Návrat - Danilo Clementoni 5 стр.

„V krátkej dobe?“ namietol Petri dívajúc sa mu priamo do očí. „Nezabúdaj, že pre nich odvtedy uplynulo takmer 3 600 rokov. Keď si zoberieš, že ich priemerný vek dosahuje maximálne päťdesiat - šesťdesiat rokov, znamená to, že za tú dobu sa vystriedalo aspoň šesťdesiat generácií. Možno sa stali oveľa inteligentnejšími, ako si predstavujeme.“

„A možno je to práve to,“ dodal Azakis snažiac sa ukončiť priateľovu úvahu, „prečo mali Starešinovia také obavy o túto výpravu. Oni to predpokladali, teda, aspoň uvažovali o takejto možnosti.“

„Mohli nám aspoň niečo naznačiť, nie? Veď pri pohľade na túto vec nás mohlo aj poraziť.“

„Zatiaľ sme na úrovni dohadov,“ odpovedal Azakis a palcom si prechádzal po brade, „ale zdá sa, že to má zmysel. Budem sa snažiť kontaktovať Starešinov a skúsim dostať z nich nejaké informácie, pokiaľ vôbec nejaké majú. Ty sa zatiaľ snaž pochopiť niečo viac o tomto čude. Analyzuj aktuálnu dráhu, rýchlosť, hmotnosť, však ty vieš, čo treba... a skús urobiť nejaké uzávery, čo sa týka destinácie, kedy tú sondu vypustili a dáta, ktoré sú v nej uložené. Musíme vedieť čo najviac o tom, čo nás tam dolu čaká.“

„Ok, Zak,“ odpovedal Petri, zatiaľ čo už okolo neho len tak lietali farebné hologramy s nekonečným množstvom čísel a vzorcov.

„Hej, a nezabudni analyzovať tú vec, čo si identifikoval ako anténu. Ak by to bola skutočne anténa, tak by mala byť schopná vysielať a prijímať. Nechcel by som, aby tí, ktorí vyslali sondu, už dostali komunikáciu o našom stretnutí.“

Potom si to Azakis rýchlo namieril ku kabíne H^COM, jedinej na celej lodi, ktorá bola vybavená na komunikáciu na veľké vzdialenosti a ktorá sa nachádzala medzi dverami osemnásť a devätnásť modulov na interný presun. Dvere kabíny sa otvorili s tichým zasyčaním a Azakis sa vsunul do úzkej kabíny.

Ktovie, prečo ju urobili takú malú... spýtal sa sám seba, kým sa snažil usadiť sa na uzučkom sedadle, ktoré sa automaticky zosunulo zhora. Možno chceli, aby sme ju používali čo najmenej...

Kým sa mu za chrbtom zatvárali dvere, začal zadávať príkazy na konzole pred sebou. Musel počkať niekoľko sekúnd na stabilizáciu signálu. Naraz sa na holografickom displeji, takmer rovnakom ako bol ten v jeho miestnosti, začala zobrazovať rokmi poznačená tvár s ostrými črtami patriaca jeho nadriadeného Starešinu.

„Azakis,“ povedal muž s náznakom úsmevu a pozdravil ho aj zdvihnutím kostnatej ruky. „Čo ťa primälo, aby si tak náhle volal úbohého starca?“

Nikdy sa presne nedozvedel presný vek svojho nadriadeného. Nikto nepoznal takéto súkromné informácie o nikom zo Starešinov. Iste videl už veľa otáčok okolo slnka. Napriek tomu jeho oči blúdili sprava doľava a naopak tak, že ani on by to nedokázal lepšie.

„Došlo k veľmi prekvapujúcemu stretnutiu, teda aspoň pre nás bolo veľmi prekvapujúce,“ začal Azakis bez veľkých okolkov, pričom sa snažil pozerať priamo do očí svojho partnera. „Takmer sme narazili do jedného čudného telesa,“ pokračoval, snažiac sa zachytiť každý, aj minimálny náznak mimiky na tvári Starešinu.

„Telesa? Pokús sa vysvetliť mi to lepšie, synu.“

„Petri ho ešte stále analyzuje, ale my si myslíme, že by to mohol byť nejaký druh sondy a som si istý, že nie je naša.“ Oči Starešinu sa rozšírili v úžase. Zdalo sa, že aj on je prekvapený.

„Na trupe sme našli vyryté nejaké zvláštne symboly, vyzerá to na neznámy jazyk,“ dodal. „Posielam ti všetky údaje.“

Zdalo, že pohľad Starešinu sa na chvíľku stratil v diaľke, kým prostredníctvom svojho O^COM analyzoval tok prichádzajúcich informácií.

Po pár okamihoch, ktoré sa však zdali nekonečné, sa jeho oči znovu upreli na svojho partnera a tónom, ktorý neprezrádzal žiadne emócie, povedala: „Okamžite zvolám Radu starešinov. Všetko naznačuje, že vaše počiatočné dedukcie sú presné. Ak by to bola skutočne pravda, museli by sme okamžite prehodnotiť naše plány.“

„Čakáme na správy“, s týmito slovami Azakis ukončil komunikáciu.

Nasiriya – Večera

Plukovník a Elisa popíjali už tretí pohár šampanského a nálada už bola pomerne neformálna.

„Jack, musím povedať, že tento Masgouf je božský. Ani ho nedojeme, je obrovský.“

„Nuž, je skutočne vynikajúci. Mali by sme zložiť poklony kuchárovi.“

„Možno by som sa zaňho mala vydať, aby mi varil,“ povedala Elisa so smiechom a trochu preháňajúc. Alkohol už začínal účinkovať.

„Tak to teda nie, nech sa postaví do radu. Ja som prvý.“ Odvážil sa namietnuť a pomyslel si, že snáď to až tak neprehnal. Elisa sa zatvárila, že to nepočula a ďalej jedla svoju porciu jesetera.

„Ty nie si ženatý, však?“

„Nie, nikdy som na to nemal dosť času.“

„To je len stará výhovorka,“ namietla ona so zlomyseľným úsmevom.

„No, mal by som povedať, že raz som bol veľmi blízko, ale vojenský život sa ťažko kombinuje s manželstvom. A ty?“ dodal a tým ukončil tému o spomienke, ktorá, ako sa zdalo, ešte neprebolela. „Bola si niekedy vydatá?“

„Žartuješ? Kto by už len zniesol ženu, ktorá trávi väčšinu svojho času cestovaním po svete, kopaním a hrabaním pod zemou ako krtko a ktorá sa zabáva tým, že otvára hroby staré tisícky rokov?“

„Veď to,“ povedal Jack s horkým úsmevom, „evidentne nie sme vhodní pre manželstvo.“ A kým zdvíhal pohár, navrhol melancholicky: „Vypime si na to.“

Vtom k nim podišiel prišiel čašník a priniesol im ďalší práve upečený Samoons13 , čím našťastie prerušil trudnú chvíľku.

Jack využil prerušenie a snažil sa rýchlo potlačiť znenazdajky obnovené spomienky. To už bolo dávno. Teraz má pred sebou prekrásnu ženu a mal by sa sústrediť iba na ňu. Nakoniec, nebolo to až také ťažké.

Hudba znejúca v pozadí pomáhala vytvárať magickú atmosféru. Elisa, osvetlená troma sviečkami stojacimi v strede stola, bola nádherná. V jej vlasoch boli odlesky zlatej a medenej farby a jej pleť bola hladká a opálená. Jej prenikavé oči mali farbu zelenej hlbočiny. Mäkké pery sa pomaly snažili oddeliť kúsok jesetera od kosti, ktorú držala medzi prstami. Bola taká zvodná.

Elisa si nenechala ujsť slabú chvíľku plukovníka. Položila kosť na okraj taniera a s dávkou nedbanlivosti si oblizla najprv ukazovák, potom aj palec. Mierne sklonila hlavu a pozerala sa naňho tak intenzívne, že Jack mal pocit, že mu srdce ide vyskočiť z hrude a skončí priamo v tanieri.

Elisa si nenechala ujsť slabú chvíľku plukovníka. Položila kosť na okraj taniera a s dávkou nedbanlivosti si oblizla najprv ukazovák, potom aj palec. Mierne sklonila hlavu a pozerala sa naňho tak intenzívne, že Jack mal pocit, že mu srdce ide vyskočiť z hrude a skončí priamo v tanieri.

Zbadal, že už nemá situáciu pod kontrolou a, predovšetkým, že už nemá pod kontrolou seba samého a okamžite sa snažil pozbierať sa. Bol už dosť starý na to, aby sa správal ako zaľúbený pubertiak, ale to dievča malo v sebe niečo, čo ho nenormálne priťahovalo.

Nabral dych, pošúchal si tvár rukami a skúsil povedať: „Čo povieš, skúsime dojesť aj posledný kúsok?“

Usmiala sa, zobrala rukou kúsok zostávajúceho jesetera, mierne sa zdvihla zo stoličky, natiahla sa smerom k nemu a podala mu kúsok k ústam. V tejto polohe jej výstrih zvýraznil kypré poprsie. Jack, očividne v rozpakoch, zobral do úst naraz celý kúsok, ale bez toho, že by sa perami dotkol jej prstov. Jeho vzrušenie narastalo. Elisa sa s ním zahrávala ako mačka s myšou a Jack sa tomu nedokázal nijako ubrániť.

Potom, s výrazom nevinného dievčatka si Elisa znovu pohodlne sadla a, ako keby sa vôbec nič nestalo, rukou privolala vysokého a chudého čašníka, ktorý sa ihneď priblížil k stolu.

„Myslím, že nadišla chvíľa na dobrý kardamómový čaj. Čo povieš, Jack?“

Jack, ktorý sa ešte neprebral z predchádzajúcej situácie, zakoktal niečo ako „vlastne áno, ok...“ A kým si upravoval sako a snažil sa znovu nadobudnúť kontrolu, dodal: „Myslím, že je vynikajúci na zažívanie.“

Uvedomil si, že to, čo povedal, bolo smiešne, ale v tom momente mu nič iné nenapadlo.

„Bolo to všetko skutočne krásne, Jack, krásny večer, ale nezabúdajme na hlavný dôvod nášho stretnutia. Musím ti niečo ukázať, pamätáš sa?“

Plukovník v tej chvíli myslel na všetko, len nie na robotu. V každom prípade však mala pravdu. Išlo o oveľa dôležitejšie veci ako jeden hlúpy flirt. Ale pravdou bolo aj to, že jemu sa ten flirt vôbec nezdal hlúpy.

„Iste,“ odpovedal, snažiac sa nadobudnúť znovu autoritatívny výraz. „Som skutočne zvedavý, čo si odhalila.“

Tlsťoch, ktorý v neďaleko zaparkovanom aute všetko počúval, vyhŕkol: „To je ale opica. Všetky ženy sú rovnaké. Najprv ťa pobláznia, aby sa ti zdalo, že stúpaš ku hviezdam a potom ťa nechajú tak.“

„Myslím, že tvojich desať dolárov sa čoskoro ocitne v mojom vrecku,“ odvetil chudý a schuti sa zasmial.

„Aby som pravdu povedal, mne je to úplne fuk, koho si naša doktorečka zoberie do postele. Nezabúdaj, že sme tu na to, aby sme zistili, čo vie.“ A kým si hľadal pohodlnejšiu polohu na sedadle, pretože ho už začal pobolievať chrbát, dodal: „Mali sme vymyslieť aj spôsob, ako umiestniť do toho lokálu aj takú malú šikovnú telekameru.“

„Hej, a najlepšie pod stolom, aby si sa mohol pozerať aj na jej stehná.“

„Debil. Kto bol ten hlupák, čo si ťa vybral pre túto úlohu?“

„Náš šéf, kamarát môj. A odporúčam ti neurážať ho, pretože aj on vie, ako a kam umiestniť mikrofóny a nemyslím, že by mal nejaký problém namontovať ich aj v tomto aute.“

Tlsťoch až podskočil a chvíľku sa mu zdalo, že mu prestalo biť srdce. Snažil sa postupovať v kariére a uraziť svojho priameho nadriadeného by neviedlo k úspechu.

„Prestaň trepať,“ povedal a snažil sa obnoviť profesionálny výraz. „Snaž sa robiť si dobre svoju robotu a dúfajme, že sa na základňu vrátime s niečím konkrétnym.“ Po tomto zhodnotení uprel zrak do diaľky a sledoval nejaký nedefinovaný bod v tme za mierne zahmleným oknom.

Elisa vytiahla z kabelky svoj vreckový počítač, položila ho na stôl a začala s prezeraním fotiek. Zvedavý plukovník sa snažil natiahnuť, aby zazrel aspoň niečo, ale uhol, pod ktorým videl obrazovku, mu to nedovolil. Keď našla, čo hľadala, Elisa sa zdvihla a sadla si vedľa neho.

„Takže,“ začala Elisa, „pohodlne sa usaď, pretože príbeh je veľmi dlhý. Budem sa snažiť zostručniť ho ako sa len bude dať.“

Ukazovákom sa rýchlo posúvala po obrazovke, na ktorej sa ukázala tabuľka s vyrytými čudnými znakmi a klinovými nápismi.

„Toto je fotka jednej z tabuliek, ktoré boli nájdené v hrobe kráľa Balduina II v Jeruzaleme,“ pokračovala Elisa, „o ktorom sa predpokladá, že bol prvým človekom, kto v roku 1 119 otvoril jaskyňu Macpela, nazývanú aj Jaskyňa Patriarchov, kde by mal byť pochovaný Abrahám a jeho dvaja synovia Izák a Jakub. Tieto hrobky by sa mali nachádzať pod zemou na mieste, kde sa dnes nachádza takzvaná Mešita alebo Abrahámova svätyňa v Hebrone v Predjordánsku.“ A ukázala mu fotografiu mešity.

„V hrobkách,“ pokračovala Elisa, „vraj kráľ našiel, okrem nespočetného množstva rôznych predmetov, aj niekoľko tabuliek, ktoré mali patriť Abrahámovi. Dokonca sa tvrdí, že by to mohol byť určitý druh denníka, ktorý si Abrahám písal a do ktorého zaznamenával najdôležitejšie chvíle svojho života.“

„Niečo také ako zápisník z ciest?“ skúsil uhádnuť Jack, dúfajúc, že si trošku šplhol.

„V určitom zmysle áno, vzhľadom na to, že na tú epochu prešiel riadny kus cesty.“

Elisa sa posunula na ďalšiu fotografiu a pokračovala s výkladom. „Najväčší odborníci na jeho jazyk a spôsoby grafického vyjadrovania v tej dobe sa snažili preložiť vytesané texty na tejto tabuľke. Názory na preklad niektorých častí sa, samozrejme, líšil, ale všetci súhlasili s tým, že toto,“ a pri týchto slovách zväčšila detail fotografie, „možno preložiť ako „truhlica“ alebo ako „Božská amfora“. Okrem toho tu sú slová ako „pochovávanie“, „tajomstvo“ a „ochrana“, ktoré sú pomerne jasné.“

Jack sa prestával orientovať, ale pokyvkávaním hlavou sa snažil Elisu presvedčiť, že je dokonale v obraze. Ona sa naňho chvíľočku zadívala a pokračovala: „Tento symbol, naopak,“ a posúvala prstom po obrazovke, aby sa obraz čo najviac vyjasnil, „by mal podľa niektorých vedcov predstavovať hrob. Hrob nejakého boha. A táto časť tu by mala opisovať jedného z Bohov, ako upozorňuje ľudí stojacich okolo neho, alebo im dokonca hrozí.“

Plukovníkovi sa, trošku následkom alkoholu, trošku následkom omamného parfumu šíriaceho sa z Elisy a trošku preto, že sa stratil v jej očiach, začali miznúť súvislosti. Naďalej však prikyvoval, ako by mu bolo všetko nad slnko jasnejšie.