Premenená - Морган Райс

Morgan Rice

Premenená (Seriál Upírie Žurnály – Kniha Prvá)

VYBRANÉ OHLASY NA KNIHU PREMENENÁ

O autorke

Morgan Rice je autorkou epickej fantasy ságy ČARODEJNÍKOV PRSTEŇ, ktorá obsahuje 17 kníh, a ktorá je podľa USA Today bestesellerom číslo 1; séria UPÍRIE ŽURNÁLY, obsahuje zatiaľ 11 kníh, betseller číslo 1 v USA; bestselleru číslo 1 v USA séria TRILÓGIA PREŽITIA, post apokalyptického thrilleru skládajucého sa zatiaľ z 2 kníh; a tiež zbrusu novej epickej fantasy série KRÁĽOVIA A ČARODEJNÍCI, skládajúca sa zatiaľ z dvoch kníh. Autorkine knihy sú dostupné v tlačenej i audio verzii, a boli preložené do viac ako 25 jazykov.

PREMENENÁ (prvá kniha zo série Upírie žurnály), ARÉNA JEDNA – OTROKÁRI (prvá kniha z Trilógia prežitia), CESTA HRDINU (prvá kniha zo ságy Čarodejníkov prsteň) a VZOSTUP DRAKOV (prvá kniha zo série Kráľovia a čarodejníci), sú všetky dostupné zdarma k stiahnutiu!

Morgan sa rada zaujíma o názory svojich čitateľov, takže sa prosím nezdráhajte navštíviť jej webové stránky www.morganricebooks.com , kde sa môžete pridať do zoznamu kontaktov, získať knihu zdarma, rovnako ako ďalšie akčné bonusy, stiahnuť si zdarma aplikáciu, mať prehľad o posledných novinkách, pridať sa na autorkin Facebook či Twitter, a jednoducho byť s Morgan v kontakte!

Knihy od Morgan Rice

KRÁĽOVIA A ČARODEJNÍCI

VZOSTUP DRAKOV (Kniha č.1)

VZOSTUP STATOČNÝCH (Kniha č. 2)

ČARODEJNÍKOV PRSTEŇ

CESTA HRDINU (Kniha č.1)

POCHOD KRÁĽOV (Kniha č.2)

OSUD DRAKA (Kniha č.3)

POKRIK CTI (Kniha č.4)

SLÁVNA PRÍSAHA (Kniha č.5)

ÚTOK CHRABRÝCH (Kniha č.6)

OBRAD MEČOV (Kniha č.7)

MOC ZBRANÍ (Kniha č.8)

NEBO KÚZEL (Kniha č.9)

MORE ŠTÍTOV (Kniha č.10)

PANOVANIE OCELE (Kniha č.11)

KRAJINA OHŇA (Kniha č.12)

VLÁDA KRÁĽOVIEN (Kniha č.13)

BRATSKÁ PRÍSAHA (Kniha č.14)

SEN SMRTEĽNÍKOV (Kniha č.15)

SÚBOJ RYTIEROV (Kniha č.16)

DAR BITKY (Kniha č.17)

TRILÓGIA PREŽITIA

ARÉNA JEDNA: OTROKÁRI (Kniha č.1)

ARÉNA DVA (Kniha č.2)

UPÍRIE ŽURNÁLY

PREMENENÁ (Kniha č.1)

MILOVANÁ (Kniha č.2)

ZRADENÁ (Kniha č.3)

PREDURČENÁ (Kniha č.4)

ŽIADANÁ (Kniha č.5)

ZASNÚBENÁ (Kniha č.6)

ZASĽÚBENÁ (Kniha č.7 )

NÁJDENÁ (Kniha č.8)

VZKRIESENÁ (Kniha č.9)

TÚŽIACA (Kniha č.10)

PREKLIATA (Kniha č.11)

Vypočujte si sériu UPÍRIE ŽURNÁLY v audio formáte!

© 2011 Morgan Rice

Všetky práva vyhradené. S výnimkou povolenia podľa US Copyright Act 1976, žiadna z častí tejto publikácie nesmie byť, bez predchádzajúceho povolenia autora, za žiadnych okolností reprodukovaná, distribuovaná alebo prevádzaná do akýchkoľvek iných formátov, ani uchovávaná v zdieľanej databáze.

Tento ebook je licencovaný výlučne pre Vaše osobné využitie. Tento ebook nesmie byť ďalej predávaný alebo darovaný ostatným ľuďom. Ak chcete knihu zdieľať s ďalšou osobou, zakúpte si prosím ďalšie kópie. Ak čítate túto knihu, ale nezakúpili ste si ju, alebo nebola zakúpená iba pre Vaše použitie, vráťte ju prosím a kúpte si svoju vlastnú kópiu. Ďakujeme, že rešpektujete usilovnú prácu, ktorú autorka na vznik tohto titulu musela vynaložiť.

Obsah tejto knihy je fiktívny. Mená, osobnostné charakteristiky, organizácie, miesta, udalosti a konflikty sú bezo zvyšku produktom autorkinej predstavivosti, alebo je ich použitie fiktívne. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, či už živými alebo mŕtvymi, je čisto náhodná.

Jacket Image ©iStock.com/Bliznetsov

„Brutus je chorý,

A preto chodí rozhalený a dýcha

vlhké nočné výpary? Brutus je chorý,

preto opúšťa vyhriate, bezpečné lóže

a vystavuje sa účinkom sychravej, mokrej noci?”

– William Shakespeare, Julius Caesar

(preklad Martin Hilský, 2008)

Kapitola prvá

Caitlin Paineová sa vždy obávala prvého dňa v novej škole. Boli tu veľké problémy, ako napríklad zoznamovanie sa s novými priateľmi, učiteľmi, ale aj zorientovanie sa na novom mieste. Potom tu boli aj menšie problémy, ako nová skrinka na veci, vôňa nového prostredia, zvuky, ktoré sa tam ozývali. Zo všetkého najviac sa ale obávala tých pohľadov. Vždy mala pocit, že sa na ňu pozerá snáď úplne každý. Pritom všetko, čo si priala, bola anonymita. Ale zdalo sa, že tej sa nikdy nedočká.

Caitlin nechápala, čím je tak výnimočná. So svojimi 165 centimetrami nebola nijako zvlášť vysoká a jej hnedé vlasy a oči (a normálna váha) jej dávali pocit priemernosti. Rozhodne nebola taká krásna ako niektoré iné dievčatá. Vďaka zavŕšeným osemnástym narodeninám bola mierne staršia než ostatní, ale nie dosť na to, aby vyčnievala z radu.

Bolo v tom niečo iné. Niečo, čo spôsobovalo, že sa na ňu ľudia zakaždým museli pozrieť ešte raz. Hlboko vo vnútri cítila, že je iná ako ostatní. Ale nebola si istá, čím to je.

Ak bolo niečo horšie ako prvý deň v novej škole, potom to iste bol prvý deň v novej škole uprostred školského roka, keď všetci ostatní už mali dostatok času si na seba zvyknúť. Dnešok, jej prvý deň na novom mieste a v polovici marca, bude jeden z tých najhorších vôbec. Tým si bola od rána istá.

Ale ani v jej najšialenejších predstavách to nebolo až tak=e zlé. Nič, čo kedy videla – a že toho videla už veľa – ju na toto nemohlo pripraviť.

Caitlin stála pred svojou novou školou, bola to jedna z tých obrovských verejných škôl v New York City, v mrazivom marcovom ráne, a hovorila si Prečo ja? Bola nevhodne oblečená, iba vo svetri a legínach, a predovšetkým úplne nepripravená na hlučný chaos, ktorý ju privítal. Boli tam stovky študentov, ktorí kričali, hulákali jeden na druhého a vzájomne sa postrkovali. Viac než čokoľvek iné to pripomínalo nádvorie väznice.

Bolo tam príliš veľa hluku. Všetci sa smiali príliš nahlas, nadávali až veľmi sprosto a strkali jeden do druhého až príliš hrubo. Skoro by si myslela, že sa priplietla do nejakej hromadnej bitky, keby tu a tam nezahliadla tiež úsmevy a uštipačný smiech. Všetci jednoducho mali len príliš veľa energie a ona sama, nevyspatá, zmrznutá a unavená, jednoducho nemohla pochopiť, kde sa to v nich berie. Zavrela oči a priala si, aby to všetko jednoducho zmizlo.

Strčila ruku do vrecka a niečo tam našla: svoj ipod. Áno. Nasadila si slúchadlá a pustila hudbu. Potrebovala ten lomoz niečím prekryť.

Lenže nič sa nestalo. Pozrela sa, aby zistila, že batéria je vybitá. Skvelé.

Skontrolovala svoj telefón v nádeji, že tam možno nájde nejaké rozptýlenie, čokoľvek by bolo fajn. Žiadne nové správy.

Poobzerala sa okolo po všetkých tých nových tvárach a cítila sa osamotene. Nie preto, že tu bola jediné biele dievča – to v skutočnosti celkom uvítala. Niekoľko z jej blízkych kamarátov z predchádzajúcich škôl bolo čiernej pleti, alebo hispánskeho, ázijskeho či indiánskeho pôvodu. A pár z jej "priateľov", ktorí ju neskôr podrazili, boli belosi. Nie, toto dozaista nebol ten dôvod. Cítila sa sama, pretože títo boli z veľkomesta. Stála sama na betónovom dvore. Hlasný zvonček jej svojim signálom umožnil vstup do tejto "oddychovej zóny", do ktorej musela vstúpiť skrz ťažkú kovovú bránu, na vrchole ktorej boli husto spletené ostnaté drôty. Naozaj mala pocit, akoby sa dostala do väznice.

Keď sa pozerala na masívnu budovu školy, ktorej okná boli všetky zamrežované kovovými klietkami, nevylepšilo to jej dojmy ani o piaď. Vždy si dokázala na novú školu zvyknúť rýchlo, či už bola veľká alebo malá. Lenže všetky predošlé boli vždy na predmestí. Bola tam tráva, stromy a nebo. Ale tu nebolo nič než mesto všade okolo. Cítila, že nemôže dýchať. A bola celkom vydesená.

Ozval sa ďalší hlasný zvonček a ona sa, spoločne so stovkami ďalších, vydala smerom ku vchodu. Jedno veľké dievča do nej hrubo strčilo, až jej vypadol z ruky jej denník. Zobrala ho zo zeme ( pričom sa jej rozstrapatili vlasy) a pozrela sa, či sa to dievča chce ospravedlniť. Ale za tou sa už dávno zavrela voda toho bručiaceho davu všade okolo. Počula okolo seba smiech, ale ťažko povedať, či bol určený jej alebo nie.

Pevne zovrela svoj denník. Bola to teraz jedna z mála vecí, ktoré ju držali nad vodou. Brala ho so sebou všade. Robila si poznámky a kresby kdekoľvek sa práve nachádzala. Denník bol niečo ako mapa celého jej detstva.

Konečne sa dostala ku vchodu a musela sa stlačiť s ostatnými, aby mohla prejsť dovnútra. Bolo to rovnaké ako snažiť sa napchať do metra počas popoludňajšej špičky. Dúfala, že až sa dostane dovnútra, bude tam aspoň teplo, ale akonáhle sa ocitla za dverami, zacítila, že z chodieb veje studený prievan, ktorý zimu snáď ešte zhoršoval.

Vo vchode stáli dvaja obrovskí strážnici a spolu s nimi ešte ďalší dvaja policajti, oblečení v uniformách newyorského policajného zboru. Na boku mali pripravené služobné zbrane.

"POKRAČUJTE DNU!" Povedal jeden z nich.

Nechápala, prečo pri vchode do strednej školy musia strážiť dvaja ozbrojení policajti. Jej obavy sa tým ešte zvýšili. A za chvíľu ešte raz, pretože zistila, že bude musieť prejsť veľkou bezpečnostnou bránou. Takou, aké sa používajú na letiskách.

Štyria ďalší ozbrojení policajti, spolu s dvoma ďalšími strážnikmi, stáli na každej strane brány.

"VYPRÁZDNIŤ VRECKÁ!" Vyštekol strážca.

Caitlin videla, že ostatní dávajú obsah svojich vreciek do malých plastikových nádobiek. Rýchlo ich napodobnila a vložila do nádobky svoj ipod, peňaženku a kľúče.

Potom prešla bránou, ktorá samozrejme začala pískať.

"TY!" Vyštekol strážca. "Postav sa tu na stranu!"

No iste.

Všetci sa pozerali, keď musela zdvihnúť ruky, zatiaľ čo strážca ručným detektorom krúžil okolo celého jej tela.

"Máš na sebe nejaké šperky?"

Skontrolovala zápästia a krk, a potom si zrazu spomenula. Jej krížik.

"Zložiť," vyštekol strážca.

Bol to krížik po jej prababičke, ktorý jej darovala keď zomierala. Malý, strieborný krížik s vyrytým latinským nápisom, ktorý si Caitlin nikdy nepreložila. Jej prababička jej vtedy povedala, že ona ho dostala zase od svojej prababičky. Caitlin nebola veriaca a v skutočnosti veľmi nerozumela, čo tieto veci znamenajú, ale vedela, že je stovky rokov starý a že je to zďaleka najcennejšia vec, ktorú má.

Caitlin vytiahla krížik spoza košele, ukázala ho strážcovia, ale nedala ho dolu.

"Radšej by som si ho nechala, " odpovedala.

Strážnik sa na ňu pozeral s ľadovo chladnou tvárou.

Zrazu sa ozval hluk. Pár ľudí vykríklo a jeden z policajtov chytil vysokého, chudého chlapca a natlačil ho tvárou proti múru. Potom mu z vrecka vytiahol malý nôž.

Strážca sa otočil a išiel kolegovi na pomoc, zatiaľ čo Caitlin využila príležitosť a vmiesila sa späť do davu, ktorý mieril ďalej do vstupnej haly.

Vitajte na newyorskej strednej škole, pomyslela si Caitlin. Paráda.

Už teraz začala odpočítavať, koľko dní zostáva do maturity.

*

Chodby školy boli snáď najrozsiahlejšie, aké zatiaľ videla. Najskôr si hovorila, že snáď ani nemôžu byť nikdy plné, ale len o pár okamihov neskôr už boli prepchaté ľuďmi, ktorí sa vzájomne strkali a tlačili do všetkých smerov. V škole muselo byť tisíce študentov. Nekončiaca záplava ďalších a ďalších tvári. Hluk vnútri bol takmer neznesiteľný a ozvena chodieb ho ešte násobila. Chcela si zakryť uši. Lenže nemala ani toľko miesta, aby mohla zdvihnúť lakte. Napriek veľkosť tohoto miesta začínala cítiť klaustrofóbiu.

Zvonček znova zazvonil a všetko okolo sa zrýchlilo.

Hneď na prvýkrát neskoro.

Znovu sa pozrela na kartičku, kde mala číslo svojej triedy a konečne ju na druhom konci chodby uvidela. Pokúšala sa prekliesniť si cestu cez to more tiel, ale nedarilo sa jej pohnúť sa o viac ako len o pár krokov. Nakoniec, po niekoľkých márnych pokusoch, jej došlo, že jednoducho bude musieť byť trošku agresívna. Začala sa pomocou lakťov predierať davom. Odstrčila jedného po druhom a nakoniec sa naozaj dostala naprieč celou chodbou a otvorila veľké dvere, vedúce do jej triedy.

Pripravila sa na všetky tie pohľady patriaci novej dievčine, ktorá prišla neskoro. Predstavila si učiteľa, ktorý sa na ňu mračí, pretože vyrušila ticho v začatom vyučovaní. Keď ale skutočne vstúpila, čakal ju šok, pretože nič nebolo tak, ako si myslela. V triede, ktorá bola určená pre tridsať študentov, ich bolo päťdesiat. Miestnosť bola úplne preplnená. Niektorí sedeli na svojich miestach, zatiaľ čo iní prechádzali chodbičkami a pokrikovali na seba. Bol to chaos.

Zvonček zazvonil už pred plnými piatimi minútami, ale strapatý učiteľ, oblečený v pokrčenom obleku, ešte ani nezačal hodinu. Vlastne sedel na svojej stoličke s nohami na stole, čítal noviny a ignoroval všetko, čo sa dialo okolo.

Caitlin došla k nemu a položila na stôl svoju novú ID kartu. Potom ticho stála a čakala až sa na ňu pozrie, ale on to neurobil.

Nakoniec si odkašľala, aby upútala pozornosť.

"Prepáčte."

Učiteľ neochotne odložil noviny.

"Som Caitlin Paineová. Som tu nová. Myslím, že vám mám túto kartu ukázať."

"Len tu suplujem, " odpovedal učiteľ a znovu medzi nimi vztýčil hradbu z novín.

Caitlin zarazene stála.

"Takže, " spýtala sa, " … to znamená, že nerobíte dochádzku?"

"Váš učiteľ sa vráti v pondelok, " vyštekol na ňu. "On sa o to postará."

Caitlin si uvedomila, že ich konverzácia týmto skončila a vzala si späť svoju ID kartu.

Potom sa otočila smerom do triedy. Padajúci chaos sa nijako nezmiernil. Ak sa dalo nájsť nejaké plus dnešného dňa, tak to bol fakt, že tu nie je nijako nápadná. Zdalo sa, že sa o ňu úplne nikto nezaujíma a vlastne si ju nikto zatiaľ ani poriadne nevšimol.

Na druhú stranu, pohľad na prepchatú miestnosť jej príliš pokoja tiež nedodal, pretože sa zdalo, že už tam naozaj nie je žiadne ďalšie miesto na sedenie.

Obrnila sa, zovrela pevne svoj denník a opatrne prechádzala uličkou. Jej pohľad bol upretý k zemi, keď niekoľkokrát prechádzala medzi rozvášnenými študentmi, ktorí na seba pokrikovali. Keď sa dostala až dozadu, mohla konečne v pokoji prehliadnuť celú miestnosť.