18
Pavlyš hral v jedálni šachy so sympatickým Leopoldom, pričom debatovali o umení; obaja uprednostňovali Botticelliho pred Rafaelom; trošku sa vystatovali svojou trúfalosťou, odrazu vbehla veľká Taťjana v ochrannom odeve; vyzerala strašne, ako Marťan zo starého obrázku; strhla si masku a kričala:
— Tu v tomto pekle to už nevydržím! Pošlite ma na Jupiter alebo Merkúr, hoci tam ani vzduch nie je, nech tam aj nič nie je!
— Čo sa stalo? — vyskočil Pavlyš.
— Volá vás Nina, doktor. Nazdáva sa, že vás to bude zaujímať. Je to akési morálne monštrum. Ani myší sa nebojí! To už je priveľa. Kam bežíte?! Oblečte sa! Sú tam komáre. A teba, Pol, nikam nepustím. Prišiel si o nohu, teraz prídeš o hlavu… Budem s tebou hrať šachy.
Pochopiteľne, Leopold ju neposlúchol. Pavlyša dobehol v priechode čudne oblečený. Pavlyš si hneď ani neuvedomil, že z Taťjany strhol ochranný plášť. Lekár Leopolda podoprel a ten na jednej nohe doskackal k východu. Za dverami ich oslepil reflektor a zastavil ich Jimov hlas:
— Stojte! Kto spraví krok, zomrie!
Pavlyš nechápal, či geológ žartuje, a či zase nepresne cituje nejakého klasika. No poslušne zastal. Jimov hlas doliehal zhora, z tmy spoza lúča reflektora.
— Sú na kupole observatória, — povedal Leopold.
Pavlyš sa rozhliadol. Nič. Potom mu pohľad skĺzol dolu. Celú plochu pokrýval čierny tečúci koberec. Akoby zem otvorila všetky póry a vypustila myriady mravčekov. Pripadalo mu, že stojí na brehu rieky, v ktorej tečie ropa.
— Doktor, videli ste už niečo také? — ozvala sa zhora Nina.
— Nie, takú možnosť som ešte nemal, — odpovedal a oháňal sa pred komármi.
— Ak to bude takto pokračovať, — ohlásil sa Leskin, — budeme musieť stanicu evakuovať.
Mravce tiekli pred prahom, na pol metra od Pavlišových topánok. V ich na prvý pohľad nezmyselnom hemžení bolo badať systém, zámer. Hoci každý mravec bežal vlastným smerom, celé to more sa postupne premiesťovalo doprava, na úpätie pahorku.
— Odniekiaľ museli prísť, — povedal Pavlyš. — Kto videl, ako sa to začalo?
Zo strechy nad Pavlyšovou hlavou sa znenazdajky rozľahol hlas malej Taťjany, akoby z dákeho mesiaca, čo vyšiel, aby osvetlil špeciálne túto scénu.
— Išla som do skladu po náhradné súčiastky do vysielačky, pozerám, mravce pobehujú. Zavolala som Ninu, bola s Leskinom v observatóriu. Aj Jim prišiel. Zbehlo sa to tak rýchlo, že som musela vyliezť na strechu a oni na kupolu. Zaujímalo by ma, či je to navždy alebo dočasne?
— Dočasne, — povedal Pavlyš a urobil krok dopredu. — Mravce neštípu, — prehrnul nohou prúd mravcov, ktoré sa čoraz rýchlejšie, ako vodopád spúšťali za hranice osvetleného kruhu.
Ostatní zliezli z vyvýšených miest stanice, až keď už len zadný voj mravčej armády prechádzal po rovinke. Zem bola skyprená, akoby ju pohrabali.
— Teda vyliezli priamo spod zeme?
— Áno, videla som to, — povedala malá Taťjana.
— Viete, mne to pripomína sťahovanie lumíkov, — povedala Nina.
Pavlyš prikývol. Súhlasil s ňou. Nina rozmýšľa takisto ako on. Pavlyš bol na deväťdesiat percent presvedčený, že aj s drakmi sa to dá zvládnuť, a aj vedel ako, no desať percent rizika mu bránilo návrhy predložiť. Do nasledujúceho dňa.
19
Ráno sa Nina opýtala:
— Pavlyš, budete potrebovať planétochod?
— Práve som vás oň chcel požiadať.
— Čo sa deje, na Newtona spadlo jablko? — opýtal sa Jim.
— Spadlo, — prikývol Pavlyš. — Treba ho už iba zdvihnúť.
— Taťjana, skontroluj akumulátory, — povedala Nina. — Ta a späť je to zo 25 kilometrov. A nijaká cesta.
— Nina! — zhíkol Pavlyš. — Ste geniálna!
— Neručím za to, — odpovedala Nina. — Mali sme na to prísť už skôr.
— Nina je vo všetkom najlepšia, — pridala sa k Pavlyšovi malá Taťjana. — Dokonca aj v biológii. Kam ideme, doktor?
Pavlyš sa obrátil k Nine.
— Nerobte sa, Sláva, — usmiala sa Nina. — Viete to lepšie ako ja. K susednému pahorku. Štimt?
— Štimt.
— S doktorom pôjde malá Taňa a Jim. Ostatní zostanú tu!
— Napokon, — prehodil Leskin, — ja som sám sebe pánom…
Cesta lesom bola úmorná, planétochod v pevných, no nie vždy najšikovnejších rukách malej Tane skákal ako koník. Cestujúci si iba zázrakom nedolámali ruky a nohy.
— Ak tomu dobre rozumiem, — ozval sa Leskin, keď planétochod spomalil, predierajúc sa krovím, — ideme sa pozrieť, kde sídlia draky. Ak máme veriť šéfkinej a Pavlyšovej teórii, priletujú zo susedného pahorku. Nuž čože, je to logické…
Zmĺkol, aby Pavlyšovi dal možnosť pokračovať.
— Udrieme na ne priamo v dúpäti?
Vtedy Pavlyš zbadal, že Leskin má pištoľ. Aj Jim si to všimol a povedal:
— Len nie tvojím delom, Leskin.
— Nekázal som vám brať zbraň, — povedal Pavlyš.
— Ja, doktor, nemám váš altruizmus. Nemôžete vedieť, čo nás čaká. Skúsenosť mi káže…
Taťjana sa zamračila a nechala planétochod prehupnúť ponad menšiu roklinu. Cestujúci popadali jeden na druhého a rozhovor sa na chvíľu prerušil. Keď vozidlo znovu vyšlo na rovnejší terén, Taťjana povedala:
— Pavlyš je humanista, zato my prieskumníci sme krvilační. Bezbranným drobčekom ubližovať nám Pavlyš nedovolí. Veď majú deti! A Leskin k nim prichádza s olivovou ratoliestkou. Dobre, že mu Nina dovolila ísť s nami. Napokon, bez astronóma stanica môže existovať.
— Doktor, naozaj sa domnievate, — opýtal sa Leskin, nevšímajúc si Taňu, — že treba draky ušetriť?
— Nielen ja. Aj Nina je tej mienky. A Taťjana tiež, podľa mňa…
— Som do nich paf, — podotkla Taťjana a prudko pridala rýchlosť.
Pavlyš sa držal remeňa nad sedadlom a spustil monológ:
— Ľudstvo, — začal s citom, — je najväčším zločincom a iba dlhým kajaním sa môže vykúpiť z hriechov. Istý mudrc povedal: „Kde sa zjaví človek, príroda sa zmení na životné prostredie.“ Vo vlastnom záujme sme ho menili, a na prírodu sme nemysleli. Vykynožili sme množstvo živočíchov, podajedny načisto.
— Obvinenie adresujete aj nám, — riekol Jim, — preto, že sme sa dotkli prírody tejto planéty, hoci iba preto, aby nás nepožrali draky.
— Radi by sme im dali pokoj, — povedala Taťjana, — ony nám však nedajú. Držte sa, nadskočíme!
Stroj znova poskočil. Pavlyš by ťažko zrátal, koľko ráz poskočili alebo vhupli do vymolí. Planétochod si kliesnil cestu pralesom, predieral sa potokmi a roklinami.
— Naše myslenie a konanie podlieha starému stereotypu, — pokračoval Pavlyš. — Všetci sme tu ľudia vzdelaní, sedeli sme na prednáškach o nezasahovaní a tak ďalej. Predstierate, že rešpektujete zákony, ktoré si ľudstvo krvopotne stanovilo. No len čo sa vás čosi dotkne, prebudí sa vo vás zabijak. Zabiť draka! Vytýčili ste si nové krédo.
— Nezovšeobecňujte, Pavlyš, — poznamenala Taňa. — Zabijak sa prebudil iba v Leskinovi. To on neverí v priateľstvo s dravcami.
— Neverím, — tvrdo vyhlásil Leskin.
Pavlyš si uvedomil, že jeho monológ nevyvolal želateľný účinok. Aj oni to všetko vedeli. Ľahko sa kritizuje v planétochode, zato už horšie na obchôdzke, keď má človek skontrolovať údaje na prístrojoch a nad hlavou mu krúži drak, čo o ekológii a humanizme nemá ani potuchy.
Planétochod sa prebrodil cez širokú rieku, vyšiel na breh a začal pomaly stúpať do svahu, vyvaľujúc pred sebou veľké stromy.
— Ideme na pahorok? — opýtala sa Taťjana.
— Vari sme už tu? — začudoval sa Pavlyš. — Skúste vyjsť ešte kúsok na nejaké otvorené priestranstvo, no pokiaľ možno nenápadne.
— Museli by sme ísť serpentínami, — vysvetľovala Taťjana. — A možno by sme narobili viac hrmotu, ako keďsa dáme rovno na pahorok.
— Ako myslíš.
Planétochod zahučal, predierajúc sa krovím. Zrazu bolo svetlejšie. Planétochod sa akoby zaboril nosom a ocitol sa na rovnej terase. Za oblokmi bola stráň posiata svištími norami. Vozidlo zastalo.
— Skoro som zrazila svišťa, — riekla Taťjana. — Ťarbák, vyskočil mi rovno pred nosom. Neovláda pravidlá cestnej premávky.
Cez bočné okienko Pavlyš zbadal, ako sa z nory zo päť metrov od planétochodu vystrčila biela úzka papuľa s otrčeným ňufákom, akoby čakala, že ju dakto pobozká. Malé čierne očká hnevlivo zazerali na vozidlo. Malý chobot sa černel od nalepených mravcov. Svišťa vyrušili pri obede.
— Dívajte sa! — vykríkla Taňa. — Malé zaháňajú!
Po čistine sa ťarbavo náhlil svišť. Predné laby sa mu hompáľali pri bruchu, zaháňal k nore dve mláďatá, čo sa priečili, chceli ujsť a zblízka si pozrieť nevídaného hosťa. Nakoniec sa rodičovi podarilo zahnať ich do nory, zakryl ich telom tak, že von trčal iba okrúhly biely chrbát.
— Ideme ďalej? — opýtala sa Taňa.
— Áno, neboja sa nás. Vyjdime rovno na vrch.
Zdalo sa, že sú tam stovky svišťov. Keď zbadali planétochod, nechávali svoju bežnú robotu, postojačky znehybneli, potom pobehli alebo odchádzali pomaly, s patričnou dôstojnosťou. Nad svišťmi sa vznášali roje komárov, no tie si ich nevšímali.
Planétochod zdolal strminu a zastal na kraji širokej holej plošiny s jediným obrovským stromom s ovisnutými vetvami.
20
Hoci bola plošina prázdna, niesla stopy života. Kde-tu sa povaľovali zvädnuté vetvy a kôpky dračieho trusu. Bola podupaná. „Škoda,“ pomyslel si Pavlyš „že expedícia prišla na planétu, keď pršalo. Dážď zmyl z nášho pahorku všetky tieto očividné stopy cudzieho osídlenia.“
— Brloh — významne poznamenal Leskin.
— Lepšie by ste spravili, keby ste odložili pištol, — povedal mu Pavlyš.
— Budem strieľať iba v nevyhnutnom prípade, — v Leskinovom hlase znela rozhodnosť, akoby Pavlyš chcel svojich druhov vydať na milosť drakom, a on jediným záchrancom.
— Ako je to s tým humanizmom? — ozvala sa Taňa.
— Všetko má svoje medze, — povedal Leskin bez úsmevu.
Pavlyš otvoril bočný príklop.
— Nalietajú sem komáre, — upozornil ho Jim.
— Sotva.
— Pozrite sa, — zvolala Taťjana. — Tam, pod stromom!
V jame medzi koreňmi, vystlanej vetvami, ležali tri guľaté vajcia; každé malo v priemere asi pol metra.
— Taťjana, zatiahni tam, — prikázal Leskin.
— Čo chcete robiť?
— Nemiešajte sa do toho, doktor! — vybuchol Leskin. — Už sme boli dosť dlho zhovievaví a rozumní. Vaši favoriti sú agresívne dravce a pre ľudí budú vždy znamenať nebezpečenstvo. Keď je tu príležitosť znížiť počet týchto netvorov, musíme to urobiť.
— Vyzerá to na hystériu. — Pavlyš sa usiloval hovoriť pokojne. — Pokúšate sa merať seba a tunajšie zvieratá rovnakým meradlom a v ich svete zavádzať spravodlivosť z pozície sily.
— To nie je ich svet! To je náš svet! Už nikdy nebude taký, aký bol do príchodu človeka. Je našou povinnosťou zaistiť tu pokoj a bezpečie.
Pavlyš pozrel na Jima a Taňu. Na čej strane sú?
— Leskin, takto nič nezískaš, — ozval sa Jim.
Astronómovi ruka s pištoľou klesla. Napätie sa uvoľnilo.
Všetci mali pocit zbytočnej roztržky. Ticho prerušila Taťjana: — Vezmeme jedno vajce? Najväčšie na svete! Múzeá nám neodpustia, ak to nespravíme.
— Hádam nabudúce? — poznamenal Pavlyš, no nemienil sa priečiť.
Planétochod sa pomkol k stromu, Pavlyš pozrel na Leskina. Sedel pokojne, no lekárovmu pohľadu sa vyhýbal. Pavlyš sa vyklonil z prielazu a pozrel nahor. Nič.
— Nebojte sa, — riekol Leskin, — keby dačo, budem vás kryť.
Pavlyš zoskočil na udupanú zem. Druhý vyliezol Leskin a zastal chrbtom opretý o palubu vozidla. Vyzeral, akoby sa umúdril, Pavlyš však cítil, že čaká na hocakú zámienku, aby mohol vypáliť. „No nič,“ pomyslel si Pavlyš, „hneď odídeme.“ Zobral najbližšie vajce. Bolo ťažké a klzké. Podal ho Jimovi.
— Pozrimeže, aká miniatúra! — vystrčila sa po pás z horného prielezu Taťjana.
Po plošine nenáhlivo cupkal k planétochodu svišť. Chobotček zdvihnutý, labky rozhodené, prejavoval najvyšší stupeň zvedavosti.
— Aj toho berme! — skríkla Taťjana.
Pavlyš vykročil k svišťovi, no znehybnel…
K stromu sa za svištíkom pomaly zakrádal sivý drak. Laby lenivo prekladal, krídla vliekol po zemi, zboku vyzeral ako mudrc premýšľajúci o pominuteľnosti života. Drak tu bol pánom a dobre to vedel. Ľahostajne pozrel na planétochod…
— Dnu! — skríkol Pavlyš na Leskina, predpokladajúc, že mu stojí za chrbtom.
Pavlyš schmatol svišťa ako dieťa, ktoré ohrozuje zlý pes, zvrtol sa k planétochodu, a ani nepohádal moment, keď Leskin začal strieľať do papule približujúcemu sa drakovi.
Zbehlo sa to tak, že v rozhodujúcej chvíli ho nemal kto zastaviť. Pavlyš sa hodil k vozidlu so svišťom na rukách, podal ho Taťjane, ktorá sa ešte nestihla skryť. Jim bol v planétochode, ukladal dračie vajce, aby sa nerozbilo, a nasledujúca minútka sa skladala s viac-menej chaotických zlomkov.
Pavlyš sa vrhol do prielazu, aby sa mohol dostať k riadeniu, veď Taňa so svišťom v rukách by na to potrebovala priveľa času… Pritom stihol postrehnúť, ako postrieľaný drak zastal, sadol si na chvost, otvára žltú papuľu a napína krídla… Leskin doň zúrivo páli ďalej a približuje sa k nemu… a zhora sa ako kameň valí druhý drak…
Pavlyš vyrazil s vozidlom tak, aby odrezal draka od Leskina, a pred ním sa ako v nepodarenom amatérskom filme mihali oblaky, kmeň stromu, kopa hliny, čierne krídla… Len aby Leskina nezachytil… Tresk, hrmot… Jim vyskočil bočným prielazom, pričom Pavlyša buchol do pleca… Taťjana mu pomáhala do planétochodu vtiahnuť astronómovo telo… a dračie pazúry sa zapárali do panciera planétochodu…
Potom nastalo ticho, len v ušiach zvoní a cez to zvonenie preráža chod zapnutého motora a chripľavý ston.
— Musel som, — ozval sa zrazu Leskin tvrdým a pokojným hlasom, — zachrániť Pavlyša… Chcel som… — hlas mu zlyhal.
Pavlyš chcel pustiť riadiacu páku… Nebolo to ľahké, ruky mu priam primrzli ku kovu. Leskin ležal na dlážke kabíny. Taťjana mu rozrezala zakrvavenú kombinézu. V kúte schúlený do klbka driemal svišť.
21
Záchrannú raketu nemohli volať, nemala kde pristáť. Prevoz Leskina do stanice v planétochode bol nebezpečný. Stratil veľa krvi. Pavlyš ho ošetril, ako mohol, dal mu analgetikum.
— Zídeme k rieke, — povedal. Už mu nemal kto protirečiť.
Jim zaujal miesto vodiča. Pavlyš s Taňou pridŕžali Leskina, aby sa až tak nepoudieral. Jim riadil opatrne, planétochod však jednako nadskakoval. Azda bolo aj dobre, že Leskin stratil vedomie.
Keď došli k rieke, planétochod vošiel do vody a zo štyri kilometre plával po prúde. Pri nízkom, miernom brehu, od ktorého sa vo vzdialenosti asi sto metrov začínal nevysoký priehľadný les, požiadal Pavlyš Jima, aby vyšiel na breh a zastal pri prvých stromoch. Leskina vyniesli na trávu. Lekár s Taňou ostanú pri ňom a Jim na vozidle bude uháňať po lieky a záchrannú kapsulu, v ktorej raneného do stanice prevezú bezpečnejšie.
— Aj tak to je nebezpečné, — povedal Jim, keď už bol pri vozidle. — Môžu priletieť.
— Neznepokojuj sa, — ubezpečoval ho Pavlyš. — Draky neprídu.
— Si o tom presvedčený, doktor?
Pavlyš s Taťjanou sa dívali za planétochodom, ako prechádza cez rieku, prediera sa krovinami, vystupuje na vzdialený svah. Zmizol, no istý čas k nim ešte doliehal praskot konárov a hučanie vozidla. Potom ostalo ticho. Leskin chvíľami postonával. Deň bol oblačný, suchý.
— Nehnevaj sa naňho, Slava, — prihovorila sa Taňa.
Sedela vedľa Pavlyša a rukami si obopínala kolená. Pavlyš Leskinovi kontroloval na zápästí pulz. — Chránil ťa.
— Nehnevám sa.
— Dračie vajce sa rozbilo.
— Ani som to nezbadal. A čo svišť?
— Je v kabíne. Ani netuší, čo všetko sa kvôli nemu stalo.
Nad riekou zavial vietor a sčeril vodu.
— Vieš, Taňa, — povedal Pavlyš, — možno čoskoro bude stáť naša stanica tu.
— Na brehu? To by bolo dobre. — Taňu to vôbec neprekvapilo.