je všetko jasné. Kto by mohol lepšie ako sám výskumník skúmať seba samého… ako dvadsaťročného?
8
Od pondelka pracovala Ninočka v laboratóriu, no nerobila to, čo si predstavovala. Každý deň kamsi cestovala, s papiermi alebo bez nich. S Alevičom alebo bez neho, autom alebo autobusom. Vybavovala, dávala potvrdzovať a nosila do ústavu. Akoby sa Rževskij pripravoval na obliehanie, zásoboval sa všetkým možným, čo by sa prípadne mohlo zísť.
Riaditeľove laboratóriá zaberali polovicu prízemia. Okná viedli do neveľkého parku. Stromy sa ešte zelenali, no listy už sem-tam opadávali. V parku mal svoj domov párik krotkých veveričiek. V izolovaných laboratóriách za ťažkými kovovými dverami s iluminátorom bola Nina iba raz, počas sobotňajšej brigády, keď sa čistili steny a dlážky, ktoré beztak boli čisté, iba zapratané laboratórnymi prístrojmi. Dokonca aj Griša, elektrotechnik, tam vchádzal iba v plášti a gumených čižmách. Nebolo tam nič zaujímavé — v prvej miestnosti boli prístroje, v druhej vpravo za ňou inkubátor, ďalej — vane s biologickým roztokom. Jedna o čosi menšia — v nej pestovali šimpanzy, druhá nová, ktorú ešte celkom nenamontovali. Do tretej miestnosti sa presťahoval sám Rževskij.
Rževskému sa venovali dvaja lekári — jeden jeho vlastný, Volkov, malý, ryšavý, s veľkými ústami, vždy usmiaty a vždy zásobený čokoládami, druhý cudzí, čo prišiel zo Zinnelmannovho ústavu.
Na ústav doľahla akási nervozita. Dokonca aj technici a zámočníci, ktorí predtým často vysedávali za kríkmi v parku a fajčili jednu od druhej, ba si aj vypili, prestali vykrikovať pod oknami. Nasadili vážne tváre a tvárili sa zamestnane a otrávene.
Ninočkina mama zo dva razy zbehla dolu, aby sa pozrela za dcérou. Oprela sa o kovové dvere a hlasno šepkala. Nina sa cítila trápne pred ostatnými laborantkami. Matka tu nemala čo hľadať, jej prítomnosť Ninočku izolovala od ostatných a zdôrazňovala jej postavenie protekčného dieťaťa.
Večer sa doma dlho debatovalo o Rževskom a jeho výskume. Hovorili koldokola to isté, iba s malými variáciami, takže Ninočka už vopred vedela, čo sa bude ďalej hovoriť. Preto sa radšej zatvárala do svojej izby a snažila sa niečím zamestnať. Ale aj tak všetko počula.
Buchli dvere chladničky — otec z nej čosi vyberal.
— Čo to robíš! — rozčuľuje sa mama. — O polhodinu bude večera.
— Budem večerať ešte raz, — odvetil otec. — Tak čo, budeš brzdiť Rževského?
— Keď mu to vyjde, zaiste si uchmatne štátnu cenu. Je to takmer isté. Alevič mi to hovoril, — bolo počuť matkin hlas.
— Mal sa radšej s tebou oženiť, a bol by pokoj, — povedal otec.
— Nikdy som ho nechcela!
— Máš pravdu, mačiatko, vždy som bol tvojím idolom.
— Ach, prestaň s tými hlúposťami.
Vtom sa Nina zdvihla z gauča, odložila matematiku a podišla k dverám. Nevie presne, čo sa vlastne pred mnohými rokmi odohralo. Niečo, čo až dodnes spája týchto ľudí. Vedela, že Rževskij zradil mamu a zahubil úbohú Lizu. Za tie roky si Nina zvykla na to, že Rževskij je zradca a nevďačník. Predtým sa jej to netýkalo. Rževskij nikdy nechodieval k nim domov. Ale teraz jej táto známosť umožňuje ako samozrejmosť povedať známym: „Seriožka Rževskij, náš starý priateľ…“ Potom ju mama dotiahla do knižnice a konečne spoznala Rževského, ktorý vôbec nevyzeral ako zradca. Mala určitú predstavu o zradcovi, ktorú si utvorila pod vplyvom televízie, kde zradcov obyčajne hrajú vždy tí istí herci. Rževskij bol chudý, uhladený, driečny, s červenou tvárou, modrými očami a zle ostrihanými prešedivenými vlasmi. Na okrúhlej brade mal svetlú jazvu, ruky malé. Rževskij ju zdravil veľmi rozpačito, akoby sa zakaždým horko-ťažko rozpamätával, odkiaľ sa poznajú. Potom sa usmial, trochu previnilo, zrejme si uvedomil, čo všeličo musí o ňom Ninočka vedieť. Ninočka by bola schopná sa do Rževského aj zaľúbiť, do toho tajuplného naničhodníka. Pravda, Rževskij mal už svoje roky. Dobre cez štyridsať.
Spoza dvier doliehali hlasy rodičov:
— Predstav si, búrajú baraky, — hovorí matka.
— Aké baraky?
— Tie, kde býval s Lizou.
9
Rževskij vyprevadil ďalšiu komisiu z laboratória. Chvíľu si ešte posedeli v kancelárii. Lenočka priniesla kávu s lokšami. Debatovalo sa len tak, o všeličom. Strumilov nadhodil, že na prízemí nie sú mreže. Alevič využil situáciu a hneď žiadal peniaze na opravy — priečelie je už na zaplakanie, parkety sa doslova rozpadávajú. A čo keď k nim zavítajú zahraničné delegácie? „Len sa vy neponáhľajte so zahraničnými delegáciami,“ povedal Ostapenko. Chruckij zvrtol reč na kongres v Brne, radili sa, koho poslať. Rževskij pil kávu, diskutoval s vedením, navonok sa tváril, že patrí k ich kategórii, no v skutočnosti rozmýšľal o tom, ako prebieha delenie prvých buniek. Doslova videl pred sebou — akoby v zornom poli mikroskopu — ako sa bunky pohybujú, preliačujú. Hlavne aby sa im podarilo uskutočniť prenos…
Potom dlho sedel v izolovanom laboratóriu. Pod ním štekali psi, potom sa ozvalo rinčanie. Rževskij si pomyslel, že opice sa zrejme nudia — privolávajú ľudí hrnčekom o mreže klietky.
Izolované laboratórium bolo priam chirurgicky osvetlené. Službu konajúci Toľa Milenkov, aby neprekážal riaditeľovi, tváril sa, že číta anglickú detektívku. Preňho bol riaditeľ géniom a tešilo ho to.
Rževskij šiel domov peši. Zastavil sa pri baraku, dvere boli odchýlené. Vošiel dnu. Zavanulo prachom a dlhoročným ľudským bývaním. Svetlo nefungovalo, dávno ho už odpojili. Zapálil zápalku, no hneď si povedal, že zbytočne — dobre si pamätal, koľko schodov vedie nahor. Vyšiel na poschodie a premkol ho zvláštny pocit, ani čo by nevchádzal do prázdneho opusteného baraka, ale domov, kde za dvermi určite stojí a počúva jeho kroky Liza. Otvára, hľadí a mlčí. Unavene jej podáva tašku s nákupmi alebo aktovku, aby ju postavila na stolček v malej predsieni, a hovorí: „Nehnevaj sa, Liza, bol som v knižnici, ušla mi električka.“ Katka — spí za stolom na prični, ktorú sám zhlobil, nie bohvieako, no drží dobre — zastoná v spánku. A Liza s previnilým úsmevom hovorí: „Fašírky sú celkom studené. Dvakrát som ich už zohrievala.“
Dvere boli otvorené. Do okna hľadel mesiac, na dlážke sa povaľovali staré časopisy. Iné nič. Nič z minulosti. Aj tapety sú iné.
Rževskij podišiel k oknu. Keď v noci nemohol spávať, vyliezol spod prikrývky a šiel k oknu, otvoril ho, fajčil a hľadel do prázdna. Tam, kde teraz stoja svetlé domy nového sídliska, sa temnela zeleň. Uprostred nej sa tajila dedinka, kam Liza chodila po mlieko, keď bola Katka prechladnutá. Zrazu spozornel. Vedel, že Liza sa už-už zobudí — vždy sa prebrala, keď v noci vstal. „Čo ti je? Je ti zle?“ „Jednoducho iba nemôžem spať.“ „To sa len tak jednoducho nestáva. Trápi ťa niečo? Je ti zle?“ „Nie, je mi dobre. Premýšľam.“ Často sa k nej správal nezdvorilo, unavovala ho jej prepiata starostlivosť, výbuchy žiarlivosti a jemné, až takmer bojazlivé dotyky. „Dám ti valeriánske kvapky?“ „Ešteže čo!“
Vrzgol schod na schodisku. Potom buchot. Šramot. Akoby sa ten, čo vystupoval nahor, ako neisto a pomaly ohmatkával rukou stenu, udrel o výčnelok.
Mal by som sa báť, hovoril si Rževskij. Kto len môže teraz uprostred noci vystupovať po schodisku opusteného baraku?
Dvere sa otvárali pomaly, akoby ten, čo sem vstupoval, si nebol istý, či sú to tie pravé dvere.
Rževskij ustúpil nabok, aby nestál v okne.
10
Chlap, čo vošiel do izby, sa neisto zastavil na prahu. Rževského oči si už zvykli na tmu, navyše izbu osvetľoval mesiac, nuž videl, že chlap šmátra rukou vpravo po stene, a došlo mu, že tam by mal byť vypínač. Koľkokrát on sám takto naťahoval ruku a zažínal svetlo. Ozvalo sa šťuknutie.
— Dočerta! — zašepkal chlap.
— Počuj, svetlo už predsa odpojili, — povedal Rževskij. — Tieto baraky už vysťahovali, nevšimol si si?
Chlap zamrel, pritisol sa do kúta, nespoznal Rževského hlas, a tak strašne sa vyľakal, že sa jeho tučné telo rozlialo po stene.
— Vari si sa naľakal? — Rževskij podišiel k Viktorovi, potkol sa o kopu časopisov, takže skoro spadol. — To som ja, Sergej.
— Ty? Čo tu robíš? — zachrípnuté sa spýtal Viktor. — Naľakal som sa. Vôbec mi nenapadlo, že by som tu niekoho mohol stretnúť. Odmlčali sa.
— Zapáliš si? — spýtal sa Rževskij.
— Nedbám.
Rževskij vytiahol cigarety. Keď si Viktor pripaľoval, naklonil sa a Rževskij zbadal plešinu, ktorú skrývali nabok sčesané riedke vlasy.
— Dávno som ťa nevidel, — poznamenal Rževskij.
— Vari pôjdem, — povedal Viktor.
Rževskij prikývol. Tiež by už mal ísť. No akosi sa mu nechcelo ísť nocou s Viktorom. Viktorove topánky ťažko dopadali na schody. Schodisko stonalo. Potom všetko zmĺklo.
Iste mu Elza povedala, že búrajú baraky, pomyslel si Sergej. Možnože sem Viktor chodil aj predtým? Jeho, Rževského, sem ťahá minulosť, podobne ako vraha, ktorý prichádza na miesto zločinu. A tam ho aj chytia. Chytil ho Viktor? Nie. Sám prišiel. Rževskij zavrel oči a usiloval sa vybaviť si izbu tak, ako vyzerala vtedy. V duchu ju zariaďoval nábytkom, potom položil na stôl svoje knihy a spomenul si, že stolnú lampu tienili starou šatkou, aby svetlo nezobudilo Katku. A Liza ležala v prítmí a hľadela mu na chrbát. Cítil jej pohľad, ako sa premáha, aby nezakašľala a nehýbala sa. Ten pohľad mu však nedal pracovať. Ticho jej hovoril: „Spi, musíš ráno skoro vstať.“ „Dobre,“ odpovedala Liza, „už spím.“
V to posledné ráno zaspali tak asi o piatej. Už svitalo. Celú noc sa pošepky zhovárali. Keď otvoril oči, akoby v hroznom sne ju videl, že stojí vo dverách, držiac za ruku naobliekanú Katku a v druhej ruke kufor. Vtedy si ešte neuvedomil, že Liza odchádza navždy. No to, že odchádza, bolo preňho úľavou, východiskom zo slepej uličky. Znova zaspal…
Rževskij otvoril oči. Čerstvý nočný vetrík vnikol cez rozbité krídlo okna a zašušťal papiermi na dlážke.
Vyhodil cigaretu von oknom a zišiel dolu. Premkla ho taká smrteľná, hlboká, beznádejná úzkosť, že keď uvidel — neďaleko za stromom — Viktora, ktorý tam stál a čakal, znehybnel, ani nevyšiel von. Až keď Viktor zažal zápalku a opäť si pripaľoval, vybehol spod brány, prekĺzol popri stene za roh a skočil do kríkov.
11
Nina sa veľmi chcela pozrieť do izolovaného laboratória, centra, okolo ktorého sa už šiesty týždeň krútil život v ústave. No nijako sa jej to nedarilo. Mali tam prístup iba piati či šiesti — okrem Rževského a Ostapenka z prezídia. Pravda, zo tri razy prišli akísi Rževského priatelia, šediví, postarší. Koľa Milenkov ich všetkých poznal — akademik ten a ten, akademik onen… Týchto súdruhov Rževskij sám zaviedol dovnútra a dlho sa tam zdržali.
— Pochop ma, Milenkov, — povedala Ninočka, ktorá si na Koľu už zvykla a vôbec sa ho nebála. — Pre mňa je to ako dvere do Modrofúzovho zámku. Pamätáš sa?
— Pamätám. Chceš silou-mocou neslávne skončiť svoj mladý život. Neuvedomuješ si, že Modrofúz nás oboch môže vyraziť z ústavu. A ja čo nevidieť mám dostať doktorát.
Rževského osobne Ninočka nemala odvahu o to požiadať, hoci ho teraz videla každý deň a on ju už pokladal za svoju spolupracovníčku — nie za Elzinu dcéru, dokonca ju aj okríkol, chápete ten rozdiel? Bol zlostný, nervózny, vyhrešil kde-koho pre nič-zanič. No nehnevali sa naňho, chápali ho, veď to prvý umelý človek rastie v biokúpeli u nich v ústave, a nie kdesi vo Švajčiarsku.
Napokon sa Ninočka predsa len dostala do laboratória.
Bol večer, tma a akosi tiesnivo. Stromy za oknami už takmer opŕchli, jeden žltý javorový list sa prilepil na sklo. Vyzeralo to prekrásne. Koľa vyšiel z izolovaného laboratória, uvidel Ninočku, ako sedí za svojím stolom s knihou, a spýtal sa: