Nebolo tam ani jedno ďalšie miesto na sedenie.
Stála tam, pripadala si ako idiot a zisťovala, že si ju ostatní pomaly začínajú všímať. Nevedela čo si počať. Rozhodne nemohla zostať celú hodinu stáť a suplujúci učiteľ nevyzeral, že by ho to aspoň trochu zaujímalo. Znovu sa rozhliadla okolo v zúfalej snahe predsa len nejaké miesto objaviť.
Z niekoľkých lavíc obďaleč počula smiech a tentoraz si už bola istá, že patrí jej. Nebola oblečená ako ostatní a ani ako oni v žiadnom smere nevyzerala. Jej líca začala zalievať červeň, pretože teraz sa už cítila veľmi nápadná.
Keď sa už chystala triedu zasa opustiť, a možno dokonca aj utiecť preč z tejto školy, počula hlas.
"Tu."
Otočila sa.
V poslednej lavici pri okne, vstal od stola vysoký mladík.
"Sadni si, " povedal. "Prosím."
Trieda sa trochu utíšila a sledovala, aká bude jej reakcia.
Vydala sa k nemu. Snažila sa mu nepozerať priamo do očí – veľkých, sýto zelených očí – ale nemohla si pomôcť.
Bol krásny. Mal hladkú olivovú pleť. Nedokázala povedať, či bol černoch, Hispánec, beloch alebo nejaká z kombinácií, ale nikdy predtým nevidela tak jemnú a hladkú pleť, ktorá by tak pekne dopĺňala ostro rezanou čeľusť. Jeho vlasy boli krátko strihané, hnedé a postava štíhla. Bolo na ňom niečo zvláštne, niečo, čo na toto miesto nijako nezapadalo. Vyzeral krehko. Možno umelecký typ.
Nestávalo sa jej, že by jej niekto takto zaujal. Jej kamarátky sa často do niekoho bláznivo zahľadeli, ale ona nikdy nerozumela prečo. Až doteraz.
"Kde budeš sedieť ty?" Spýtala sa.
Snažila sa o nezaujatý tón hlasu, ale neznelo to nijako presvedčivo. Dúfala, že nespoznal aká je nervózna.
Široko sa usmial a odhalil perfektné zuby.
"Priamo tu," povedal a odsunul sa k veľkému oknu, stále ale len nejaký meter od nej.
Pozrela sa na neho a on odpovedal rovnakým spôsobom. Ich pohľady sa stretli. Hovorila si, že sa musí pozrieť inam, ale nemohla to urobiť.
"Dík," povedala a okamžite sa na seba nahnevala.
Dík? To je všetko, čo zo seba dostane? Dík !?
"To je ono, Barack!" Zakričal niekto. "Len nech sa tá pekná beloška pekne usadí!"
Nasledoval smiech, po ktorom sa hluk v miestnosti opäť znásobil, až ich ostatní opäť začali ignorovať.
Caitlin si všimla, že zahanbene sklonil hlavu.
"Barack?" Spýtala sa. "Tak sa voláš?"
"Nie," odpovedal a začervenal sa. "Tak mi len hovoria. Ako Obama. Myslia si, že vyzerám ako on."
Skúmavo sa na neho pozrela a uvedomila si, že naozaj trochu vyzerá ako on.
"To preto, že som z polovice černoch, z časti beloch a z časti Portorikánec."
"No, ja ale myslím, že to je kompliment, " povedala.
"Ale oni to myslia inak, " odpovedal.
Pozerala sa na neho ako si sadol na okenný parapet, videla, že jeho sebavedomie silne opadlo a bola si istá, že tento chalan je veľmi citlivý. Možno dokonca zraniteľný. Vôbec do tejto skupiny nepatril. Bolo to divné, ale mala pocit, že by ho mala chrániť.
"Ja som Caitlin, " povedala, podala mu ruku a dívala sa mu do očí.
Prekvapene sa na ňu pozrel a jeho úsmev sa vrátil.
"Jonah, " odpovedal.
Pevne jej stisol ruku. Keď pocítila jeho jemnú dlaň, ktorá obklopila tú jej, prebehla jej pažou jemná vibrácia. Mala pocit ako by sa jej dlaň prelínala s jeho. Držal jej ruku o sekundu dlhšie, než by bolo vhodné, a ona si nemohla pomôcť, aby sa pri tom na neho neusmievala.
*
Zvyšok dopoludnia rýchlo ubehol a keď prišiel čas ísť do jedálne, Caitlin bola strašne hladná. Otvorila dvojité dvere a zostala stáť, udivená veľkosťou tejto miestnosti a neskutočným hlukom, ktorý v nej panoval. Vnútri bolo snáď tisíc študentov a všetci do jedného kričali. Vyzeralo to skôr ako telocvičňa než ako jedáleň. Až na to, že každých desať metrov stál strážca a pozorne dohliadal na dianie okolo.
Ako obvykle nemala najmenšie tušenie, ktorým smerom sa vydať. Prezerala si obrovskú miestnosť a konečne uvidela stojan s táckami. Jednu si zobrala a zaradila sa do niečoho, o čom si myslela, že je to rad na jedlo.
"Hej nepredbiehajme, ty mrcha!"
Caitlin sa otočila a uvidela veľké, obézne dievča, ktorá bola o dobrých pätnásť centimetrov vyššia ako ona, ako sa na ňu škaredo mračí.
"Ospravedlňujem sa, nevedela som …"
"Rad začína tamto!" vyštekli iné dievčatá a ukázali palcom za seba.
Caitlin sa pozrela a spoznala, že v rade za nimi je ešte minimálne stovka ďalších. Vyzeralo to aspoň na dvadsať minútové čakanie.
Keď sa vydala pozdĺž radu na jeho koniec, jeden zo študentov v rade strčil do iného a ten priamo pred ňou dopadol tvrdo na zem.
Útočník bol v okamihu na ňom a začal ho biť päsťami do tváre.
Jedáleň vybuchla nadšeným krikom a desiatky ostatných sa okamžite zhromaždili okolo bitky.
"DAJ MU! DAJ MU!"
Caitlin s hrôzou v očiach ustúpila o niekoľko krokov späť.
Konečne pribehli štyria strážnici aby roztrhli dvoch krvou zaliatych bitkárov. Zdalo sa, že s tým nijako zvlášť neponáhľali.
Keď Caitlin dostala svoje jedlo, rozhliadla sa po miestnosti v nádeji, že niekde uvidí Jonaha. Ten ale nebol nikde v dohľade.
Prechádzala chodbičkou okolo stolov, ktoré boli plne obsadené študentmi. Sem tam bolo niekoľko prázdnych miest, ale žiadne z nich nepôsobilo príliš lákavo, pretože boli vždy priamo pri veľkých a hlučných skupinkách priateľov.
Nakoniec sa usadila pri prázdnom stole až úplne na konci jedálne. Na vzdialenom konci toho stola sedel iba jediný človek. Malý, krehký čínsky chlapec v chudobnom oblečení s hlavou neustále sklonenou nad jedlom.
Cítila sa osamelo. Pozrela sa na svoj telefón, aby skontrolovala, čo je nové. Na Facebooku mala pár nových správ od spolužiakov z predchádzajúceho mesta. Boli zvedaví, ako sa jej na novom mieste páči. Nejako sa ale necítila, že by práve na toto chcela odpovedať. Boli zrazu tak vzdialení.
Caitlin stále ešte cítila nevoľnosť z nervozity, ktorú mala vždy prvý deň na novom mieste, a tak skoro nič nezjedla. Namiesto toho sa rozhodla myslieť na niečo iné. Zavrela oči a predstavila si ich nový byt na piatom poschodí špinavého domu bez výťahu, na 132. ulici. Jej nevoľnosť sa tým ale ešte zhoršila. Zhlboka dýchala a snažila sa myslieť na niečo pekné, na čokoľvek pekného, čo vo svojom živote mala.
Jej malý brat. Sam. Štrnásťročný, ktorý sa ale správal, ako by mu bolo dvadsať. Zdalo sa, že si Sam nikdy poriadne neuvedomil, že je mladší a vždy sa správal ako jej starší brat. Všetko to večné sťahovanie, potom čo ich otec opustil a zostali len s matkou, Samovu povahu to len a len zatvrdilo. Tiež ale videla, že sa ho ich situácia dotýka a že začína byť čím ďalej uzavretejší. Keď sa potom začal v škole dostávať do častých bitiek, nebola vlastne ani veľmi prekvapená. Naopak sa bála, že to môže byť časom ešte horšie.
Keď ale prišlo na Caitlin, Sam ju bezmedzne miloval. A ona jeho. Bol jediný človek, ktorý s ňou zostával stále, a na ktorého sa mohla spoľahnúť. Zdalo sa, že v jeho drsnom svete predsa len zostalo jedno mäkké miestečko a to patrilo jej. Urobila by čokoľvek, aby ho ochránila od všetkého zlého.
"Caitlin?"
Nadskočila.
S podnosom v jednej ruke a puzdrom na husle v druhej, pred ňou stál Jonah.
"Nevadí ti, keď sa pridám?"
"Áno … teda nie, " povedala zaskočene.
Idiot, pomyslela si. Prestaň sa správať tak vyľakane.
Jonah po nej strelil tým svojím úsmevom a potom si sadol oproti. Sedel vzpriamene s perfektne rovným chrbtom. Opatrne položil puzdro s husľami vedľa seba. Potom sa usporiadane pustil do jedla. Bolo na ňom niečo zvláštne, niečo, čo nedokázala tak úplne pomenovať. Bol iný než ktokoľvek, koho predtým stretla. Pôsobil, ako by bol z iného storočia. A ani trošičku sa na toto miesto nehodil.
"Ako to ide v tvoj prvý deň?" Spýtal sa.
"Nie tak, ako by som si priala."
"Myslím, že viem, čo myslíš," povedal.
"To sú husle?"
Hlavou kývla smerom k jeho puzdru. Držal si ho neustále blízko pri tele, jednu ruku takmer stále položenú na ňom, akoby sa bál, že by mu ho niekto mohol ukradnúť.
"Vlastne je to viola. Je len o trochu väčšia ako husle, ale má úplne iný zvuk. Oveľa mäkší."
Violu nikdy predtým nevidela a priala si, aby ju vybral z puzdra a ukázal jej, ako vyzerá. Ale on sa k tomu evidentne nechystal a Caitlin nechcela byť dotieravá. Neustále mal na puzdre položenú ruku a chránil ho, akoby to bola nejaká veľmi osobná vec.
"Cvičíš často?"
Jonah pokrčil ramenami. "Pár hodín denne," povedal, ako by sa nechumelilo.
"Pár hodín!? Musíš byť skvelý!
"Znovu len pokrčil plecami. "Myslím, že som OK. Veľa hráčov je lepších ako ja. Ale napriek tomu dúfam, že je to môj lístok preč z tohto miesta."
"Vždy som chcela hrať na piano, " povedala Caitlin.
"A prečo nehráš?"
Už už chcela povedať, nikdy som žiadne nemala, ale potom sa zarazila. Namiesto toho len pokrčila plecami a sklonila zrak k jedlu na stole.
"Nepotrebuješ na to vlastné piano," povedal Jonah.
Začudovane sa na neho pozrela, pretože to bolo ako keby jej čítal myšlienky.
"Máme tu v škole skúšobňu. Zo všetkého zlého, čo tu je, je aspoň táto jedna vec dobrá. Dajú ti tam lekcie zadarmo. Jediné, čo pre to musíš urobiť, je zapísať sa na hodinu.
"Caitlinine oči sa rozšírili. "Vážne?"
"Pred vchodom do hudobnej skúšobne je papier, kde sa môžeš prihlásiť. Pýtaj sa po pani Lennox. A povedz jej, že si moja kamarátka."
Kamarátka. Caitlin sa páčilo ako to slovo znie. Páčilo sa jej, že to povedal.
Široko sa usmiala. Pohľady sa opäť na moment stretli.
Keď sa pozerala do jeho žiarivých, zelených očí, mala pocit, že sa ho musí opýtať na milión ďalších otázok: Máš priateľku? Prečo si tak milý? To sa ti vážne páčim?
Namiesto toho sa ale zahryzla do jazyka a nepovedala nič.
V obave, že ich spoločný čas utečie príliš rýchlo, teraz horúčkovito premýšľala, na čo sa ho ešte opýtať, aby predĺžila ich konverzáciu. Chcela prísť na niečo, čím by sa uistila, že sa spolu zase znovu uvidia nabudúce a že o to obaja stoja. Lenže bola nervózna a nič jej nenapadalo.
Nakoniec sa konečne nadýchla a otvorila ústa, ale presne v ten moment začalo zvoniť.
Miestnosť vybuchla novým ruchom odsúvaných stoličiek a aj Jonah sa postavil a vzal do svojej ruky puzdro s violou.
"Idem neskoro, " povedal a zbieral zo stola podnos.
Potom pozrel na ten jej. "Môžem ho vziať tiež?"
Pozrela sa na stôl a uvedomila si, že na podnos úplne zabudla. Potom pokrútila hlavou.
"OK," odpovedal.
Chvíľu stál a zrazu pôsobil nesmelo. Zdalo sa, že nevie čo povedať.
"No … tak zase nabudúce."
"Uvidíme sa," odpovedala hlúpo takmer šeptom.
*
Keď mala Caitlin svoj prvý deň v novej škole konečne za sebou, čakalo na ňu slnečné marcové popoludnie. Aj keď fúkal pomerne silný vietor, už jej nebola vôbec zima. Aj keď všetci okolo kričali, keď si razili cestu zo školy von, ju už ten hluk nijako neobťažoval. Bola spokojná a cítila sa ľahká ako pierko. Zvyšok vyučovania mala tak rozmazaný, že si nezapamätala meno ani jediného nového učiteľa.
A nemohla prestať myslieť na Jonaha.
Premýšľala či sa v jedálni nesprávala ako idiot. Prišlo jej, že len neustále zakopávala o vlastný jazyk a skoro na nič sa ho vo výsledku nespýtala. Jediné, na čo sa ho dokázala opýtať, bola tá hlúpa viola. Mohla sa predsa spýtať kde býva, odkiaľ pochádza a kam by sa rád dostal na vysokú.
A zo všetkého najviac predsa mala zistiť, či má priateľku. Niekto ako on určite musí s niekým randiť.
Priamo v tom momente prešla okolo Caitlin pekná, krásne oblečená hispánska dievčina. Caitlin si ju prezrela od hlavy až k päte a na sekundu si hovorila, či by to napríklad nemohla byť priamo ona.
Caitlin zahla na 134. ulici a na sekundu zabudla, kam sa má vydať. Zo školy išla domov prvýkrát a na okamih nevedela, kde presne ich nový byt je. Stála na rohu a snažila sa zorientovať sa. Slnko medzitým zakryla rýchlo plynúca oblačnosť a spoločne s vetrom spôsobila, že jej zas začala byť zima.
"Hej, amiga!"
Caitlin sa otočila a uvedomila si, že stojí priamo pred špinavou rohovou vinárňou. Štyria ošumelí chlapíci sedeli na plastikových stoličkách na chodníku a chladné počasie si evidentne nevšímali. Všetci sa na ňu škerili, ako by mala byť ich ďalším sústom na obed.
"Poď sem k nám, zlato!" Zakričal iný.
Caitlin si spomenula.
132. ulice. To je ono.
Rýchlo sa otočila a svižným krokom prešla na druhý chodník. Pritom sa niekoľkokrát opatrne obzrela, aby zistila, či ju tí muži nesledujú. Našťastie zostali tam, kde boli.
Studený vietor ju hrýzol do tváre a zároveň ju poriadne prebudil, rovnako ako drsná realita nového susedstva, do ktorého sa práve prisťahovali. Pri pohľade okolo seba videla opustená autá, steny pomaľované grafitmi, ostnaté drôty na vrcholkoch plotov, mreže v oknách a zrazu sa cítila veľmi opustene. A tiež vystrašene.
Do ich bytu to bolo len cez tri bloky, ale jej to teraz prišlo ako šialená vzdialenosť. Priala si, aby tu s ňou teraz bola nejaká kamarátka – alebo ešte lepšie Jonah – a hovorila si, či tadiaľto naozaj zvládne chodiť sama každý deň. Zas a znova sa nahnevala na svoju matku. Ako ju môže stále sťahovať z jedného miesta na druhé a k tomu väčšinou na také, ktoré od začiatku nenávidi? Kedy sa už toto skončí?
Začula nejaký hluk.
Caitlinino srdce sa rozbúchalo, keď si všimla, že sa naľavo cez ulicu niečo deje. Zrýchlila chôdzu a pokúšala sa klopiť zrak na chodník pred sebou, ale keď sa priblížila, nemohla nepočuť krik a zlomyseľný smiech. Nemohla si pomôcť, aby sa nepozrela, čo sa tam deje.
Štyria veľkí chlapci – možno tak osemnásť alebo devätnásťroční – stáli okolo jediného ďalšieho. Dvaja z nich ho držali za ruky, zatiaľ čo tretí ho udrel do brucha a štvrtý päsťou do tváre. Chlapcovi bolo možno sedemnásť, bol vysoký, chudý a proti presile úplne bezbranný. Okamžite padol k zemi. Dvaja z útočníkov ho potom surovo nakopali do tváre.
Napriek svojmu rozhodnutiu, sa Caitlin zastavila a pozerala na nich. Bola zhrozená. Nikdy predtým takú strašnú scénu nevidela.
Ostatní dvaja teraz tiež pristúpili k svojej obeti. Potom zdvihli nohy v ťažkých topánkach a začali po ňom šliapať.
Caitlin dostala strach, že ho snáď mienia dokopat na smrť.
"NIE!" Zajačala.
Keď znovu kopli, ozvalo sa škaredé chrupnutie.
Ale nebol to zvuk lámajúcej sa kosti – bolo to akoby sa zlomilo niečo dreveného. Zvuk lámaného dreva. Caitlin si všimla, že šliapu po malom hudobnom nástroji. Pozrela sa pozornejšie a zistila, že sa po chodníku váľajú kúsky husliam podobného nástroja.
V hrôze si zakryla oboma rukami ústa.
"Jonah !?"
Bez ďalšieho rozmýšľania Caitlin prebehla ulicou rovno ku skupinke chalanov, ktorí si ju až teraz začali všímať. Keď sa na ňu pozreli, ich zlé úsmevy sa ešte rozšírili. Jeden druhého podpichovali lakťom a niečo si šepkali.
Došla priamo k ich obeti a uvidela, že je to naozaj Jonah. Jeho tvár bola zaliatu krvou, napuchnutá podliatinami a Jonah sám sa zdal byť v bezvedomí.
Jej zlosť bola zrazu oveľa silnejšia ako jej strach. Postavila sa medzi tých štyroch a Jonaha a pozrela sa na nich.
"Nechajte ho na pokoji!" Zajačala.
Jeden z útočníkov, minimálne 190 centimetrov vysoký, svalnatý Habán, sa jej vysmial.
"Alebo čo?" Spýtal sa veľmi hlbokým hlasom.
Caitlinin svet sa náhle obrátil hore nohami a ona si uvedomila, že bola hrubo postrčená niekým zozadu. Než dopadla na chodník, stačila zdvihnúť lakte, ale rovnako pád takmer ani nespomalila. Navyše to šialene bolelo. Kútikom oka zazrela jej letiaci denník, z ktorého vyletovali papiere a padali všade okolo.
Počula drsný smiech. A potom kroky, ktoré sa k nej blížili.
Jej srdce bilo ako o závod a hladina adrenalínu rástla vyššie a vyššie. Podarilo sa jej obrátiť sa a vyškriabať späť na nohy ešte predtým, ako sa k nej dostali. Okamžite sa rozbehla do uličky preč od nich. Bolo jej jasné, že beží o život.