Prešlo zopár dní a predpoklad doktora Strešného sa začal napĺňať.
„Dnes ma poštípal komár. Vlastne to nie je komár, ale hmyz, ktorý pôsobí na nás ľudí ako komáre na Zemi. Je malý, ticho bzučí, a čo je hlavné, štípe. Aby sme si nezaťažovali fantáziu vymýšľaním nových názvov, budeme volať tohto mučiteľa komárom. Hneď som upozornil Ninu, že treba podniknúť opatrenia proti invázii komárov. Áno, proti invázii, zdôraznil som, pretože všetko nasvedčuje tomu, že tento krvopijca nie je nezvyčajný exotický hosť na našom pahorku. Za ním prídu ďalší milovníci mojej krvi…“
O tri dni dostal Leopold zimnicu. Tri dni ho striasalo, po tri dni doktor Strešnij zápasil s neviditeľným, neznámym, nepremožiteľným nepriateľom, ktorý našťastie nebol taký húževnatý, aby svoju obeť usmrtil. Na tretí deň zimnica ustúpila. S trochou šťastia sa skúsenému lekárovi podarilo zistiť, že pôvodcami zimnice sú komáre. Preto sa celý týždeň, počas ktorého takmer všetci pracovníci stanice /vrátane doktora Strešného/ stihli prekonať zimnicu, na stranách denníka venoval výlučne komárom. Z týchto zápisov Pavlyša najväčšmi zaujali vety, ktoré si lekár podčiarkol, aby ich neskôr ľahko našiel.
„Komáre hniezdia niekde blízko nás. Vyletujú po západe slnka a podľa všetkého výborne reagujú na teplo. Doposiaľ sa mi nepodarilo zistiť dve dôležité veci: koho okrem nás napádajú a aký je ich životný cyklus. Len čo budem mať trochu času, vyberiem sa hľadať ich bydlisko.“
Lekár to už nestihol, zjavili sa draky… Horšie zlo ako komáre. Denník dopodrobna opisoval všetky prípady útoku drakov na ľudí. Doktor Strešnij sa pokúšal nájsť v nich logiku, súvislosť. Výkričníkom označil miesto, kde písal: „Drak chcel stoj čo stoj schmatnúť Leopolda, aj keď sa už skryl v budove. Dobýjal sa do dverí a chcel ho vytiahnuť von.“
Pavlyš ani nevedel, ako vošla malá Taťjana. Dvere boli otvorené, a pohrúžený do čítania až vtedy zbadal, že mu číta ponad plece denník, keď mu za chrbtom zacvakali dračie zuby — Taťjanin náhrdelník.
— Nechcela som vás vyrušiť, doktor, — povedala. — Dnes som vám takmer zachránila život, nuž nemáte právo vyhnať ma. Tým skôr, že aj ja mám svoju teóriu.
— Rozprávajte, — vyzval ju a zavrel denník.
— Samozrejme, draky neznášajú ľudí. A viete prečo? Asi pred desiatimi rokmi tu pristala hviezdna expedícia. Nie naša, iná. Aj to boli antropoidi. Keď tu žili, veľmi znenávideli draky. Poľovali na ne, hľadali ich hniezda, kladivami rozbíjali dračie vajcia a zabíjali mláďatá. A draky majú výbornú pamäť. Teraz sa nazdávajú, že sa nepriatelia vrátili. Je to presvedčivé?
— A čo navrhuješ? — Pavlyš sa vyhol priamej odpovedi.
— Ja? Zatiaľ chodiť štvornožky a pokúsiť sa nájsť stopy po tej expedícii.
— Prečo štvornožky?
— Aby nás nepokladali za ľudí.
— To je pekná báchorka, — povedal v domnienke, že Taťjana žartuje. Vtom si však uvedomil, že žart skrýva zaujímavý postreh. — To je pravda, keď drak na mňa pikoval, zaťal pazúrmi privysoko.
— No vidíte, — potešila sa Taňa. — Stojí to za pokus. Však?
Pavlyš sa usmial, nepovedal nič. Taňa odbehla. Znova otvoril Strešného denník.
„Predpokladám, že populácia pahorku je stabilná a priestorovo obmedzená, takže komáre nelietajú zďaleka. Treba to zistiť označením niekoľkých exemplárov…“
Pavlyš obrátil stranu.
„…Keď nastane noc a človek nemôže spať, pretože nič tak veľmi nezaháňa spánok ako nevyriešený problém, predstavivosť nezastretá dennou realitou trhá medze logiky a ponúka riešenia, ktoré by sa cez deň zdali trápne, detské, naivné… Píšem hlavne v noci, teraz sú dve hodiny preč, stanica spí, vlastne nie, Jim nespí, má záchvat zimnice, pred chvíľou som sa bol naňho pozrieť. Vnucujú sa mi výjavy z minulosti tejto planéty, kde niet miesta pre človeka, do ktorej sa človek nehodí, a možno sa nehodí ani do jej prítomnosti. Zvykli sme si pripisovať okolitému svetu rozum; je to atavizmus z pra-pradávna, keď lesy, hory, aj more, aj slnko boli živé, väčšinou zlé a úkladné, málokedy dobré bytosti, ktoré mali niečo spoločné s každým slovom, myšlienkou, pochybami prvobytného človeka. Nepriateľský svet, ktorý si ľudia ešte nepodmanili, bol ovládnutý cudzím rozumom, zosielajúcim na ľudí dažde a sneh, vietor, suchá a zúrivé dravce. A tu? Či sa neskrýva za cieľavedomým hnevom drakov a komárov cudzia vôľa, nám cudzí a nepriateľský rozum, pre ktorý sú naši konkrétni hrýzaví nepriatelia iba nástroje pomsty, alebo azda leukocyty vyháňajúce cudzí prvok z organizmu? Za zamrežovaným oknom mrholí, Clarena vyčkáva… Nie, je čas spať…“
Tým sa zápisky končili. Lekár už nemal príležitosť vrátiť sa k denníku.
15
Uprostred jedálne stála malá Taťjana. Strapatá, blčiace oči, na prsiach sa jej blýskajú dračie zuby. Nad ňou stál zamračený Leskin. Nina sedela za stolom a premáhala smiech.
— Keby si zahynula, — vysvetľoval Leskin Tani, — mohli by sme zbaliť stanicu. Alebo si myslíš, že niekto povolí expedíciu prieskumníkom, čo sa vydávajú napospas kadejakým príšerám?
— Nie, — riekla malá Taňa. — To si nemyslím.
— Aha! — Leskin zazrel Pavlyša. — Mám taký pocit, že doktor je do tejto výtržnosti zapletený.
— Nie som, — ponáhľal sa Pavlyš s odpoveďou. — Neviem totiž, čo sa stalo.
— Tanečka, — povedala Nina láskavým hlasom. — Povedz mu, čo sa stalo.
— Prisahám, doktor za nič nemôže! — zvolala Taťjana. — Nemal o tom ani tušenia. O čo teda ide. Vyviezla som planétochod, prehodila som si cez seba deku, vyliezla som spodnými dverami a vyšla na voľné priestranstvo.
— Džigit sa nebojí rohov a kopýt, — záhadne zacitoval Jim.
Očividne ju neodsudzoval.
— Plazila som sa a draky lietali nado mnou.
— Nelietali, pikovali, — opravil ju Leskin.
— A kým sa Leskin, ktorý ma pozoroval z okna observatória, pchal cez mreže, pretože celkom zabudol, kde sú dvere, — pokračovala Taňa, — priplazila som sa spať. Teraz ho mrzí, že ma nestihol zachrániť.
— Rozumiem, — povedal Pavlyš. — Chceli ste zistiť, či draky napádajú plaziace sa tvory. A názorne ste im takého tvora predviedli.
— Ste naozaj dôvtipný, — súhlasne prikývla Taťjana.
— A ony sa vrhli na ňu, — povedal Jim. — Experiment našťastie nevyšiel. Veď by sme sa museli plaziť. Viete si ma predstaviť?
Veľká Taťjana zavolala z kuchyne:
— Nesiem vývar, tak prestaňte už s tými hrôzami, lebo stratíte chuť do jedla!
Pavlyš si sadol na svoje miesto vedľa Niny. Potichu sa spýtala:
— Všimli ste si, že Taťjana sa preplazila niekoľko metrov a stihla sa vrátiť? Draky jej zatínali pazúry nad hlavou, ale nezasiahli ju.
— Presne tak! — začula ju malá Taňa.
— Mužom sa povoľuje padať na kolená len pri mojich nohách, — zhrnula diskusiu veľká Taťjana. — Žien sa to netýka. Vezmite to na vedomie, doktor. Nesmiete sa ponižovať pred drakmi.
— Beriem na vedomie, — usmial sa Pavlyš.
— Aj tak musím vyjadriť svoje pobúrenie, — ozval sa Leskin. — Veď to nejde, obracať na žart vážne skutočnosti. Smejete sa, a zabúdate nielen na Taťjanino hrubé porušenie disciplíny, ale zabúdate pritom aj na to, že v dôsledku nášho správania nás draky všetkých pohlušia.
16
Večer, keď slnko zapadlo a nastal vytúžený čas, keď sa draky vracajú domov a komáre ešte chvalabohu nevyletujú na lov, stanica sa vyľudnila. Každému sa nakopilo množstvo neodkladných úloh, nikto nemal splnený pracovný program a všetci sa ponáhľali dobehnúť hodiny núteného ničnerobenia. Pavlyš zastihol Jima pri východe.
— Veľmi sa ponáhľaš?
— Nie, ani nie. — Slušnosť a prívetivosť boli jeho silnými stránkami. V škole určite dával opisovať lajdáckym spolužiakom. Komu sa zachcelo, mohol ho využiť. Pavlyš vedel, že Jim sa ponáhľa, pretože okrem svojich musel skontrolovať aj Leopoldove prístroje. Čo sa dá robiť, Pavlyš nebol lepší od iných.
— Jim, ukáž mi nory.
— Aké nory?
— Doktor Strešnij pozoroval, že komáre vyletujú z dier.
— Odvšade vyletujú. Poď, ukážem ti nory.
Jim kráčal vpredu. Bol zababušený do deky a na rukávoch mal podšité gumené manžety. Na hlave sa mu týčil akýsi výtvor z umelej hmoty, podobný na starodávnu potápačskú prilbu. Obrovské okuliare a obväz mu dávali výzor polárneho bádateľa, ktorý sa z posledných síl prebíja k pólu. Pavlyš vedel, že sotva vyzerá lepšie. Požičal si Strešného špeciálny oblek a Leopold, majster na všetko, mu ho upravil a vylepšil.
— Pozri, — povedal Jim, keď zastal na svahu. — Tu sú nory.
Svah bol posiaty jaskynkami s priemerom asi tridsať centimetrov.
— Čo tu žije okrem komárov?
— Strešnij sa nazdával, že svište. Keď prší, žijú v norách a v období sucha sa sťahujú do lesa.
— Hryzú?
— Čo si, sú neškodné. Ani papuľu nemajú, iba akúsi náhradku. Malý chobot. Rýpu ním do zeme a hľadajú hmyz.
— Čo sú to za svište?
— Ani neviem, kto ich prvý tak nazval. Keby ich bol nazval mravčiarmi, boli by mravčiarmi. Aj rýdzikmi ich môžeš volať, len ich neukladaj do košíka. Ja pôjdem, dobre?
Pavlyš sa usadil pri nore a rozhodol sa čakať. Spŕchlo, draky by sa nemali zjaviť. Vôkol vystrájali komáre, no bolo ich málo. V ochrannom odeve s dvojitými rukavicami bolo horúco. Nory vyzerali ako oči dajakého monštra. Nitky vedúce k rozlúšteniu sa zdali byť nablízku. Lekár ich však zatiaľ nenašiel.
Z čiernej nory akoby sa vyvalil kúdol pary. Navrchu sa zahýňal a ako vejár sa rozprestieral vo vetre. Pavlyš sa prizeral. Pre boha živého! Veď sú to komáre! Desiatky tisíc ich vyletovalo z úkrytu na lov. Strešnij mal pravdu. Hniezdili v norách.
Komáre reagovali na teplo. Vybočovali zo smeru, aby si pochutnali na Pavlyšovej krvi, nielen z najbližšej nory, ale aj zo vzdialených, z kríkov nižšie na svahu…
O dve minúty Pavlyš nevydržal a vybehol hore. Do stanice vbehol oblepený komármi ako mucholapka a dlho ich zmýval horúcou vodou. Zato vymyslel viac či menej prijateľnú metódu boja s komármi: treba postaviť pri norách niečo teplé — a pasca je hotová.
Tri komáre zachoval. V škatuľke si ich priniesol do izby, Vyzliekol sa. Pootvoril zásuvku stola, položil do nej odchýlenú škatuľku a čakal. Nečakal dlho. Komáre vyleteli ako stíhačky, okamžite sa zorientovali a prisali sa k nastavenej ruke. Pavlyš vydržal vpichnutia a s trochou sebaľútosti pozoroval, ako sa telá komárov plnili jeho krvou. Napokon sa nacicali, s uspokojením jeden po druhom odleteli z ruky hľadať pokojné miesto, aby si po dobre vykonanej práci oddýchli. Zapáčilo sa im na stene medzi posteľou a umývadlom.
Pavlyš listoval v Strešného denníku a občas pozrel na komáre. Pokojne driemali. Možno to na ne neúčinkuje… Vtom jeden ťažkopádne zatrepal krídelkami, pokúsil sa vzlietnuť, nemohol a spadol na zem. Zdochol. O niekoľko sekúnd to zopakoval druhý. Aj tretí.
Pavlyš si čupol. Komáre ležali nôžkami hore. Zdochnuté. Ďalšia analýza nebola potrebná. Otrávili sa Pavlyšovou krvou. Zákon vzájomnej nepožierateľnosti /veľký objav v biológii a kanibalizme!/ platil na tejto planéte všeobecne. Vzťah medzi ľuďmi a miestnou faunou nikdy nenadobudne gastronomický charakter. Komáre priťahovalo výlučne teplo.
17
— Kde by som mohol vidieť svišťa? — obrátil sa pri večeri Pavlyš na Ninu.
— Nevidela som ich zblízka, — odvetila. — Iba letmo. Sú veľmi bojazlivé a ostražité.
— Podobajú sa na tučniaky, — povedala veľká Taťjana.
— Ja vám zoženiem svišťa, — ponúkla sa malá Taťjana. — Viem o jednej obývanej nore dolu.
Pavlyš potreboval svišťa. Komáre žili v svištích norách. Na druhý deň ráno Taťjana privliekla svišťa.
— Doktor, — volala, nazerajúc do nemocnice, kde mal Pavlyš rehabilitačné cvičenie s Leopoldom. — Váš rozkaz je splnený. Tu je zajatec.
Pavlyš razom pochopil, o čo ide.
— Vypočujem si ho sám. Kde ste ho ubytovali?
— Leží poviazaný v tanku.
— Kládol odpor?
— Nie. Chcela som ho doviesť do stanice, no Nina mi to zakázala.
— Prečo? — opýtal sa Pavlyš, náhliac sa za Taťjanou po chodbe. — Veď vonku sú draky.
— Nazdáva sa, že by nás mohol nakaziť. Skúste ju presvedčiť!
— Napokon má pravdu… Prší?
— Draky nevidno. Nebojte sa!
— Nebojím sa. Kto sa už dnes bojí drakov, prosím vás?
Planétochod stál pred poodchýlenými dverami. Pri ňom čakala Nina. Mala službu, bola v zástere s volánikmi, no ani tá nezmenila vedúcu na ženu v domácnosti. Nič na tom nemenila ani čelenka, zakrývajúca jazvu na čele, hoci sa hodila k zástere. Nina, akoby vytušila Pavlyšove myšlienky, povedala:
— Varím výborne. Dnes sa sám o tom presvedčíte.
Nato iným tónom pokračovala:
— Pavlyš, ak to zviera naozaj tak veľmi potrebujete, robte si s ním sám. Nikomu nedovolím dotýkať sa ho. Už zdochýna a vyzerá, akoby malo mor.
— Ako to vieš? — rozhorčila sa Taňa. — Je v planétochode. Okrem mňa ho nevidel nik. Ak chceš vedieť, je veľmi milý.
— Nazrela som dnu. Aj ja som zvedavá… Taťjana!
Taťjana už bola pri planétochode. Otvorila dvere, a kým jej lekár stihol pomôcť, zviazaného svišťa vytiahla von.
— Aj tak som ho už držala, — povedala.
Pavlyš sa sklonil nad svišťa. Ležal na boku a ledva dýchal. Bol veľký asi ako stredný pes. Mal okrúhle, podlhovasté telo, krátke rúčky a nôžky a vzpriamený pri nore by vyzeral ako ozajstný svišť. Tým sa však podobnosť končila — stačilo pozrieť na bielu papuľu prechádzajúcu do malého chobota. Svišť sa metal, snažil sa vymaniť z pút, no robil to akosi nasilu, akoby chcel ukázať, že sa s osudom až natoľko nezmieril, ako sa to môže zdať.
— Len ho nerozviažte, — upozorňovala Taťjana, — lebo ujde. Kde zasa dákeho chytím? Svište sa len tak na ceste nepovaľujú.
Zviera previnilo vzdychlo. Veď ono sa váľalo na ceste.
Nad svišťom poletovalo zopár komárov. Každú chvíľu sa mohol zjaviť drak. Pavlyš odtisol Taňu, zdvihol svišťa a odniesol ho dnu. Bol ľahký a horúci.
O dve hodiny svišť zdochol. Bol vyčerpaný, stýraný všetkými svojimi chorobami. /Nina mala pravdu ako vždy./ Pavlyš ho nevedel zachrániť, preskúmal mu však krv a obsah žalúdka. Svišť službu vede preukázal.
Už sa vytváral pomerne logický obraz, chýbal len posledný ťah. Ako sa Pavlyš zaoberal svojou obeťou, nazrela do laboratória Nina a dala mu zopár otázok. Pavlyš pochopil, že je jej jasné, akým smerom sa uberajú jeho úvahy.
Posledný ťah sa našiel neskoro večer.